Neuč orla lietať – 20. kapitola
Sála bola rozľahlá, vysoká a chladná. Kamenné steny zdobili gobelíny a erby jej nepriateľa. Na dlhom stole horeli sviece, v oknách viseli ťažké tmavé závesy a pri stenách stáli ozbrojenci v tichom napätí.
Na čestnom mieste, po boku vlastného poradcu, sedel Tharan. Vysoký, prísny muž s ostro rezanými črtami a očami, ktoré pôsobili, že všetko vidia, aj to, čo nebolo povedané. Vlasy mu z väčšej časti zošediveli, no stále pôsobil ako niekto, kto nikdy nestratil svoju moc. Vzhliadol k nim a jeho pohľad sa na okamih zastavil na dcére. Pozorne si ju premeral. Kaelan nezastal. Pomaly, no pevne prešiel celou sálou a až pri stole sa mierne uklonil.
„Vitajte, Vaše Veličenstvo,“ povedal hlbokým hlasom.
Tharan prikývol, odpovedal len ľahkým úklonom hlavy. A napätie sa dalo krájať.
Muži sa usadili oproti sebe, každý na opačnej strane stola. Po Kaelanovej pravici stál Gavran, za ním niekoľko ozbrojencov. Aj Nirella dostala miesto na jeho pravej strane, no nie hneď vedľa neho. Úmyselne ponechal medzi nimi priestor. Okolo nej sa postavili jeho osobné stráže. Tharanovi ochrancovia stáli z druhej strany, blízko svojho kráľa. Po jeho boku mlčky čakal Rholan.
Chvíľu vládlo ticho. Kaelan sa pohodlne oprel v kresle a v pohľade nemal ani len náznak nervozity. Bol to ten istý muž, ktorého Tharan len raz videl na bojisku – sústredený, vyrovnaný a nepochopiteľne pokojný. Nepripomínal víťaza, ktorý sa chce chváliť. Ani porazeného, čo by si potreboval niečo vynútiť. Niečo iné z neho vyžarovalo. Rozhodnosť. A presvedčenie. Tharan si ho chvíľu mlčky premeriaval. Potom sa predklonil a položil ruky na stôl. Veľké, tvrdé dlane mu zľahka spočívali na dreve.
„Tak teda,“ prehovoril, jeho hlas mal hĺbku, ktorá sa opierala o roky vlády, „čo za moju dcéru chcete?“
Rholan sa mierne pohol, akoby chcel niečo dodať, no neurobil to. Tharan mal pohľad upretý len na Kaelana. Nepýtal sa ako zlomený otec. Ani ako politik. Pýtal sa ako niekto, kto má čo ponúknuť a vie, čo chce. A komu ešte nikto nič nediktoval. Kaelan sa narovnal, no jeho hlas zostal tichý a pokojný.
„Mier,“ odvetil. „Skutočný. Nezvrátiteľný. A vy zrejme chcete, aby vaša dcéra bola v bezpečí doma.“
Tharan sa ani nepohol. Kaelan pokračoval pomaly, mierne, akoby premýšľal nahlas:
„Možno by ste stáli aj o otvorený prístup k nášmu obiliu. Vínu. K ovociu a kovom. K našim prístavom. Alebo by vás zaujímala výmena tovarov, ktoré sa vám v horách ťažko získavajú. Možno výmena znalostí. Liečiteľských. Remeselných. Možno mier, ktorý vaši kupci ocenia viac než vaši vojaci.“
Kaelan od Tharana neodtŕhal zrak. Pozoroval ho a keď sa mu zdalo, že na niečo dobre zareagoval, začal to viac zdôrazňovať.
„Aspoň teda predpokladám, že kvôli tomu teraz vojnu vedieme. Presnejšie vy, neberte to útočne, prosím. Chceme sa rozumne dohodnúť.“
Nirella sedela bez pohnutia, no jej dych bol plytký a nepravidelný. Akosi prestala vnímať slová, ktoré v miestnosti padali. V ušiach jej pulzovalo napätie a v bruchu sa jej roztiahlo zvláštne teplo. Kaelanov hlas, pokojný, mužný, zdanlivo nezúčastnený. Vťahoval ju do seba ako pavučina. Nedívala sa priamo na neho, no vnímala každý jeho pohyb. Bolo v ňom niečo nebezpečne príťažlivé. Nepristupoval k jej otcovi ako podriadený, ani ako zastrašujúci víťaz. Ale ako muž, ktorý presne vie, čo robí. A ktorý aj ju s tou istotou vedie.
Rholan sedel kúsok od nej a mlčal ako sa patrí. Pozrela na neho. Jeho vernosť, jeho pozornosť. Bol to jej tieň – oddaný, spoľahlivý, pripravený poslúchnuť. Vždy. A jej to veľmi vyhovovalo. Ale keď sa znova započúvala do Kaelanovho hlasu, niečo sa v nej stiahlo. Teplé chvenie jej prebehlo stehnami a v lone sa jej zrazu rozlialo známe pulzovanie. Nedotkol sa jej, ani sa na ňu nepozrel, ale jej telo reagovalo. Sklopila pohľad, no to nepomohlo. Všetko v nej začalo túžiť. Po hlase. Po jeho sile. Po ňom.
Čo mi to robí? zamyslela sa so zdesením. Prečo ma tak pohlcuje? Bolo to znepokojujúce. Dráždivé. Zakázané. A predsa takmer sladké.
Prebrala sa a zase započúvala do rozhovoru.
„A na toto všetko, ako vaše, tak aj naše požiadavky, alebo teda ideálne predstavy, existuje prekvapivo jednoduchá cesta,“ zneli Kaelanove pokojné slová. Na chvíľku sa odmlčal, kým vzniesol návrh:
„Dajte mi Nirellu za manželku.“
