Neuč orla lietať – 2. kapitola

Kaelan sa prudko otočil na jedného zo svojich veliteľov:

„Okamžite začnite baliť. Do pol hodiny musíme byť preč. Len nevyhnutné minimum, výzbroj, kone, zásoby.“

Veliteľ sa zatváril prekvapene, ale prikývol:

„Rozkaz, pane. Myslíte, že zaútočia tu?“

Kaelan pokrútil hlavou, hlas mal nízky, naliehavý:

„Máme zajatca, ktorého budú chcieť späť za každú cenu. A my ho za rovnakú cenu nesmieme stratiť. Musíme sa dostať na hrad skôr, než sa znova zorganizujú.“

Na sekundu sa stretli pohľadmi. Kaelanov bol tvrdý ako oceľ. Vojaci sa ihneď začali pohybovať a baliť. Kaelan sa na chvíľu zamyslel a váhal. Ale neodolal. Musí ju vidieť zase. Musí. Overiť si, že sa mu to nezdalo. A vybral sa k svojmu stanu. 

Ešte než prekročil prah, bez pohľadu na strážcov pri vchode povedal rázne:

„Nikoho sem nepúšťajte!“

Tkanina vchodu sa odhrnula a Kaelan vošiel dnu, ťažké kroky tlmila vlhká zem. Vzduch vo vnútri bol tichý, takmer posvätný. Žiadne klopanie zbraní, žiadne otázky. Len ona.

Postava v brnení sedela pri stĺpiku v zadnej časti stanu, zápästia za chrbtom zovreté v kožených putách. Hlavu mala sklonenú, prilbu stále na mieste. Ani sa nepohla.

Prešiel bližšie. Každý krok ho pálil v hrudi zvláštnym napätím. Očakávaním. Postava nezdvihla hlavu. Čas ich tlačil, jeho vojaci mohli každú chvíľu prísť po ďalšie rozkazy. Ale nedokázal odolať. Potreboval sa ešte raz presvedčiť. Vystrel ruku, pomaly sa dotkol hrebeňa prilby, uvoľnil pracky a jemne ju sňal.

Vlasy sa uvoľnili ako zlatý závoj. Svetlé od slnka, dlhé a takmer neprirodzene lesklé v mihotavom svetle. Jemne sa pohli, akoby pod nimi dýchal vietor, hoci vzduch stál.

A potom sa naňho pozrela.

Nie prudko. Nie prekvapene. A už vôbec nie vystrašene. Len pomaly zdvihla hlavu, akoby to celé čakala. Jej pohľad sa vpíjal do jeho. Sivý ako zamrznuté jazero. Neuhla.

Kaelan stál ako prikovaný. Krásna. Bol na bojisku mnoho ráz. Videl krviprelievanie, zúfalstvo aj slzy. Ale nikdy nevidel tvár, ktorá by tak pokojne niesla pýchu porazeného.

Jej pokožka bola bledá, takmer priehľadná, ako sneh v tieni hôr. Líca jemne červené, no nie krehké, skôr dôstojné. Pery plné a pevne zovreté, tvar brady jemný, ale rozhodný. Nos rovný, vysoký, šľachtický. Rysy vyvážené, chladné a nádherné zároveň. Akoby ju sama príroda vytesala z výsmechu voči jeho víťazstvu. A tie oči… Nedívali sa naňho so strachom. Ani s výčitkou. Skôr odhodlane a …drzo.

Kaelan sa pohol. Ani raz neuhla pohľadom. Putá na jej zápästiach zvierali kožu, ale neprejavila nepohodlie. Sedela rovno, s hlavou vztýčenou ako princezná, ktorá si zachovala dôstojnosť aj v zajatí.

Oprel sa o stĺpik oproti nej. Pozoroval ju dlho. A ona vydržala. Ani jeden sa nepohol.

Cítil, ako mu v spánkoch pulzuje krv. Niečo v ňom sa chvelo. Nie strachom, nie neistotou, ale zvláštnym poznaním, že sa ocitol zoči-voči niekomu, koho nebude také ľahké zlomiť.

A predsa ju zajal. A drží tu.

Napokon sa mierne naklonil dopredu, stále jej nespúšťajúc oči z tváre.

„Moji muži nevedia, čo si. A zatiaľ im to nepoviem,“ prehovoril tlmene, pomaly. „Ty si s tým už nalož, ako uznáš za vhodné.“

Potom sa natiahol a nasadil jej prilbu späť.

Na chvíľu váhal, no potom sa zvrtol a vyšiel zo stanu. Zatiahla sa za ním látka vchodu. Vonku panovalo dusné napätie. Vojaci sa zhromažďovali, kone netrpezlivo podupkávali nohami, niektoré už zapriahnuté.

Na okraji tábora stála ťažká transportná klietka na kolesách. Kovová, s mrežami po bokoch, bežne používaná na presun nebezpečných väzňov alebo väzňov vysokého významu. Ťahali ju dvaja silní hnedáci, pripravení vyraziť. Bola zvnútra vystlaná hrubými kožušinami, ale stále to bolo väzenie.

Kaelan si prehodil plášť cez rameno a vydal rozkaz:

„Strčte ho tam. Až budete pripravení, vyrážame. Nikto sa k nemu nepriblíži bez môjho výslovného povolenia.“

Vedľa klietky už stáli traja jazdci. Tichí, skúsení, s rukami pripravenými na rukovätiach mečov. Vzduch bol chladný a prenikavý, nad hlavami sa už začínali zbiehať ťažké oblaky. Klietku zabezpečili, kone vyrazili a karavána sa pomaly vydala na cestu. Kaelan cválal po jej boku, bez slova, pohľad upretý dopredu. Za nimi zostávalo bojisko, pred nimi ticho, istota a bezpečie hradu.

Cesta viedla cez hustý les a niekoľko úzkych horských priechodov – miest, kde by mohol číhať nepriateľ. Preto zvolil rýchly presun, len so štyrmi mužmi a bez zastávky. Žiadne ohne, žiadne stany. Len pohyb.

Zajatkyňa sedela v klietke nehybne, takmer ako socha. Neprehovorila. Neprosila. Nehýbala sa. Kaelan niekoľkokrát otočil pohľad jej smerom, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by sa bála. Práve naopak, pokojne čakala.

S pribúdajúcimi míľami sa začalo stmievať. Mraky sa zhlukovali a vietor zosilnel. Kaelan si pritiahol plášť tesnejšie k telu a prikývol jednému z jazdcov. Potrebovali zrýchliť. Hrad bol ešte niekoľko hodín cesty a on ju tam chcel mať pred svitaním.

Každé klopnutie konského kopyta, každý náraz kolies do blata bol ako úder bubna, ktorý ich tlačil vpred. Hrad stál na úpätí skalného výbežku. Neprístupný, chladný, bezpečný.

Kaelan sa celý čas držal blízko klietky. Pohyboval sa medzi jazdcami, no zakaždým sa vrátil na jej bok. Nereagovala. Nepohla sa. Nevenovala mu jediný pohľad. Len sa pohodlne uložila na kožušiny, akoby išlo o čestné miesto a nie o väzenský povoz. Sledoval ju. Kolesá poskočili na kameni, aj v sebe stratila rovnováhu. Keď sa vyrovnala, v pohybe mala dôstojnosť, akoby ešte stále bola v čele vlastného vojska.

Kaelan uvažoval. O tom, čo bude ďalej. Vo väčšine prípadov putovali zajatci priamo do podzemia. Do chladných klenutých ciel, kde sa nevedelo, aký je deň. Ale aj to záležalo od postavenia. Syn kráľa by sa neraz ocitol v komnate, ak to veliteľ považoval za rozumné. Keď na bojisku zbadal orla, ani mu nenapadlo, že by niekomu ako on mal prideliť izbu s posteľou. No teraz vedel, že práve to musí urobiť. Túto ženu do kobky nezavrie. Mal by na to právo, ale proste to neurobí. Lenže ju nemôže nechať pohybovať sa po komnate úplne voľne. Bola zdatný bojovník, vedel to. Stačil by okamih a ktokoľvek, kto by za ňou vošiel, by skončil na zemi. Ak by to nebol on sám. To sa teda rozhodne nestane.

Izba. Komnata blízko jeho vlastných. Pevná posteľ, hrubé prikrývky, voda aj na umytie. Žiadne zbrane. A niečo, čím by ju pripútal pevne a účelne. Niečo, čo by jej dalo hranice.

Zamračil sa a prešiel si dlaňou po brade. Pútanie. Musí byť účinné, bez zbytočných ohľadov. Okovy ho lákali najviac, boli doslova železnou istotou. Ale už teraz vedel, že ju nebude chcieť mať stále v rovnakej polohe. Čosi mu hovorilo, že ona nebude len tak nejaký mučený zajatec. S ňou to hladko nepôjde. Takže radšej lano na rukách. A až k nemu reťaz zo steny. Dosť dlhá na to, aby si mohla ľahnúť na posteľ, ale nie natoľko, aby sa dostala k dverám. Tak, aby mala výhľad, ale nie dosah. Aby keď k nej niekto vstúpi, nemala šancu sa priblížiť. Ani na pár krokov. Bude sa môcť posadiť, napiť, vystrieť sa. Ale nebude sa môcť ukryť ani zaútočiť.