Neuč orla lietať – 19. kapitola

Kaelan sa pomaly spúšťal po kamenných schodoch ešte stále s jemným tieňom úsmevu na perách. Gavranovi nepovedal všetko, ale to podstatné áno. A jeho pohľad stál za to. Tá zmes pobúrenia, prekvapenia a úprimnej obavy.

„To nemyslíš vážne!“ boli podráždené slová jeho veliteľa, ktoré mu ešte zneli v hlave.

Vzduch vonku bol chladnejší, ostrý, sťaby sa snažil zmyť z neho zvyšky napätia. Ale Kaelan necítil nič, len vnútornú spokojnosť. Už vedel, čo urobí. A ešte viac, tešil sa, ako to urobí. Zastavil sa na poslednom schode, otočil tvár k zapadajúcemu slnku a zhlboka sa nadýchol. Áno. Teraz to celé dáva zmysel.

Z vnútorného nádvoria k nemu doliehal ruch, krátke povely, hlasné kroky, cveng riadu a hlasov. Prípravy na Tharanovu návštevu vrcholili. Všetko išlo podľa plánu. A to znamenalo, že on sa teraz môže ísť venovať princeznej.

Vošiel do jej komnaty bez zaklopania. Dvere za ním sa potichu zavreli a Nirella, ktorá ležala na boku a pozerala do steny, sebou trhla. Rýchlo sa posadila, v očiach opatrnosť. Nepovedala nič, len sa mu uprene zahľadela do tváre.

Nevedela, v akej je nálade. Nevedela, čo chce. A nebola si istá, či to chce vedieť.

Kaelan sa pristavil pri stole, pohľadom prešiel po prázdnom pohári a zemiakovej kaši, ktorú sa zjavne nepokúsila ani ochutnať. Potom sa otočil k nej.

„Dnes príde tvoj otec,“ povedal jednoducho. „Takže už asi dnes sa dozvieš, ako dopadli jednania.“

„Dozviem?“ zažmurkala.

„Uhm,“ prikývol, akoby nepochopil, čo tým myslela.

„Tak snáď tam budem, nie?“ Tón mala podráždený.

„Premýšľal som o tom, ale nebude to potrebné. Prídem ti povedať výsledok.“

„To nemyslíš vážne!“ vykríkla.

Prísne nadvihol obočie:

„To si na mňa kričala?“

Prekvapene aj zarazene stíchla. Nechápala, čo sa deje. Správal sa odmerane, celý deň za ňou ani nebol. Jej otec príde dnes, takže je možné, že zajtra odtiaľto odíde. Kedy chce Kaelan ten výprask, ktorým sa vyhrážal? Neverila, že by sa ho vzdal, ale nepôsobil, že by tu bol teraz preto.

„Týka sa to predsa mňa,“ pokračovala miernejším tónom. 

„To síce áno, ale ty nemôžeš rozhodovať.“

„Ja viem, ale… Chcela by som tam byť. Je to problém?“

Tváril sa, že o tom naozaj premýšľa. V skutočnosti nutne potreboval, aby tam bola, pre svoje vlastné uspokojenie. Bytostne túžil vidieť ju, keď pochopí, aké rozmery jeho pomsta bude mať. Ale potreboval si ju predtým skrotiť do poslušnosti. A to sa mu nikdy nepodarí priamo, musí to navrhnúť sama.

„No… vieš, aby som bol úprimný, nechce sa mi dostať do situácie, kedy by som si pred tvojím otcom musel tvoju poslušnosť vynucovať fyzicky. A tiež nepotrebujem, aby si si zase niekam zašla po dýku,“ pozeral jej do očí. „Nemôžem vedieť, ako jednanie dopadne a teda ani to, kedy a za akých okolností odídeš. Kým sa nenaplní dohoda, si stále môj väzeň.“

„Ale no tak,“ naklonila hlavu. „Toto mi nemôžeš urobiť,“ namietala.

Jeho zdvihnutie obočia bolo úprimné:

„Nemôžem?“

„Kaelan, prosím. Budem robiť, čo chceš.“

V duchu sa pousmial, ale nahlas povedal naschvál neveriacky:

„Určite? Na slovo?“

Nirella uhla pohľadom a neochotne prikývla. 

„Počas tej návštevy. Urobím všetko, čo mi povieš. Sľubujem.“

Pozoroval ju a v duchu sa usmieval. Moja pomsta začína, princezná. Budeš ma nenávidieť!

Ešte chvíľu mlčal, aby ju znervóznil, ale potom prikývol.

„Dobre. Ale raz neposlúchneš, jediný príkaz a stráže ťa vyvedú von násilím.“

Keď jeho podmienky potichu odsúhlasila, otočil sa a odišiel, ani sa neobzrel.

Tentoraz ju už neponechal v rukách vlastných myšlienok, krátko po ňom vošli slúžky. Mali za úlohu zrejmé, umyť ju, učesať a obliecť.

Bez neho.

Kaelan nechcel riskovať opakovanie jej nedávneho zvádzania. Nechcel podľahnúť slabosti. A už vôbec nechcel, aby ho znova zmanipulovala. Na nadchádzajúcom rokovaní mu veľmi záležalo. Preto sa rozhodol nechať ju tentoraz celkom v rukách služobníctva a vrátiť sa, až keď bude všetko pripravené.

Keď do izby vošiel druhýkrát, slúžky už boli preč a princezná sedela na posteli vo veľmi elegantných, bohatých šatách farby ružového zlata, s vlasmi zopnutými do zložitého uzla. Keď ho zbadala, automaticky vstala. Nepovedal nič. Len pristúpil k nej a bez pátosu, bez váhania jej uvoľnil zvyšné remienky, ktorými mala ešte zopnuté zápästia. Jemne jej nimi prešiel po vnútornej strane dlane. Bola hebká a napnutá.

„Takto je to lepšie,“ poznamenal a odstúpil o krok, aby si ju mohol obzrieť. „Naozaj si krásna, Nirella.“

Ani neprikývla. Pôsobila pokojne, no v hrudi sa jej rozlieval zvláštny, znepokojivý tlak. Kaelan sa otočil a zamieril ku dverám.

„Poď,“ povedal len cez plece. „Tvoj otec je už tu.“

Nastavil jej rameno. Bolo mu veľmi príjemné, ako elegantne ho prijala a vsunula mu doň predlaktie.

Spoločne vyšli do chodby, kde na nich už čakali dve dvojice stráží. Ich kroky sa rozliehali po kameňoch a Nirella kráčala vedľa Kaelana mlčky, no s hlavou vztýčenou. Nevedela, čo má čakať. Nevedela, čo on čaká. No jedno vedela isto – dnes sa niečo zmení.