Neuč orla lietať – 18. kapitola

Komnata bola tmavá, vysoká a nepriateľsky tichá. Len svetlo z malého okna kreslilo pásy na podlahe. Dvere sa za ňou zatvorili s tupým zvukom. Stráže s ňou nehovorili. Len ju priviedli k posteli a surovo jej pripli zviazané zápästia nad hlavu o železné oko v stĺpe pri čele postele. V stoji, chrbtom k drevu. Pevne. Účelne. Odstúpili. A potom odišli.

Zostala sama.

Kaelan za ňou neprišiel.

Najprv čakala, že rozrazí dvere hneď. Potom po minúte. A potom začala cítiť niečo, čo nečakala. Napätie, ktoré nestúpalo do hrude, ale klesalo dolu bruchom. Stála nehybne, ale zrazu jej bolo horúco. Košeľa sa jej lepila na chrbát, putá jej sťahovali kožu na zápästiach a celé telo akoby len čakalo na dotyk. Akýkoľvek. Čaká, čo príde. Nemala ilúzie. Vedela, že ho tým útekom rozohnila. Určite zúri. A zúriaci Kaelan nebol muž slov. Bol muž skutkov. Pocítila, ako sa jej stiahli stehná. Nie od hanby. Od predstavy. Už teraz ju mal v rukách a zatiaľ nič neurobil. To bolo horšie. Neistota. Mohol prísť nahnevaný, mohol mlčať. Mohol ju biť. Mohol sa jej len dotknúť. Mohol ju nechať hodiny visieť.

Nemala žiadny plán. Nijakú stratégiu. Tie dve noci, ktoré ešte mala stráviť v jeho moci, mohli vyzerať akokoľvek. A práve to bolo pre ňu najhoršie. Nie bolesť. Nie trest. Ale vedomie, že o všetkom rozhoduje on. Nenávidela svoju bezmocnosť a ešte viac jeho nadvládu.

Napätie sa jej usadilo v krížoch. Pulzovalo tam jemne, horúco. Nedýchala nahlas, ale každý pohyb hrude jej rozochvieval prsia. Stála bez pohybu, ale každý sval v nej bol v strehu. Nezabudla na jeho dych. Na jeho silu. Na to, ako vie konať.

Nie, nebojí sa ho.

Čas sa strácal. Minúty sa tiahli ako teplý med. Nirella netušila, či ich prešlo päť alebo päťdesiat.

Zatvorila oči a v hlave sa jej samé začali miešať predstavy, čo jej urobí. Každá ostrejšia než tá predchádzajúca.

Zovrie jej hrdlo a prinúti ju prosiť.
Prikáže jej, aby mu ďakovala.
Nedotkne sa jej vôbec. Nechá ju visieť celú noc.
Bude musieť hovoriť, čo mu chcela urobiť tou dýkou.
Donúti ju zopakovať, ako sa volá. Kto je. Kto ju vlastní.

Hlava jej padla dozadu. Opierala sa temenom o drevo.

Deň sa vlečie. Svetlo v komnate sa posúva po podlahe, mení farbu, slabne. Nohy ju bolia. Pot na krížoch jej už vychladol. Vlasy sa jej prilepili na šiju. Raz driemala. Nie naozaj. Len akoby v polospánku. Bez pohybu, bez istoty, či je hore alebo nie.

A potom to prišlo.

Dvere sa otvorili.

Nie náhle. Nie hnevlivo. S takmer urážlivým pokojom. Stál v nich on.

Kaelan. Upravený. Oblečený. Voňavý.

V tmavej košeli, s čistými rukami, vlasy uhladené dozadu. Bez jedinej stopy po zhone. Bez jediného náznaku, že na ňu myslí dlhšie než len… teraz. Že sa na ňu vôbec chystal.

Zatvoril za sebou. Neponáhľal sa. Nehovoril. A predsa z neho vyžarovalo všetko.

Pomaly prešiel k nej. Ani jeden zvuk navyše. Ani pohľad okolo. Len na ňu. Zastal až tesne pri nej. Tak blízko, že cítila vôňu na jeho koži – sviežu, hlbokú, mučivo upravenú. Ako výsmech. Strčil si ruky do vreciek nohavíc a premeriaval si ju. Skrútila sa pod tým pohľadom, ale mlčala.

Podišiel k nej ešte bližšie. Ležérne vytiahol jednu ruku z vrecka a pomaly jej odhrnul vlasy z čela.

„Dostaneš na holú, princezná,“ oznámil takmer nežne. „Nie remeňom. Len rukou. Výchovne.“

Nirella zbledla. Nie od strachu. Od hanby. Tá predstava, že si ju pritiahne cez koleno, vyhrnie košeľu a potrestá ako malé dieťa, bola pre ňu horšia než bič. Horšia než meč. Bola… potupná. Príliš intímna. Príliš odhaľujúca. A on to veľmi dobre vedel. Dych sa jej zrýchlil ponížením aj hnevom.

Kaelan si ju premeriaval s tichým úsmevom v kútiku úst. Nebol to úsmev víťaza. Bol to úsmev vychovávateľa.

„Nie dnes. Si unavená, neužila by si si to,“ pokračoval. 

Keby pohľad mohol zabíjať, bola by v tej sekunde voľná.

Premeral si ju. Musela byť šialene unavená. V noci nespala, jej väčšinu buď behala alebo bojovala. A celý deň stála alebo visela v putách. Aj keď áno, to jej urobil naschvál. Ak by bolo možné ju zlomiť, asi by to šlo dnes. Šlo? Neodolal, chcel to zistiť. 

„Ak by si bola ochotná začať ma slušne oslovovať a poprosíš ma o odpustenie, neurobím to.“

Zdvihla na neho unavený pohľad. Trošku prižmúrila oči a pomaly otvorila ústa, aby sa opýtala:

„Ty si sa v noci udrel do hlavy?!“

Uchechtol sa.

„Môžeš ma mlátiť, koľko do teba vojde! Toto nikdy neurobím!“ kričala, hoci slabo.

Kaelan sa spokojne usmieval. Nesklamala. Nenechá sa zlomiť. Zase ho vnútorne premohol obdiv. A ešte čosi iné.

„Dobre,“ povedal nahlas a začal jej uvoľňovať ruky. „Tak máš teda u mňa výchovných päť a dvadsať.“

Jej unavené telo mu bezvládne spadlo do náručia, keď putá povolili. Preniesol ju na posteľ, uviazal tak voľne, ako to len bolo možné a nechal oddychovať. Ešte keď odchádzal, otočil sa za ňou a spokojne usmial.