Neuč orla lietať – 17. kapitola

Komnata bola tichá. Kaelan sedel na posteli, rukou si prešiel po temene. Niečo v ňom stále vibrovalo ako nepokoj, ktorý večera neuhasila, iba rozvírila. Nirella bola priveľmi tichá. Priveľmi pokojná. A ten pohľad, ktorý venovala Rholanovi… Kaelan sa nemohol zbaviť nejasného, ale zlého pocitu. Zdvihol sa. Bez svetla, potichu, prešiel späť chodbou.

Nirella na útek celú dobu, čo tu je, ani len nepomyslela. Kaelanove putá boli také dôkladné a premyslené, že to nemalo zmysel. Ale teraz má dýku. Ostrá čepeľ laná ľahko porazí. A dvoch strážcov pred dverami zvládne bez váhania. Potom…? Výprava sa na noc usadila neďaleko hradu. Ak by sa jej podarilo prejsť hradom potichu, bez hluku, mohla by sa k nim dostať. A ak nie? Čo jej urobí Kaelan, ak ju chytí? Neublíži jej, to vie určite. Rovnako ako to, že ju za to bude mučiť. Ale len deň-dva, kým ju, podľa dohody, nevráti otcovi. Za šancu na slobodu to stojí. Prerezala si laná na zápästiach a posadila sa. Pokojná, odhodlaná, pripravená. A práve v tej chvíli začula kroky na chodbe. Zastavili sa. Znelo to povedome. Rýchlo si ľahla späť a prikryla sa.

Dvere k nej otvoril bez zaváhania. Na prvý pohľad ležala nehybne, pokojne ako predtým. Lenže sotva si Kaelan sadol na posteľ, Nirella sa zrazu vymrštila. Dýka z prikrývky v jej ruke zažiarila bledým odrazom mesiaca, a než stihol zareagovať, ostrie sa mu mihlo pred hrdlom.

Zvalila ho na brucho, kolenom na jeho chrbte ho tlačila k prikrývke. Dýku mu držala pritisnutú na krk, len tá držala jeho silnejšie telo pod ňou nehybné. Kým Kaelan sa ešte len spamätával, ona rýchlo premýšľala. Nemohla si dovoliť položiť ostrie, aby mu zviazala ruky. Len ono, tesne pritlačené na jeho hrdlo, jej teraz zabezpečovalo výhodu. Bez zbrane by ju zo seba zhodil raz-dva. Strčila mu do ruky jedno z lán a prikázala:

„Začni si viazať ruky za chrbtom. Pomaly.“ 

V očiach mu zaiskrilo. Či od zlosti alebo od prekvapenia, to nevedel ani on sám. Dýka na krku, jej dych na šiji a rozkaz. Práve ho komanduje žieňa, ktoré je tu len na to, aby ho on držal v putách a pravidelne šukal! Zaškrípal zubami. Poníženie ho pálilo hlbšie než čepeľ. Nielen že ho má vo svojej moci, ale ešte to aj urobila tak čisto. Rýchlo, bez chyby, elegantne. 
Nespokojne cmukol, ale začal plniť jej rozkaz. Pomaly si založil ruky dozadu, v jednej si však nenápadne nechal kúsok prikrývky z postele. Vedel, že Nirella bude sledovať úvodné ťahy obom známeho viazania, ale dúfal, že sa viac bude venovať jeho krku. Ak sa mu podarí skončiť zviazaný s kusom látky pod uzlom, dostane sa z neho.

„Si nejaký mĺkvy! Prekvapený?“ posmievala sa mu, kým viazal.

„Nemám rád, keď na mne sedí žena s dýkou,“ cedil cez zuby.

„No, ty si nebol v pláne. Mal si zostať spať.“

„Nemohol som. Chýbala si mi.“

Nirella odignorovala jeho útok na city a vrátila pozornosť lanu. Jednu ruku už ním mal obmotanú, s druhou to urobila ona. Dotiahla uzol, ako to len jednou rukou dokázala, druhou stále držala ostrie pod jeho krkom. Napadlo jej poistiť jeho viazanie ešte jedným svojim, ale nebola si istá, či by ju počas toho nedokázal zhodiť a najmä na to nemala čas. Rýchlo z neho zliezla a on sa prevrátil na chrbát. 

Nirella mu prehľadala rukávy, hruď, boky. Nič nenašla. Žiadna skrytá čepeľ. Nič, čo by ju mohlo ohroziť.

„Prečo to robíš?“ opýtal sa. „O dva dni by si bola aj tak doma.“

Stála pri posteli nad ním, v očiach jej vzplanul oheň. Nadvihla jednu nohu, zohla ju a a celým telom sa začala nakláňať k nemu. Došlo mu a okamžite roztiahol stehná, takže na posteľ tvrdo dopadla tesne pod jeho vtáka, nie rovno naň. Aj tak kolenom zatlačila ešte trochu vyššie, aby mu v rozkroku spôsobila bolesť. Nadýchol sa a zaťal zuby.

Voľnou rukou sa oprela vedľa neho a druhou, s istotou lovca, mu pomaly zasunula špičku dýky pod bradu. Kov mu oprela pod sánku, do mäkkého miesta medzi ňou a hrdlom, kde by jediný tlak nahor prerazil až k lebke. Reflexívne nadvihol hlavu, aby sa mu čepeľ nezarezala hlbšie. Dýchal plytko, napriek zúrivosti. Mala ho úplne pod kontrolou, bezmocného. Toto rozhodne nie je pozícia, na ktorú by bol zvyknutý, ale jej nadvláda bola pre neho priam nevydržateľná. Dýka bola studená, ale jej pohľad horel.

„Nie som tvoj majetok. Nebudeš ma za nič vymieňať a obchodovať so mnou,“ vrčala.

„Budem ti musieť dosť skrotiť tvoju pýchu,“ neodpustil si vyhrážku s absolútnou istotou, že o chvíľu ju zase bude mať pod kontrolou. Vyslúžil si tým posunutie dýky o malinký kúsok vyššie a tak aj svoje zdvihnutie brady so stisnutými perami.

„A keby som aj toto prekusla,“ pokračovala. „Nebudeš získavať cudzie územia len tým, že si mal raz v jednom boji šťastie a dostal ma!“

„Nie sú to cudzie územia a nebolo to šťastie. Urobila si taktickú chybu, vzdialila si sa od svojej osobnej stráže,“ namietol.

„No, tak dnes si urobil chybu ty. Vaše veličenstvo!“ ironicky zdôraznila oslovenie. Nedokázal sa ubrániť úsmevu, hoci to napnutie svalov ho stálo ďalšie zdvihnutie brady.

Nirella sa začala pomaly dvíhať.

„Mala by si ma radšej zabiť, drahá,“ zavrčal.

Ustala v pohybe a vrátila mu pohľad do očí.

„Pretože až ťa po tomto dostanem, a ja ťa dostanem,“ na sekundu sa odmlčal, kým zvoľna a veľmi dôrazne dokončil:

„Moju sladkú pomstu si vychutnáme obaja. Pomaly. Až do dna.“

Z tých slov jej žalúdok zovrelo vzrušenie. Po chrbtici prebehol mrazivý záchvev, ktorý až bolestivo rozoznel vnútro stehien. Ten hlas. Ten sľub. Tá neotrasiteľná istota. Vzrušilo ju to tak veľmi, že sa za to sama v duchu prekliala. Nenávidela, ako silno jej telo na neho reaguje.

Prehmatala mu hruď. Z náprsného vrecka vytiahla vreckovku a bez váhania mu ju obtočila okolo úst. Vzadu ju pevne uviazala, rýchlo, istými prstami. Napokon mu zviazala aj nohy. Uzly dotiahla dôkladne, aby mu prípadné vyslobodenie trvalo čo najdlhšie. Vystrela sa a spokojne si svoje dielo prezrela.

„Vychutnaj si vlastnú medicínu,“ zašepkala s takou rozkošou v hlase, že ho to ponížilo presne tak veľmi, ako chcela. 

Bez ďalšieho pohľadu naňho vykĺzla z izby. Dvere nechala pootvorené a hneď pri nich siahla po ťažkom drevenom podnose, na ktorom jej večer priniesli jedlo. Stál opretý o stenu, zabudnutý, ale dostatočne pevný, aby poslúžil. Ticho ako tieň sa prikradla k rohu, za ktorým sa rozprávali dvaja strážnici. Kaelan ich nevidel, ale cez úzku škáru medzi dverami mal na scénu aspoň čiastočný výhľad.

Prvý z mužov stál chrbtom k nej. Nirella sa k nemu priblížila rýchlo, ticho, s dychom zadržaným ako lovec. Tesne za ním nadvihla podnos nad hlavu a jediným prudkým švihom ho udrela do temena. Muž sa zrútil na kolená a potom na bok. Druhý sa začal otáčať. Zbadal ju, ale v tej istej chvíli mu dlaň vrazila pod bradu a prudko zaklonila hlavu. Prerušila mu dych. Keď sa zapotácal, udrela ho hranou podnosu do líca, až mu hlavou trhlo. Skôr ako stihol zarevať, priskočila a lakťom ho zasiahla do hrdla. Zalapal po dychu, ruky vystrel k nej a vtedy mu naposledy tresla podnosom o spánok. Spadol bez slova.

Kaelan počul len sériu tupých úderov, zachrčanie, krátky výdych. A potom ticho. Rovnako tak sa potom ešte aj zatvorili dvere. Chvíľu sa ani nepohol. Len ležal, napnutý ako luk a počúval. Srdce mu bilo v hrdle, zovretý medzi ponížením a túžbou po pomste. Škrtidlo z vreckovky mu zavadzalo v ústach, ale skutočným dusivým pocitom bol hnev. Pomaly začal pohybovať zápästiami. Zohol prsty a opatrne chytil kúsok prikrývky, ktorú sa mu tam podarilo dostať. Milimeter po milimetri sa mu darilo vytiahnuť ju spod slučky. Lano sa posúvalo. Uzol sa otočil a potom povolil. S potlačeným výdychom bolesti a úľavy potiahol naposledy a jedna ruka sa uvoľnila. Hneď na to si strhol vreckovku z úst. Zvyšné lano na zápästí odstránil ľahko. Potom sa pustil do nôh. Tie boli zviazané pevnejšie, trvalo mu to dlhšie. No napokon sa posadil. Hruď sa mu dvíhala a klesala, ešte stále naplnená vzduchom horúcim od poníženia.

Postavil sa. Kolená mu mierne poklesli, ale rovnováhu rýchlo získal späť. V očiach mu horel chladný oheň.

Teba už predo mnou nezachráni nič, princezná.

Kaelan otvoril dvere a vykročil na chodbu. Telo jedného strážcu sa ešte hýbalo, ťažko dýchal, ale bol v bezvedomí. Druhý ležal nehybne. Krv nikde.

Zručná potvora, prebehlo mu hlavou. Zohol sa k jednému z nich, vzal mu dýku a bez slova sa rozbehol.

Nemusela vedieť, kam beží. Stačilo, že bola rýchla. A odhodlaná. Ale nie dosť na to, aby predbehla jeho hnev. Kým bežal, prudko zabočil k najbližšiemu výklenku v stene, kde visela železná tyč s mosadznou hlavicou. Zvonce pre strážnu vežu. Udrel do nej naplno, raz, druhýkrát, trikrát. Zvuk sa rozozvučal chodbami ako poplašný výkrik.

„Zatvoriť východný trakt!“ zreval naprázdno do tmy. Vedel, že niekto ho začuje. Musel. A potom sa opäť rozbehol.

Toto ťa bude veľmi, veľmi mrzieť, princezná, prebehlo mu hlavou, kým preskakoval schody po dvoch a šinul sa dolu úzkym priechodom, ktorý by cudzinec nikdy nenašiel.

Zvony burácali celým hradom. Rachot oznamoval pohotovosť, stráže sa aktivovali. Kdesi vyššie sa ozvali výkriky, dupot nôh, škripot zbraní vyťahovaných z puzdier. Nirella stuhla. Vedela, čo to znamená. Kaelan je už voľný. Prehltla naprázdno a rozbehla sa. Bežala dolu kamenným schodiskom. Kým sa držala bočných priechodov, bola neviditeľná. Ale teraz… Teraz sa hrad prebúdzal.

Zahla za roh. Pred ňou stáli dvaja vojaci, zbadali ju súčasne. Na sekundu sa im v očiach mihlo prekvapenie, ale hneď siahli po zbraniach. Nirella prudko zabočila, skĺzla späť za roh a rozbehla sa opačným smerom. Vzápätí za sebou začula dupot a volanie ďalšieho vojaka. Videli ju. Vedia, že je to ona. A to znamená len jedno: Kaelan im povedal, kto ušiel.

Dych jej pálil hrdlo, ruky mala od potu vlhké, ale stisnuté v päsť. Musela nájsť cestu. Čokoľvek, len nie hlavné brány. Tie už budú zavreté. Zato zadné sklady… Ak sa tam prešmykne, možno sa dostane do zásobovacieho tunela.

Sklonila sa, prebehla popod oblúk a takmer sa zrazila s mladým vojakom. Stihla ho zbadať skôr. Tresla ho lakťom do brucha, strčila ho k stene a kým lapal po dychu, prebehla okolo. Nepozerala späť.

Zatiahla si kapucňu. V tieni chodby splývala so stenou. Ale v otvorených priestoroch bola ako na dlani.

Dvere. Kamenné, staré, s meďou v rohoch, viedli na bočný dvor. Natlačila sa k nim, zaprela plecom, ale boli zatvorené. Nie zamknuté, len ťažké. Napla všetky sily. Dvere sa pohli o palec… o dva… a v tom za chrbtom zareval hlas:

„Stoj!“

Obzrela sa. Prvý z vojakov, ktorých predtým minula. Ruka na meči, dych ťažký, ale rozhodnutý. Nirella sa zhlboka nadýchla a naposledy zatlačila. Dvere povolili. Prešmykla sa cez škáru, zatlačila ich za sebou a bežala.

Vonkajší dvor bol ešte prázdny. Pár vozov, súdkov s obilím, nižší múr. Presne to, čo hľadala. Vyšvihla sa na jeden z vozov, preskočila múrik a skotúľala sa po druhej strane dolu svahom k úzkej kamennej chodbe, ktorá viedla k zásobovaciemu skladu.

Ale tam už stáli ďalší.

Jeden z nich na ňu skočil. Vyhla sa mu, zakopla, zvalila sa na kolená, ale vstala. Druhý jej však zablokoval cestu. Prudko ho udrela päsťou do tváre. Vrhla sa doľava, prešla k dverám. Zamknuté. Náraz chrbtom o stenu. Dvaja vojaci sa k nej blížili. Jeden vytiahol putá. Zazvučalo cinknutie.

Zhora sa ozval hlas: „Neublížte jej!“

Kaelan.

Stál tam. Na hornom balkóne, oblečený len v košeli, rozstrapatený, divoký, spotený z behu. Sledoval, ako ju zrazili na zem. Ako jej z rúk vyrazili dýku. Ako sa bránila. Ako ju napokon sklonili na kolená a spútali jej ruky za chrbtom.

Ani raz neuhol pohľadom. A ona zdvihla hlavu, ich oči sa stretli. Navzdory potupnej polohe, bolesti a poníženiu sa naňho dívala… s hrdosťou. Nie strachom. S tichou výčitkou a neústupným odhodlaním.

A on zacítil, ako mu niečo vnútri prasklo. Vnímal, ako mu stuhli prsty. Ako mu stislo hrdlo.

Si úžasná, obdivoval ju v duchu. Čo neznamená, že mi dnešok draho nezaplatíš.