Neuč orla lietať – 16. kapitola

Dvere sály sa pomaly otvorili.

Kaelan vstúpil ako prvý, vzpriamený a dôstojný, s tichou samozrejmosťou, ktorá patrila kráľovi. Vedľa neho kráčala Nirella, tvár mala vyrovnanú, pohľad sústredený. Jej kroky boli isté a hladké, plášť, ktorý jej pred chvíľou prehodil cez ramená, tlmil zvuk jej pohybu. Po celej miestnosti sa rozlialo napäté ticho. Všetci stáli.

Sála bola veľká, kupolovitá, s vysokými stĺpmi a bohatou výzdobou. Po stenách viseli vlajky a zástavy Kaelanovej krajiny – tmavozelené pole s vyšívaným znakom, strieborný vlk so vztýčenou hlavou. Vzduch voňal po kadidle a vosku, nad dlhým stolom viseli lampáše v bronzových závesoch. Stôl už bol prestretý na večeru. Obrusy s jemným zlatým lemom, strieborné čaše, misy s ovocím, chlieb a víno.

Na pravej strane stáli Kaelanovi muži. Gavran najbližšie, nehybný ako tieň. Ostatní dôstojníci v tmavých ceremoniálnych kabátcoch, s mečmi pri opaskoch, uhladení, pripravení. Tvárili sa pokojne, ale všetci pozorne sledovali Nirellu.

Na opačnej strane čakali hostia z Vargornu. Medzi nimi dvaja starší poradcovia s kožušinou na ramenách, dvaja mladí vojaci v rovnošatách horskej gardy a žena v tmavozelenej zamatovej róbe.

Keď zbadala Nirellu, jej tvár sa rozžiarila. Nirella sa mierne usmiala, pustila Kaelanovo rameno a oboma dlaňami v jemnom geste ukázala, že sa môže priblížiť. Kaelanovi sa ani najmenej nepáčilo, že si dovolila od neho odstúpiť, ale žena k nej vykročila, priam sa rozbehla, tak rýchlo, že ani nestihol zareagovať. Nirellu objala pevne, vrúcne, takmer prekvapivo.

Zo strany Kaelanových mužov bolo okamžite cítiť napätie. Všetky pohľady sa k nim upreli, Gavran urobil nepatrný krok vpred, ale nezakročil. Žena objímala Nirellu s výrazom, z ktorého nebolo možné vyčítať nič. Krátkym, plynulým pohybom Nirelle počas objatia zasunula malú čepeľ medzi záhyby plášťa. Tak nenápadne, že sa to stratilo medzi látkami a nikto nepoňal ani náznak podozrenia.

Ak jej niečo pošepkala, všetko sa stratilo v šuchote šiat. Kaelan stál nehybne, jeho tvár nepreniknuteľná, ale oči nespúšťal ani z jednej.

Objatie netrvalo dlho a žena ustúpila späť medzi svojich. Kaelana znervózňovalo, že Nirellu už nedrží, ale nepokúsila sa odísť ďalej, tak to zatiaľ nechal tak. A vtedy sa z postranného oblúka pohol ďalší muž, zrejme čakal na presný moment. Vysoký, mohutný, s ramenami rovnými ako brána a chladným výrazom človeka zvyknutého veliť. Jeho brnenie bolo naleštené do zrkadlového lesku, každý pohyb presný a premyslený. Oči mal tmavé, nepreniknuteľné, až kým sa neupreli na Nirellu. 

Zastal. Nepohol sa. A zrak držal na nej. Dlhý, osobný. V tom pohľade nebolo ani pretvárky, ani rozpakov. Len istota. Kaelan to videl. Neuniklo mu nič. Veliteľ sa mu mierne uklonil:

„Vaše veličenstvo. Som Rholan z Dorthenu, hlavný vojenský veliteľ Vargornu. Ďakujem, že ste nás prijali.“

Kaelan len stručne prikývol:

„Vaša prítomnosť je vítaná.“

Muž neodvetil nič, len opäť pozrel na Nirellu, dlhšie, než by sa patrilo. Dáma v zelenom sa medzičasom zaradila vedľa neho a tým sa napätie rozplynulo. Kaelan potom pokynul hlavou k stolu.

„Večera je pripravená, môžeme sa posadiť.“

Natiahol sa k Nirelle, chytil ju za lakeť a viedol k stolu. Usadil ju vedľa svojho miesta a až potom si sadol sám, hoci to bolo gesto voči dáme, nie zajatkyni.

Jedlo bolo bohaté, no nik z prítomných ho nevnímal ako pôžitok. Bol to rituál, forma, nutná kulisa k výmene pohľadov a slov, ktoré nič nepovedali a zároveň prezradili priveľa. Konverzácia sa začala zdvorilostne. Jeden z poradcov sa s opatrnou výslovnosťou spýtal, či je princezná v poriadku. Nirella mu ľahko, elegantne pozrela priamo do očí a s tichým pokojom povedala:

„Neubližujú mi tu.“

Jej tón bol pevný, zdvorilý a tak kráľovsky vyrovnaný, až sa Kaelan cítil, akoby vedľa neho sedela iná žena. A zároveň presne tá, ktorá ho najviac rozrušovala. Starší poradca z Vargornu spomenul náročnosť cesty. Kaelan prikývol, ale nepoznamenal nič, sám by o horských cestách nevedel veľa povedať. Len zdvorilo počúval.

Nirella mlčala. K Rholanovi sa ani raz vyslovene neotočila. Správala sa s takou vznešenou prirodzenosťou, že každý pohyb jej ruky, každé nadvihnutie pohára vyzeralo ako ukážka dokonalého dvorného správania. Kaelan ju vnímal intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. Tá istá žena, ktorú poznal nahú, vystrašenú, tvrdohlavú. Teraz pôsobila ako dokonale hodná svojej budúcnosti na tróne. Okrem neho si ju takto podrobne všímal aj veliteľ hneď oproti. Každé jej gesto, každý pohyb zápästia, akoby hľadal dôverne známe detaily. Rholan z Dorthenu. Jeho hlas bol nízky, dôstojný, držanie tela nepriestrelné. A predsa zakaždým, keď mohol, obrátil hlavu k Nirelle. Nie neúctivo, nie dotieravo, ale s takou znalosťou, že sa z toho Kaelanovi stiahla hruď. Akoby presne vedel, kedy sa jej ústa krivili do tichého úsmevu, akoby poznal rytmus jej dýchania.

Kaelan to počítal. Pohľady. Nádychy. Ticho medzi vetami. A hoci vedel, že by sa mal venovať hosťom, každý pohyb Rholanových očí ho dráždil.

Videl, ako sa Rholan raz naklonil k žene vedľa seba bližšie a niečo jej pošepkal. Odpovedala s pokojnou tvárou, ale Nirella, hoci sa neobzrela, mala v očiach zvláštny lesk. Nie úsmev. Skôr stíšenú pozornosť.

Kaelan nejedol. Krájal mäso bez toho, aby si ho vkladal do úst. Cítil, ako sa mu napína hruď. Neznášal ten pocit, byť zraniteľný v tichu, v ktorom sa ešte nič neudialo.

Prečo ho vôbec zaujímalo, kam Rholan pozerá? Ale odpoveď poznal. Sedela vedľa neho. S hlavou vzpriamenou, plecami rovnými, tichá a hrdá. A ten muž sa na ňu pozeral tak, akoby na ňu mal právo.

Nirella sa natiahla po pohár vína. Ladne, bez zbytočného pohybu, akoby sa jej každý sval podroboval hudbe, ktorú ostatní nepočuli. Rukáv sa jej pritom jemne zhrnul. Krátko. No stačilo to.

Rholanovi sa rozšírili oči. Zastal v polovici vety a mierne pootvoril ústa. Jasne si všimol červenú stopu po putách na jej zápästí. Nirella však len zľahka naklonila hlavu, krátkym gestom dvoch prstov, takmer neviditeľným, mu naznačila, aby mlčal. Rholan sklonil pohľad a zatvoril ústa. Okamžite.

Kaelan to videl. Každý detail. Ten výraz v Rholanovej tvári. To mlčanie na povel. A niečo v ňom sa pohlo.

Bol jej podriadený. Poslúchal ju. Na slovo. Ako to plánujú v manželstve? Zostane jej poddaným aj potom? Alebo mu status stúpne natoľko, že sa obráti hierarchia? A koho ona potrebuje? Poslušného poskoka? Alebo niekoho… kto ju šuká, aj keď sa ona bráni?

Atmosféra pri stole zostávala napätá, hoci slová boli čoraz prázdnejšie. Víno ubúdalo, jedlo chladlo a každý v miestnosti vedel, že prítomnosť princeznej medzi nimi je len dočasná. Rholan viac neprehovoril, Nirella tiež nie. Len pohľady, drobné zdvihnutie obočia, ticho, v ktorom sa odohrávali rozhovory, ktoré nepatrili verejnosti.

Keď padla poznámka o návrate do tábora, Kaelan vstal ako prvý. Jemne pokynul rukou, naznačujúc, že večera sa končí.

„Sme radi, že ste sa presvedčili o jej bezpečí,“ prehovoril naposledy. „Odovzdajte kráľovi Tharanovi môj pozdrav. A že ho očakávam čo najskôr.“

Hostia vstali. Všetko prebehlo podľa protokolu – slová, poklony, pohľady. Nirella nevstala, kým sa jej Kaelan nedotkol. Toto jej gesto poslušnosti ho naplnilo hlbokou spokojnosťou. Položil jej dlaň na rameno, počkal, kým sa postaví. A potom ju odviedol preč. Bez slova.

Komnata bola tmavá a tichá. Kaelan zatiahol závesy a zložil jej plášť.

„Vyber si, čo si vyzlečieš a čo si necháš na noc.“

Nirella sa ani nepokúsila protestovať. Bez slova rozopla vrchný živôtik a nechala ho skĺznuť zo seba. Otočila sa mu chrbtom, zachytila si vlasy a ukázala mu chrbát. Košeľa bola tenká, z mäkkej látky. Stiahla si spod nej korzet a nechala si aj spodničku. A keď sa zohýbala, aby zhrnula oblečenie, jemným, nenápadným pohybom prstov skryla čepeľ pod záhyb posteľnej prikrývky. Kaelan si nevšimol vôbec nič. Síce ju pozoroval, ale myšlienkami už unikal inam. Ľahla si na bok, vlasy si nechala padnúť na plece. Keď sa k nej Kaelan sklonil, zviazal jej ruky pevne, presne. Ale ani raz neprehovoril a potom odišiel.