Neuč orla lietať – 15. kapitola

Zavolal slúžky naspäť. Obe hneď rýchlym pohľadom zhodnotili situáciu, bez slova sa chopili pripravených šiat. Vedeli, čo majú robiť. Kaelan ostal stáť neďaleko okna. Uspokojený, už bez napätia. A predsa vnímal každý jej pohyb, pohľad, ten spôsob, akým sa pokúšala neukázať zraniteľnosť. Všimol si, ako sa mierne napla, keď sa jej jedna zo žien dotkla príliš prudko. Bolo mu jasné, že keby chcela, slúžku by zložila aj so spútanými rukami. Sám mal rešpekt pred situáciou, kedy by s ňou mal byť úplne voľnou. Práve preto ostal, keď ju obliekali.

Oprel sa dlaňou o okenný rám a zadíval sa von. Myšlienky sa mu rozbiehali viacerými smermi, ale jednu cestu sledoval jasne. Musí určiť podmienky.

Nirella sa ani nepohla, keď jej ovinuli korzet okolo trupu a začali ho sťahovať. Tvár mala vyrovnanú, hoci pod rukami slúžok sa jej napínali svaly. Kaelan ju nenápadne sledoval v odraze skla. Mierne nadvihla bradu a jej hlas znel čisto, akoby sa vôbec nič neudialo.

„Za čo presne ma chceš vymeniť?“ opýtala sa. Bez hnevu, bez strachu. Akoby sa pýtala, čo bude na večeru. Kaelan nezareagoval hneď. Prsty mu zostali zovreté na okennom ráme, v hrudi sa mu pohol zvláštny nepokoj. Nečakal tú otázku, aspoň nie takto skoro. Nie takto priamo.

„Za mier,“ odpovedal napokon sucho.

„Čiže?“

Otočil sa. Slúžky jej práve upevňovali opasok, posledné detaily. Vlasy jej padali na plecia, pokožku mala ešte vždy jemne začervenanú. Bolo to nedávno. Príliš nedávno. A predsa už stáli na opačných stranách.

„Okamžité ukončenie všetkých bojov. A samozrejme, stiahnutie všetkých vašich vojsk z našich území.“

„Predpokladám, že ty sám si zadefinuješ, ktoré sú vaše, že?“ V hlase mala ironický útok. 

„Urob si láskavosť, drahá. Až sa vrátiš domov, nájdi si aj iný zdroj informácií, než je tvoj otec a jeho poskokovia.“

S úškrnom potriasla hlavou. Nenávidel, keď to nad ním robila s tým svojím výrazom „o takejto hlúposti nemá zmysel sa s tebou vôbec rozprávať“. Radšej si prezrel jej vzhľad. Nádherná. Vznešená. Kráľovská. 

„Chcel by som ťa raz vidieť s korunou na hlave,“ uznal trochu smutne.

„A na čo? Tebe zjavne vyhovuje šukať ženy v putách.“

Pousmial sa.

„No ale uznaj, že to má šmrnc!“

„Šmrnc by to malo, keby boli tie putá na tvojich rukách!“ odsekla.

„Tak o tom môžeš snívať, moja drahá.“

Neodpovedala, ale akosi zvláštne sa usmiala. Slúžky dokončili prácu a s úklonom odišli.

„Ty raz budeš veľmi zaujímavá manželka,“ skonštatoval Kaelan ignorujúc, ako ho jeho vlastná veta pichla pri srdci. „Tvojho muža by som chcel spoznať.“

„No, tú česť budeš mať už o pár chvíľ,“ odvetila sucho.

Kým stihol vysloviť prekvapenú otázku, vysvetlila:

„Takúto výpravu za mnou by bez neho môj otec ani nevyslal.“

„Ty si zasnúbená?“ Sotva dýchal.

„Ešte nie.“

„Hm. Vojenský veliteľ, však?“

„Otcov hlavný,“ prikývla.

Kaelan sa veľmi snažil, ale neodolal:

„Už ťa mal?“

Pohŕdavo sa rozosmiala:

„No tak toto ani najmenej nie je tvoja vec!“

„Ty si daj pozor na pusu, aby som z toho svoju vec neurobil!“ vyštekol výhražne, bojujúc s neuveriteľným záchvatom žiarlivosti.

Šokovaná zmeravela a stratila reč.

Ale to nevadilo, lebo im práve prišli oznámiť, že Tharanova výprava dorazila a už ju usádzajú v sále.

Kaelan sa postavil pred Nirellu a chytil jej putá.

„Tie voľné ruky na stretnutí majú jednu podmienku.“

„O žiadnej si nehovoril.“

„Hovorím o nej teraz.“

Stisla pery, ale čakala.

„Musíš mi sľúbiť, že sa dnes večer do tejto miestnosti sama dobrovoľne vrátiš a necháš sa spútať.“

„Nemám šancu ti odtiaľto utiecť,“ upozornila vecne.

„Nemáš. Ale mne sa nechce pred hosťami bojovať so ženou.“

Prikývla:

„To nie je problém. Sľubujem.“

Uzol, z ktorého ona nebola schopná sa dostať, on uvoľnil za pár sekúnd. Kým si pretrela odreté zápästia a stiahla na ne rukávy, Kaelan vzal do rúk plášť. Prehodil jej ho cez ramená a vpredu zopol sponou. Pozrel jej do očí a pohladil po ramenách.

„Si nádherná.“

Potom bez slova otvoril dvere a kývol sluhovi. Dvaja vojaci pred komnatou sa okamžite postavili do pozoru, hoci ich pohľad nepadol na neho, ale na ženu v plášti, čo s ním vyšla. Aj oni si všimli zmenu. Nebola už zajatkyňou v putách, ale princeznou, ktorej pohyb sa ozýval mramorom s kráľovským pokojom.

Prešli cez galériu. Tiché svetlo sa lámalo v sklách vysokých oblúkov a ich kroky sa rozliehali medzi stenami pokrytými tapisériami. Kaelan nehovoril, ale bokom jej ponúkol rameno. Gesto, ktoré ju prekvapilo, no prijala ho bez komentára. Cítila napätie v jeho svaloch, každý krok kontroloval, akoby niekoho nie viedol, ale chránil.