Neuč orla lietať – 14. kapitola

V miestnosti zostalo ticho. Kaelan pristúpil k Nirelle pomaly, ťažkým krokom, akoby si každým pohybom potreboval potvrdiť, že to ešte ovláda. Zastal tesne pred ňou.

„Vieš, čo robíš?“ zašepkal.

Pokrčila plecami. „Len som sa pýtala.“

Pozrel jej do očí. Sivé, vyzývavé. Dýchal cez zuby. Potom sa načiahol, chytil ju za boky a prudko otočil chrbtom k sebe.

„No ako myslíš,“ zamrmlal jej do vlasov.

Zrazil ju na posteľ, ale nie násilne, skôr rozhodne. Presne ako muž, ktorý už viac nechce váhať. Roztiahol jej nohy, ruky držal na stehnách.

„Toto si chcela?“ spýtal sa chrapľavo.

Jeho hlas už nebol kontrolovaný. Ale pohyby ešte áno. A čakal. Nirella sa ani nepohla. Dýchala pomaly, očividne čakala, čo urobí ďalej. Dlane mala v hlbokom predklone opreté o prikrývku. Kaelan z nej nespúšťal pohľad. Cítil, ako ho pálila vlastná koža, ako sa v ňom miešala túžba s neochotou nechať sa ňou viesť.

„Chceš, aby som si ťa vzal? Takto?“ zavrčal.

Nepovedala nič, ale on si aj tak začal rozopínať nohavice. Nirella mlčala, ale po chvíľke ešte viac rozkročila nohy a prehla sa v chrbte. Veľmi dobre vedela, že takto jej mušličku vidí dokonale. Pripravenú. Ponúknutú.

Neudržal vzdych. Chytil ju za boky a začal do nej vnikať. Nie surovo, nie prudko. Naopak. Pomaly, vytrvalo. Rozhodol sa, že potvrdenie svojej nadvlády si vynúti inak. Chvíľu sa v nej pohyboval, pomaly a dôsledne, takmer trýznivo. Držal si tempo pod kontrolou, nechcel, aby to skončilo prirýchlo. Pozeral sa, ako sa pod ním napína, ako jej telo reaguje, aj keď stále neprehovorila. Sledoval každý jemný pohyb, každý zášklb stehien, tiché zachvenie chrbta. Nirella zovrela pery, ale boky jej išli v ústrety jeho pohybom. Každý jej ston si bral ako dôkaz. Každé tiché vzdychnutie ako priznanie. Nezvyšoval tempo. Ešte nie. Chcel, aby vedela, že to má v rukách len on.

Udržal si rytmus, pevne ju zvieral a pozoroval každý jej pohyb. Videl, ako sa jej napínajú prsty, ako sa dych zrýchľuje, ako sa jej boky samy dvíhajú v ústrety. Stále bola ticho, ale jej telo mu rozprávalo príbeh omnoho hlasnejšie. Chcel, aby to trvalo dlho. Chcel ju viesť. Dusiť túžbou. Zaryl prsty do jej bokov a začal sa pohybovať rýchlejšie. Nie však surovo. Len presne, tvrdo a s dokonalou kontrolou. Každý ťah bol výrok. Keď sa jej telo začalo triasť, tušil, že je na hrane. A vyšiel z nej. Šokovalo ju to, chcela presný opak. Chvíľku. Už len chvíľku po jej orgazmus.

„Nie,“ zakňučala sklamane.

Otočil ju a položil chrbtom na posteľ. Ruky nad hlavu si zdvihla sama. Bol si istý, že nie kvôli pohodliu, ale preto, aby si on čo najlepšie prezrel jej prsia. Vnikol do nej, začal sa pohybovať pomaly, ťažko, akoby jej každým pohybom vtláčal do tela vlastné rozhodnutie. V jej pohľade nebolo nič z podriadenosti, len zvláštna vzdorovitá túžba. Akoby mu chcela dokázať, že ju síce má, ale nikdy ju nebude vlastniť.

Chytil ju za boky a prirazil silnejšie. Reagovala okamžite, prudko sa nadýchla a chrbát sa jej prehol do oblúka. Zasyčal cez zuby a znova spomalil. Nechcel jej dovoliť, aby mala čokoľvek pod kontrolou. Nie dnes. Uprela na neho pohľad. Sivý, lesklý, rozrušený. Cítil, ako sa jej vnútro sťahuje. Bola blízko.

„Oslov ma vaše veličenstvo,“ prikázal ticho.

„Nie,“ vydýchla okamžite, tvrdohlavo, bez zaváhania.

Jej hlas bol tichý, ale istý ako čepeľ, ktorá sa zaleskne vo svetle len na okamih, no reže hlboko. Kaelan zastal. Chvíľu len dýchal, prítomný v každom centimetri jej tela. Jej vzdor ho neprekvapil, ale ešte viac vzrušil.

Zohol sa nad ňu a zovrel jej zápästia, hoci už dávno boli poslušne položené nad hlavou. V očiach mal oheň a v dychu kontrolu. Nedovolí jej to. Nie bez následkov.

„Znova,“ zamrmlal.

Zovrela pery, ale vtedy do nej prudko vrazil. Zasiahlo ju to ako vlna. Telo jej vybuchlo do pohybu, prehla sa, zadýchala a v očiach sa jej zaleskli slzy. Nebol tvrdý. Bol presný. Neľútostne presný.

„Ešte raz ma odmietneš,“ zašepkal jej do ucha, „a nechám ťa takto celý deň. Nedokončenú. Neuspokojenú. Spútanú.“

Vzdychla. Chcela prehovoriť, ale nestačila. Rukami jej prešiel po bokoch a vnikol do nej znovu, pomalšie, dlhšie, až sa zachvela.

„Vaše Veličenstvo,“ vydýchla nakoniec potichu.

Usmial sa. Nie víťazoslávne, ale hlboko spokojne. Začal sa v nej pohybovať tvrdšie. Bez zaváhania. Tak, ako to potrebovala. Tentokrát už nebrzdil nič. Každým pohybom si ju podmaňoval hlbšie, až kým jej dych nebol len zmesou vzlykov a tichého volania. Zovrel jej boky a vrazil do nej naposledy, prudko, hlboko, tvrdo. A ona vykríkla. Bez zábran. Celé telo sa pod ním zachvelo, prsty zovreli prikrývku, chrbát sa jej napol do oblúka. Cítil, ako sa jej útroby sťahujú, horúce, klzké. Ako ho zvierajú tak silno, že sa ledva držal. Stačil jediný ďalší ťah. Vnikol do nej hlboko, až na doraz a s výkrikom, ktorý ani nestihol potlačiť, sa do nej vystriekal. Telo mu pulzovalo v kŕči, čelo oprel o jej krk, dych drsný, nepravidelný.

Zovrel ju rukami, akoby ho mala udržať pokope, kým sa ho bude zmocňovať posledná vlna rozkoše. Nedokázal sa ani pohnúť. Len dýchal.