Neuč orla lietať – 12. kapitola

Kaelan kráčal po chodbe rýchlo, takmer bez dychu. Slová, ktoré zazneli, mu vírili v hlave. Ak bola presvedčená o svojej pravde, potom jej otec nebol len klamár, bol autorom celej lži. Využil vlastnú dcéru? Skutočne milé.

Zišiel do pivníc a nechal si predviesť jedného z väzňov, ktorých chytili s ňou. Vysokého, zavalitého muža s jazvou cez obočie. Stráže ho priviedli do malej kamennej miestnosti bez okien.

„Slúžil si pod princeznou,“ povedal Kaelan priamo.

Muž zaváhal.

„Je u nás tak dlho ako ty. Už dávno vieme, že je to Nirella, nie jej brat.“

Väzeň prikývol.

„Slúžim pod ňou od minulej zimy. Od smrti kráľovského syna.“

Kaelan prižmúril oči.

„O čo podľa vás v tejto vojne ide?“

„Nám bolo povedané, že bránime naše južné územie. Ale odkedy som tu, nie som si tým už istý.“

„A Nirella? Verila tomu?“

„Bez najmenších pochybností. Povedal to predsa jej otec.“

„Ten ale pravdu musel poznať.“

Na to muž radšej nereagoval. Aj Kaelan zmĺkol. Jeden z veliteľov ešte položil niekoľko otázok a aj dostal odpovede, ale kráľ bol myšlienkami už inde. Cítil, ako mu pod nechtami pulzuje hnev. Nie na ňu, ale na to, že bola použitá. Že niekto jej silu obrátil proti nevinným. A možno aj na to, že o ňu príde.

Večer sa vrátil do svojej izby. Pomalými pohybmi si vyzliekol košeľu, umyl sa studenou vodou, ale tvár si ani neosušil. Stál zohnutý nad lavórom, kvapky mu stekali po brade, ramenách, hrudi. Srdce mu bilo ťažko. Nie z námahy, ale z rozhodnutia, ktoré urobil.

Pohľad mu padol na prázdny múr pred sebou. Už ju dlho mať nebude. Musí chrániť svoj ľud. A to znamená buď vrátiť Nirellu jej otcovi, alebo dovoliť mučiť ju tak kruto, že by, možno, prezradila informácie, ktoré potrebuje na vyhratie vojny. V oboch prípadoch ju stratí. Prečo mu to tak vadí?!

Ešte chvíľu pozoroval svoj obraz v hladine vody. Potom prudko zhodil všetko bokom a do pol pása nahý sa rozhodným krokom vybral za ňou.

Dvere na jej väzení otvoril rovnako rázne, ako ich potom za sebou zabuchol. Nirella sa prudko otočila, v očiach stále zlosť. Ale keď ho zbadala, hnev v nej vzplanul ešte viac:

„Ty máš v sebe tú drzosť prísť si po sex, keď ma obviňuješ z vojny?!“

Spútané paže sotva stihla vystrieť pred seba, keď už stál pred ňou. Jednou rukou schytil lano na zápästiach a zdvihol ich hore. Dvoma krokmi ju ešte prinútil cúvnuť. Celým telom prirazil o stenu najprv ju a potom rukou aj zápästia nad hlavu. Voľnou dlaňou jej zovrel čeľusť a do úst jej surovo strčil jazyk. Nebola schopná ani zakričať. Jeho jazyk bol všade, jeho telo jej bránilo sa aj trochu hlbšie nadýchnuť. Nohy sa jej podlomili, ale nedovolil jej klesnúť. Držal ju napnutú medzi stenou a vlastným telom. V odpore nebolo nič presvedčivé, len zvyšky vzdoru, ktoré v nej každým úderom srdca slabli.

„Musím sa ťa vzdať, ale teraz si ešte väzeň. Ešte stále si moja!“ zachrčal jej do ucha a zahryzol do krku. Prudko, ale nie kruto. Len tak, aby vedela, že ešte stále má v rukách všetku moc. Chcela niečo povedať, ale jeho dlaň sa presunula na jej hrdlo. Pritlačil len trochu, iba aby ju pevnejšie držal. Ovládal.

„Chceš sa hádať?“

Jeho hlas bol hrubý, tlmený a až priveľmi pokojný na to, ako sa celý chvel túžbou. Dychčala, pohľad vzdorovitý, no už nie nahnevaný. Skôr roztrasený. V bruchu jej pulzovalo niečo horúce, hlúpe, zradné. Nenávidela ho za to. Ale už neprotestovala. Prudko si ju pritiahol k sebe a ona len zastonala. Ruky mala stále nad hlavou, uväznená medzi ním a stenou, celá rozochvená a v zajatí vlastného tela, ktoré po ňom túžilo. Nechcela to priznať. Ale nedokázala klamať. Začal ju bozkávať na kľúčnej kosti, krku. Vášnivo, s horúčavou, ktorá jej brala dych. Z brucha sa jej šírilo napätie až do končekov prstov. Zavrela oči a vzdala sa. Chytil ju pod stehnami a nadvihol, až sa celou váhou oňho zavesila. Zápästia jej ostali vystreté nad hlavou, oči rozšírené, ale už nekládla odpor. Nepovedala ani slovo, len sa dychtivo chvela medzi stenou a jeho telom, keď do nej vnikol tak prudko, až sa jej z úst vydral výkrik. Nie od bolesti. Od prekvapenia, od napätia, od toho, ako veľmi ho chcela a nenávidela zároveň.

„Krič…“ zavrčal jej do vlasov a rukami si ju ešte silnejšie pritiahol. „Krič a zapamätaj si ma.“

A ona si pamätala. Každý pohyb, každý nádych, každý pulz jeho tela v tom jej. Trochu sa odtiahol a pustil ju. Ale len na to, aby vzápätí chytil jej boky a prudko ju otočil chrbtom k sebe. Stihla sa oprieť predlaktiami o stenu, kým ju o ňu tvrdo narazil. Ťažko dýchala. Nevládala ani protestovať, keď ju zovrel okolo pása, jedným pohybom jej hrubo roztiahol nohy a práve tak do nej aj vnikol.

Tentoraz už nečakal, nehral sa. Tvrdé ťahy, hlasné stony, jeho dych na jej krku a jej telo, ktoré sa mu poddávalo bez odporu. Hlavu si oprela o predlaktia, zatínala zuby, ale nedokázala potlačiť to, čo sa dialo v jej vnútri. Každý náraz, každé slovo, ktoré jej zašepkal do vlasov, ju tlačilo bližšie k hranici, ktorú nechcela, ale potrebovala prekročiť. Keď sa jej telo zachvelo prvýkrát, zovrel ju silnejšie. Na chvíľu zastal, len ju držal a čakal, kým neprestane dýchať ako po behu. Potom, akoby mu sama dala povolenie, sa znovu pohol. Silno, neúprosne, tvrdo do nej vnikal, až kým jej telo nezovrel druhý orgazmus. A v tej chvíli do nej začal striekať. Bez slova, len s hlbokým zadosťučinením a vzdychnutím pri jej uchu. Ako pečať. Ako podpis na to, čo si práve zobral.