Neuč orla lietať – 11. kapitola

Ranné slnko ešte len farbilo múry pevnosti do teplej oranže, keď sa dvere veliteľskej siene s tichým buchnutím otvorili. Gavran vstúpil bez zbytočného ceremoniálu, tvár zamračená, črty napäté. Kaelan stál pri malom stole s rozprestretou mapou a len letmo zdvihol zrak.

„Vaše Veličenstvo,“ prehovoril Gavran tlmeným, ale neodkladným hlasom, „Tharanovo vojsko sa blíži k Derenu. Sú už len niekoľko míľ od predmestia.“

Kaelan prižmúril oči. „Vedenie?“

„Nirellina pravá ruka. Dve légie. Ich smer je jasný.“

Kaelanov pohľad padol späť na mapu. Deren bol strategický bod. Hlavný zásobovací uzol na severe, miesto, kde sa spájali riečne trasy a obchodné cesty. Ak padne Deren, padne viac než len jedno mesto.

„A Nirella stále mlčí,“ dodal Gavran. „Možno je čas ju k niečomu donútiť. Alebo aspoň ukázať, čo môže stáť jej mlčanie. Máme ju, Kaelan. A máme dôvod.“

Kaelan pomaly zodvihol hlavu. V očiach nemal zúrivosť, ani paniku. Len chladnú sústredenosť.

„Nie,“ odvetil potichu.

Gavran chvíľu váhal.

„Málo nápadov je tak hlúpych, ako zamilovať sa do nepriateľa.“

Kaelan ho prepichol pohľadom.

„Nie som do nej zamilovaný. Ale podľa mňa sa nedá zlomiť. Obávam sa, že keby sme sa aj uchýlili až ku krajnostiam, nemohli by sme si byť istí, či nám zámerne neklame.“

Gavran nadvihol obočie. „Tak čo teda?“

Kaelan sa pozrel smerom k oknu, kde sa ranné svetlo lákavo rozlievalo cez kamenné štrbiny.

„Dajte jej otcovi vedieť, že ju máme. A sme ochotní ju vrátiť, výmenou za podpísanie mieru.“

Bez ďalšieho slova sa otočil a odišiel. Jeho krok bol tichý, ale rozhodný.

Vošiel do Nirellinej izby. Zavrel za sebou dvere a chvíľu stál. Akoby si len potreboval zvyknúť na ticho. Na ňu. Na jej pohľad, ktorý sa hneď odvrátil.

Bez slova prešiel k posteli. Sadol si opatrne na kraj, ďaleko od jej tela. Nirella sa nepohla. Len napäto čakala, kým prehovorí. Kaelan sa nadýchol a potom pomaly vydýchol.

„Dávaš mi zabrať, princezná,“ začal. „Prinútiť ťa hovoriť ja sám nedokážem a inému to dovoliť nechcem.“

Nirella zdvihla hlavu a víťazoslávne sa uškrnula:

„Vzdávaš sa?“

Kaelan na ňu pozrel dlho, bez slova. Potom mierne prikývol. Nie preto, že by chcel, ale preto, že musel. Bolo to priznanie, ktoré sa mu vôbec nepáčilo. Tvár mu ostala pokojná, ale v očiach sa niečo stiahlo. Ako rana, ktorú si nechce pozrieť, lebo vie, že tam je. V hrudi sa mu zvíjal odpor. Nie voči nej, ale voči slabosti, ktorú si sám priznal. Nedokázal ju zlomiť, nedokázal ju presvedčiť. Aj napriek tomu, že po nociach odchádzal z jej postele ako ten, kto ju zase mal. 

Nirella cítila každú tú spomalenú sekundu. Každé zaváhanie, ktoré mu prebehlo po lícnych kostiach. A milovala to. Sedela pred ním s rukami zľahka spojenými lanom, ale duševne bola voľná. Víťazne voľná. Nikdy predtým sa necítila tak bezpečne vo vlastnej neposlušnosti.

„Áno,“ prikývol výraznejšie a nespokojne prežul. „Nedokázal som ti ublížiť na začiatku a teraz už vôbec nie. Takže zjavne musíme zmeniť taktiku. Informácie, ktoré som chcel, mať nebudem.“

Spokojne čakala.

„Dáme vedieť tvojmu otcovi, že žiješ a že ťa máme my. Pokúsime sa vymeniť ťa za mier.“

Nepáčili sa mu vlastné slová, lebo to znamenalo, že ju bude musieť nechať odísť. S týmto variantom nepočítal. Hoci v prvom rade nepočítal už ani s tým, že sa jej nebude chcieť vzdať.

„Si u vás veľmi vzácny človek, mali by s tým súhlasiť.“

Nirella sa s úsmevom utápala vo vlastnom víťazstve. A vytrvalo umlčovala svoj vnútorný hlas, ktorý zdôrazňoval, že by nebola vyhrala, keby jej to on svojim spôsobom nedovolil.

Kaelan si ten jej úsmev prehliadol, ale nechcel ho znášať dlhšie. Postavil sa na odchod, ale už po pár krokoch sa Nirella ozvala pokojne, bez akéhokoľvek náznaku výsmechu v hlase.

„Možno by stačilo úplne jednoducho prestať bojovať.“

Kaelan sa otočil, prehltol prekvapenie a pohŕdavo vyštekol:

„Si taká istá ako tvoj otec! Obaja si myslíte, že si môžete zabrať krajinu, ktorá sa vám zapáči, a domáci to budú bez námietok akceptovať! Prekvapím ťa, moja drahá, rovnako, ako tvojho otca. Nevzdáme sa bez boja! Budeme svoju vlasť brániť do posledného muža!“

„Vy ste si začali,“ odvetila pokojne.

„To nie je pravda!“ vyhŕkol.

Nirella len potriasla hlavou, akože s ním nemieni strácať čas. Na chvíľu nastalo ticho. Ťažké, zarážajúce. Kaelanovi začalo dochádzať, že jej správanie je následkom …omylu? Či klamstva?

„Nirella,“ začal pomaly, „videl som ťa na bojisku. Viem, že si stratég. Zamysli sa, prečo by som to robil? Tvoj otec má dvakrát, možno trikrát takú veľkú armádu, než mám ja. Nemal by som šancu!“

„Asi máš proste len vo zvyku brať si, čo ti nepatrí!“ odvrkla dvojzmyselne s plameňom v očiach.

„Ste hornatá krajina,“ nenechal sa vytočiť. „Moji vojaci na také podmienky nie sú zvyknutí. Naše kone v tom nevedia jazdiť. Poslal by som tým vlastných ľudí na smrť. A prečo by som to vlastne mal chcieť? Nič sa u vás neurodí. Ste lovci, to moji ľudia robiť nevedia! Nemal by som tým čo získať!“

„To predsa tvoje ego nezastaví.“

„A prečo sa teda všetky boje odohrávajú na mojom území? Keď my sme podľa teba útočníci?“

Zavrtela hlavou.

„Môj otec poslal vojsko až po tom, čo ste sa začali rozťahovať v našich údoliach.“

Kaelan sa zamračil.

„Severné údolia boli vždy naše. Tvoj otec ich začal obsadzovať minulú zimu, keď sme kvôli suchu stiahli posádky.“

„Klameš!“ zavrčala.

Prudko sa nadýchol, ale potom sa zastavil a zavrel ústa. Ona už videla veľa situácií, v ktorých sa neovládal. Nepotrebuje jej ukázať ďalšiu. Otočil sa a rýchlym krokom odišiel. Dvere za sebou zabuchol s rachotom.

Nirella zostala sedieť, s hlavou mierne sklonenou. Hnev v nej vrel. Každým slovom, ktoré vypustil, len dokazoval, aký je nebezpečný. Ako dobre sa naučil klamať. Ako dokonale dokáže prekrúcať pravdu. Nevedela, čo zamýšľa, ale jedno vedela isto – nemôže mu veriť. Nie jemu. Nie nepriateľovi.