Neuč orla lietať – 10. kapitola

Ďalší večer sa k nej vrátil. Neprišiel ako vojak, ale ako niečo ešte nebezpečnejšie. Neponáhľal sa. Zviazal ju v stoji rovnako dôsledne, dôverne. Pevne, ale nie kruto. Ako keby ju neväznil, ale chránil pred tým, čo by urobila, keby ju nechal samú so sebou.

Potom ju hladil. Dlhé minúty. Vtieral olej do jej pokožky, akoby si ju zapisoval do pamäti. Každý dotyk bol presný, pomalý, trpezlivý. Nepýtal sa.

„Nechaj ma, Kaelan!“ vyprskla, keď už nemohla vydržať, ako jej telu vnucuje potešenie, ktoré si od neho nepýtala.

Len trochu sa odtiahol, aby jej videl do očí.

„Kaelan?“ Nepodarilo sa mu skryť pobavenie. „Nechcela by si ma oslovovať Vaše Veličenstvo?“

„Nie!“ odsekla jednoznačne.

Usmial sa a kĺzavými rukami jej chytil predlaktia nad hlavou.

„Naozaj máš pocit, že si mi rovná?“ prepichol ju prísnym pohľadom. Zhora sa jej díval do tváre a celé jeho telo dávalo jasne najavo, že jej vládne.

„Môžeš mi urobiť, čo chceš. Ale nemôžeš ma prinútiť urobiť, čo nechcem ja,“ nedala sa.

Tvár mu rozžiaril jemný úsmev, akoby mu práve sľúbila budúcu rozkoš.

„Uvidíme.“

Nalial si ďalšiu dávku oleja do dlane a tú jej položil rovno na chĺpky medzi stehnami.

„Nie!“ vykríkla.

„Len pokojne, princezná,“ naklonil sa jej k uchu. „Neubližujem ti. Zatiaľ.“

Snažila sa mu vymaniť, tak jej položil dlaň zozadu na kríže a pritlačil si ju proti sebe. A prsty druhej ruky vtlačil medzi chĺpky.

„Nie!“ opakovala.

Zbytočne.

Jej telo začínalo reagovať. Cítila, ako sa jej zvnútra rozlieva teplo, ako sa jej boky napínajú proti jeho dlani, hoci rozum stále kričal. Napätie v nej vibrovalo, každý jeho dotyk ju rozpaľoval a zároveň dráždil jej vzdor. Stále dýchala prudko, nepravidelne, ale krik zoslabol. Kaelan vnikol hlbšie medzi jemné záhyby. Pomalými, krúživými pohybmi ju dráždil, až kým sa nezačala chvieť.

„Už si zažila orgazmus?“ opýtal sa nežne.

To ju prebralo.

„Do toho teba nič nie je!“ vykríkla nepriateľsky.

Nedokázal z jej reakcie posúdiť, či áno alebo nie. Chytil ju za boky a natlačil si ju na seba tak veľmi, aby cítila jeho tvrdého vtáka.

„Povedz, že ma nechceš,“ zašepkal. „Len to povedz… a nevezmem si ťa.“

„Nechcem ťa!“ zavrčala.

Pomaly prikývol. Pevne jej zovrel vlasy, aby nemohla uhnúť hlavou a priložil pery na tie jej. Cítil v ruke trhnutie, keď sa aj tak pokúsila vzdorovať. Neúspešne. Ale potom ju on sám pustil, rozviazal a pripútal späť k dlhej reťazi v stene. A odišiel.

Na druhý deň vedela, že príde znova. Vedela to, ako sa vie, že slnko zapadne, aj keď je obloha zatiahnutá. Sedela na matraci, chrbtom k stene, prikrývku si pritiahla až k brade. Ale nie kvôli zime. Kvôli pocitu, že aspoň niečo ešte môže zakryť.

Myslela na to, čo robil. Na to, čo sa jej dialo medzi stehnami. Bez jej vôle, bez jej súhlasu. A predsa… s jej telom. Jej koža si ho pamätala lepšie než jej rozum. Bojovala. Každou myšlienkou, každou spomienkou na svoju krajinu, na svojho otca, na boj, v ktorom ju zajali. Toto je nepriateľ. Ten, čo ju chce zlomiť. Ten, pred ktorým musí brániť, nie naňho myslieť. Nie čakať na jeho dych. Začínala sa obávať. Nie jeho krutosti, ale jeho nehy. Bála sa, že raz ho neodmietne.

A v tom sa dvere jej väzenia otvorili.

Vstúpil ako vždy. Pomaly, bez slova, s istotou v pohľade. Nirella sa ani nepohla. Len zovrela prikrývku silnejšie. Každá bunka jej tela protestovala a zároveň sa pripravovala. Jej pokožka sa už chystala znova horieť pod jeho dotykom, skôr než sa ho vôbec dočkala. Vedela, čo príde. Vedela, že ju znova zviaže. Znova sa jej dotkne. A jej telo… jej telo mu opäť odpovie. A ona to nechcela. Nechcela, aby to cítila. Nie pri ňom. Nie pri nepriateľovi.

Kaelan neprehovoril. Zastal pri nej, sklonil sa k matracu a len natiahol ruku. Prikrývku jej nezobral násilne, iba ju chytil a počkal. Chvíľu. Dlhú sekundu. Kým mu ju dovolila stiahnuť. Pomaly. Nie preto, že by chcela. Ale preto, že vedela, že aj tak sa mu neubráni.

S malou fľaštičkou v rukách si kľakol medzi jej stehná, aby ich nemohla stiahnuť k sebe. Nalial olej do dlaní. Jeho vôňa bola jemná, bylinková. Bez slova jej začal hladkať vnútorné stehná. Pomalými, jemnými pohybmi. Nedotýkal sa jej priamo tam, nie hneď. Ale každý dotyk bol výzva. Každý bol sľub. A Nirella sa triasla. Nie od odporu, ani zlosti. Ale od túžby, ktorú nechcela mať.

Jeho ruky sa presunuli vyššie. Jemné prsty jej skĺzli pod bruško a potom rovno na mušličku, už bez váhania. Tentoraz sa nezmohla ani na protest. Len dýchala, priveľmi rýchlo, priveľmi plytko. Jeho dotyky boli presné. Skúsené. Prstami zovrela plachtu pod sebou. Nepostavila sa proti nemu, ani sa neodvrátila. Zavrela oči. Hánky jej zbledli, ako silno zvierala látku. A Kaelan pokračoval. Snažil sa pôsobiť nezaujate, ale jeho vnútro sa rozpaľovalo. Jeho vták už vyše polovice dňa dával jasne najavo, že dnes ju už chce. Nechcela sa vzdať. Ale telo to urobilo za ňu. Kaelan sa nehýbal rýchlejšie, nesilil tempo. Každý pohyb bol presne taký, aký potrebovala, hoci by to nikdy nevyslovila. Vzdych jej unikol z pier, bez dovolenia, bez obrany. Zaskočil ju. A on ho počul. Neusmial sa. Nepotreboval. Nadvihol sa na kolenách, stiahol si oblečenie pod zadok a ľahol si na ňu. Chcela skríknuť, ale slová jej zlyhali v hrdle. Miesto nich zovrela pery a zadržala dych.

„Povedz, že ma nechceš,“ zašepkal jej do ucha. Nežne, ale už jeho vlastný dych bol prerývaný.

Otvorila oči a trhane sa nadýchla.

„Nechcem ťa.“

Prikývol. Trochu sklamane. Pobozkal ju, potom vstal, obliekol sa a odišiel. Chcelo sa jej rozplakať.

Na ďalší deň sa ozvala hneď, ako za sebou zavrel dvere:

„Nechcem ťa!“

Aby jej prestal robiť to, čo robí. Aby už ani nezačal. Veď to hovorí rovno, nie?

Usmial sa.

„Ešte sa nepýtam.“

Najprv si ťa pripravím do mokra. Vezmem ti túto bojovú náladu. Až potom, roztúžená, ma budeš môcť odmietnuť. Raz to vzdáš, sľubujem.

Dokázala to. Povedala, že nechce. Aj ďalší večer. A ten ďalší, pohltená horúčavou a potrebou vlastného tela, s ním nahým medzi stehnami, zase počula:

„Povedz, že ma nechceš.“

Otvorila ústa. Dych sa jej zadrhol v hrdle. Telo jej pulzovalo, prehnuté túžbou, podbruško napäté, jemné chvenie jej rozvibrovalo stehná. Chcela to povedať. Slová mala pripravené. Ale nevydala ani hlásku. Vedela, že ak to povie, Kaelan sa postaví a odíde. A to, čo sa deje, skončí. Zase. Ale ona už nechcela, aby to končilo. Chcela toho viac… Aby pokračoval… Mlčala. Dlho. Jemne sa sklonil a pobozkal ju na bok krku. A potom ešte chvíľu čakal. Nie zo zvyku, ale dával jej ešte poslednú možnosť. Nevyužila ju.

Keď do nej začal vnikať, nebol si istý, čo čakať. Bola úzka, veľmi. Rozhodne príliš na to, koľko dní ho vydržala tvrdého a vzrušeného odmietať. Ale bola vlhká a horúca, vedel určite, že to nie je obrana jej tela. Zahryzla si do pery.

„Pokojne, princezná,“ šepkal jej nežne. „Nič zlé ti nerobím,“ snažil sa ju upokojovať, kým pomaly vnikal. Nebránila sa, len si na neho zvykala.

Kaelan si ani nestíhal uvedomovať svoje víťazstvo. Len sledoval a strážil jej horúce telo. Pohyboval sa v nej pomaly, takmer s obradnou sústredenosťou. Jej telo bolo napnuté, každé vnorenie ho obopínalo tesne, horúco. Nirella dýchala krátko, prerývane, oči mala zatvorené, čelo vlhké. Každý jeho pohyb v nej bol ako úder do jej vôle. Mäkký, tichý, no neúprosný.

Nechcela ho objať. A predsa sa jej stehná občas zovreli, akoby ho nechceli pustiť. Ruky mala zovreté v päsť, ale nepovedala nič. Keď ju nadvihol a objal okolo krížov, aby sa do nej dostal hlbšie, zalapala po dychu. Telo sa jej prehlo, prsia sa mu opreli o hruď. A vtedy sa pohla aj ona. Nie prudko. Nie ako milenka. Skôr ako niekto, kto sa už viac nemôže skrývať. Kaelan si všimol zmenu. Zadržal pohyb, oprel si čelo o jej spánok.

„Počujem ťa, princezná,“ zašepkal. „Aj keď nič nehovoríš.“

A potom v nej pokračoval. Nie ako víťaz, ale ako muž, ktorý vie, že sa mu dostalo niečo vzácne. Nirellino telo si začalo pýtať viac a on ochotne zrýchlil. Každý jeho pohyb sa do nej vpíjal hlbšie, presnejšie, rytmickejšie. Dlaňami ju podopieral, bokmi sa pohyboval pevne, ale nie surovo. Zalapala po dychu, hlava jej padla dozadu, boky sa jej nevedomky napli. Orgazmus ju zachvátil prudko a nečakane. Svaly sa jej zovreli, prsia sa zachveli proti jeho hrudi a ona vydala tichý výkrik. Telo sa jej triaslo a on ju držal, pevne, istým spôsobom ochranársky.

Nezastavil sa. Nie hneď. Zovrel jej boky, oprel si čelo o rameno a zrýchlil. Každý ťah bol teraz vedený túžbou, hĺbkou, potrebou vystriekať to konečne dobyté územie. Ako bodku. Víťazstva. Dýchal jej do krku, zvieral ju bližšie, až napokon zavrčal, objal jej boky ešte viac a urobil sa v nej.