Neuč orla lietať – 1. kapitola

Hmla sa pomaly trhala medzi svahmi ako tichá predzvesť skazy. Studený vietor bičoval tváre mužov zhromaždených na skalnatej vyvýšenine, odkiaľ bol výhľad na široké údolie pod nimi. Tam sa už zoraďovali oddiely nepriateľského vojska. V úhľadných šíkoch, s ostrím pripraveným a dychom zaroseným od mrazivého rána. Nad ich hlavami viali vlajky s rozprestretým orlom – symbolom, ktorý sa v tomto kúte sveta spájal so strachom a krvou.

Kráľ Tharan, vládca horskej ríše, viedol svoju armádu do nížin už niekoľko mesiacov. Ich nájazdy boli tvrdé a neúprosné. Jedna po druhej padali pohraničné pevnosti a krajina sa otriasala pod ťarchou vojny, ktorú nik z Kaelanovho ľudu nevyprovokoval.

Toto už nebol začiatok. Vojna zúrila dlho, bitka za bitkou. Väčšinu z nich Tharan vyhral, ale Kaelan sa nevzdával. Útoku teraz čelilo miesto, ktoré ležalo priamo na ceste k hlavnému mestu. K domovu, ktorý chcel Kaelan brániť do posledného muža. Preto sa dnes objavil priamo na bojisku. Nebola to márna hrdosť. Bola to nevyhnutnosť.

Kaelan stál na čele svojej armády, odetý v tmavom plášti, pod ktorým sa leskli skromné, ale účelné vrstvy výstroja. Po jeho bokoch stáli velitelia, zdržanliví, ale pripravení. Nemal pri sebe všetku svoju silu, veľkú časť vojska skryl v lesoch na západe. Tam čakali v tichu, pripravení zaútočiť zboku, keď nepriateľ vkročí do pasce. To bola jeho výhoda, domáca pôda. Poznal každý jej výmoľ, každý tieň. A vedel čakať.

V dave nepriateľských jazdcov pútala pozornosť postava v ťažkom brnení na čiernom koni. Kaelan si ho všimol okamžite. Jazdec zaujal dvoma výnimočnosťami. Jazdila okolo neho skupina osobnej stráže. A na sebe mal brnenie, ktoré ako jediné nieslo kráľovský erb orla. Jeho pohyb prezrádzal prirodzenú autoritu, vojaci sa okolo neho zoraďovali s rešpektom. Zjavne priamo Tharanov potomok. Kaelan o ňom už vedel, že sa niektorých bojov osobne zúčastňuje. Hlavne tých dôležitých.

Kaelanova myseľ pracovala rýchlo. Ak je to skutočne Tharanov dedič, jeho zajatie by mohlo zmeniť celú vojnu. Mohli by vyobchodovať mier, výhodné podmienky alebo aspoň získať čas. Dokonca aj keby dnešnú bitku prehrali.

„Toho jazdca,“ obrátil sa na svojich veliteľov a ukázal smerom do údolia, „chcem živého. Za každú cenu. Zamerajte naňho lukostrelcov. A keď sa vojaci dajú do pohybu, stiahnite ho z koňa. Nezabiť. Zajať.“

„Áno, pane.“

„Pripravte sa,“ dodal ticho a jeho hlas sa niesol radmi ako kovová istota. „Vstupujú do údolia. Ešte pár metrov… a potom obkľúčiť.“

Údolie stíchlo. Len dych koní a šuchot výstroja narúšali prchavé ticho pred búrkou. A potom sa ozvalo prvé zatrasenie zeme pod kopytami. Horskí jazdci vyrazili vpred, štíty pripravené, kopije vztýčené. Ozval sa bojový pokrik a s ním sa roztrhli aj rady Kaelanových mužov.

Z lesov na západe sa ako z tieňa vynorili skryté jednotky. Rýchli jazdci, lukostrelci s presne zacielenými šípmi. Ich strely sa zatrepotali vo vzduchu ako kŕdeľ čiernych vtákov. Zasiahnutí vojaci padali nie s výkrikmi, ale v tichu prekvapenia.

Kaelan velil zo sedla. Jeho hlas znel jasne cez chaos:

„Na stred! K orlovi! Obkľúčte ho!“

Bitka sa preliala ako vlna. Vzduch sa naplnil rinčaním kovu, dupotom, výkrikmi. Muži sa zrážali štítmi, meče kĺzali po zbroji, zvírený prach zhoršoval viditeľnosť. V strede toho všetkého sa orol presekával vpred. Odrážal útoky s precíznosťou, ktorá naznačovala výcvik aj odvahu. No Kaelan si všimol, že postupuje príliš ďaleko pred svojou ochrankou. Opustil kruh obrany, nechal sa vtiahnuť do samého stredu boja. Nebolo to taktické. Bola to hrdosť. Alebo nerozvážnosť.

Kaelan zodvihol ruku a dal pokyn.

„Stiahnite orla z koňa a odvlečte z bojiska!“ zvolal hlasom ostrým ako čepeľ.

Prudko obrátil koňa a vyrazil vpred. Priamo cez vír boja, kde sa nedalo spoliehať na žiaden rozkaz, len na vlastné oči.

Koňmi sa preplietali pomedzi padajúcich. Príliš blízko, aby sa dalo mieriť. Príliš chaotické na velenie. Len rozhodnosť, pohyb, inštinkt. Špička Kaelanových mužov začala obkľučovať cieľ, no on, jazdec na čiernom koni, sa pohyboval s neuveriteľnou presnosťou. Ako tieň preklzával pomedzi šíky, vždy o krok pred zovretím.

Kaelan pritlačil päty do bokov svojho koňa. Okolo nich burácalo peklo. No cieľ bol jasný. A Kaelan bol už príliš blízko na to, aby nechal korisť uniknúť.

Tesniaci kruh sa uzatváral. Kaelan sa predral dopredu, okolo uší mu svišťali výkriky a údery zbraní. Jeho kôň sa prešmykol pomedzi vlastných mužov, až sa takmer dotýkal bokov čierneho tátoša.

Jazdec sa otočil. Ich pohľady sa stretli len na moment, ale v tom okamihu Kaelan videl hnev. Nie strach, nie zdesenie. Hnev. A čosi nečakane osobné.

Váhal len zlomok sekundy. Potom vystrel ruku a zachytil jazdca za predlaktie, silno, takmer surovo. Škrtli o seba zbrojou, kov na kov, telá sa naklonili blízko. Cítil odpor, ako sa mu jazdec vytrháva, no tiež krátky závan dychu, takmer tichý výdych prekvapenia.

„Zosadni,“ precedil Kaelan.

Namiesto odpovede mu meč preletel tesne popri krku. Len tak-tak sa stiahol dozadu, štítom vyrazil čepeľ do strany a nohou kopol do bokov nepriateľovho koňa. Čierny tátoš sa vzopäl. Jazdec stratil rovnováhu a v tej sekunde Kaelan zasiahol. Zrazil ho ramenom, obaja sa zrútili z koní v oblaku prachu.

Tvrdý náraz ich rozdelil. Kaelan sa prekotúľal a okamžite vstal, pripravený čeliť útoku. Ale jazdec už kľačal, držal zbraň. Rýchlo. Priveľmi rýchlo.

Meče sa stretli. Iskrilo, kov spieval. Kaelan tlačil, no necítil výhodu. Každý pohyb toho druhého bol plynulý, premyslený, neobvyklý. Takmer ako tanec.

„Ty nie si len tak hocikto,“ zavrčal Kaelan, zablokujúc výpad na rameno.

Jazdec neodpovedal. Len sa usmial. Krátko. Skoro posmešne.

A v tej chvíli to Kaelan zacítil. Nie pochybnosť, ale ten zvláštny, neuchopiteľný pocit, ktorý ho bodol už predtým. Niečo v držaní tela, v ladnosti pohybu, v tichu, ktoré v tejto divokej búrke pôsobilo nesprávne. Niečo, čo mu vŕtalo v hlave, ale na čo ešte nemal čas myslieť. Lebo boj neskončil. Kaelan ustúpil o krok, no neodtrhol pohľad od protivníka. Z okolia doliehali výkriky a rinčanie, ale jeho svet sa zúžil len na túto postavu. Orol dýchal rýchlo, no rovnomerne, v ruke stále pevne zvieral meč. Neprepadal panike, necúval.

Kaelan sa znovu pustil vpred, tentoraz s úmyslom vyviesť súpera z rovnováhy. Úder mieril na bok, rýchly a nízky, ale čepeľ sa stretla s odporom. Protiútok prišiel takmer súčasne. Prudký švih, ktorý ho donútil cúvnuť. Potom ďalší. A ešte jeden. Kaelan musel uznať, že tento jazdec nielenže vydržal náraz, pád, aj súboj muža proti mužovi. On v ňom dominoval. Ale potom orol zaváhal. Len na zlomok sekundy. Pohol hlavou, akoby sa snažil niečo získať v periférii pohľadu. A práve na to Kaelan čakal. Vrhol sa vpred a rukou ho uchopil za rameno. Telá sa opäť stretli. Zápasili, nie s mečmi, ale silou, rovnováhou, vôľou.

„Zlož zbraň,“ zavrčal Kaelan do prilby, ktorá bola tak blízko, že cítil na líci jej chlad.

„Nikdy,“ prišla odpoveď. Zachrčaná, hrubá, no s jemnosťou, ktorú by tam čakať nemal.

Zahľadel sa do očí skrytých za priezorom. Boli sivé, lesklé, živé. A potom si všimol líniu čeľuste, príliš jemnú. Úzky krk pod hrdlom. Rukavicu, ktorá nesedela na kostnatej ruke muža, ale na štíhlych prstoch.

Niečo mu nesedelo. Ako kúsok skladačky, ktorý odmieta zapadnúť. Pohol sa. Najprv pomaly, takmer s opatrnosťou, akú si sám neuvedomoval. Priložil ruku k prilbe. A jediným pohybom ju strhol.

Čas sa natiahol ako dym. Dlhé svetlé vlasy sa uvoľnili a rozliali po ramenách. Pomalý pád prameňov, čo sa vo vetre chveli ako zlatisté dôkazy. A tie oči. Tie isté, čo ho pred chvíľou prebodávali pohŕdaním. Patrili žene.

Kaelan stuhol. Pulz mu vynechal. Svet okolo neho stíchol, akoby sa zastavila bitka, vietor, vzduch. Len ona. Nehybná, ani slovo, ani gesto. Len tie oči, ktoré ho držali na mieste ako čepeľ pod krkom.

Nie, to nebolo možné. A predsa… stála tam. Skutočná. Skrytá celý ten čas.

A potom, v jedinom prudkom pohybe, sa zvrtla, vytrhla mu prilbu z ruky a nasadila si ju späť. Vstala s neuveriteľnou rýchlosťou, meč pripravený.

Zmizla.

Už bola preč. Stratená v dave, v chaose bojiska. No jeho zrak ju ešte stále prenasledoval, akoby ju dokázal vidieť aj cez múr tiel, cez prach, ktorý stúpal k nebu.

A Kaelan len stál. Neschopný pohybu. Telo neposlúchalo, myseľ odmietala reagovať. Nie kvôli strate, ale kvôli objavu. Žena. Nie muž, nie veliteľ. Nepriateľ s tvárou, ktorú si zapamätá navždy.

Ubehlo niekoľko sekúnd, možno len zlomok. A on sa ešte stále nepohol. Svet bežal ďalej bez neho, bitka sa nezastavila. Kým on zamrznutý stál, jeho muži už konali.

Ozval sa krik zľava. Jeho kapitán:

„Máme ho!“

Kaelan sa strhol. Prudko sa otočil, vyrazil za hlasom, preplietal sa pomedzi telá, ponad bahno, ktoré sa mu lepilo na čižmy. Videl zhluk postáv, jeho vlastných mužov, ako sa tlačia okolo niekoho, koho držia v zovretí.

„Živého!“ zvolal Kaelan. „Zložiť ho, neublížiť!“

Vojaci sa rozostúpili, trochu zmätene, a v strede kľačal orol s prilbou ešte stále na hlave. Jeden z mužov natiahol ruku, že ju strhne, no Kaelan zvolal ostro:

„Nie!“

Vojak sa zarazil.

„Dostaňte ho z bojiska. Rýchlo, nech to nik nevidí. A rovno do môjho stanu. Ale nesiahajte na neho, nechajte mu aj prilbu!“

Nikto sa neopovážil protestovať. Kaelan pristúpil bližšie. Pohľady sa im opäť stretli. Síce cez priezor, no on už vedel, čo za ním je. A napriek všetkému cítil, ako sa mu dych znovu roztrieštil o hrudník.