Moja žena, moje pravidlá – 9. kapitola

Najbližšie dni prešli v napätom tichu. Tess si zvykla sedávať v kresle s knihou, hlboko v nej ponorená, no vždy, keď Aiden čo i len vstal alebo prešiel okolo, strhla sa ako vyplašené vtáča. Do postele si líhala až vtedy, keď sa on začal tváriť, že spí. Aj keď sa jej ani raz nepokúsil dotknúť, samotná jeho blízkosť v nej vyvolávala záchvevy úzkosti. Utekala pohľadom, celým telom sa držala pri kraji matraca, napnutá ako struna. A Aiden… hoci ju netlačil, v duchu rátal, koľko večerov ešte zvládne vedľa nej ležať. Rán, kedy sa zobúdzal s tvrdým vtákom a dychom zadržiavaným len silou vôle. Bez dotyku, bez bozku, len s horúčavou, ktorá mu tvrdla v rozkroku a napätím, ktoré sa každý večer prelievalo do slabín ako trest.

Krik, ktorý v ten deň rozťal ticho domu, Aiden spoznal okamžite. Tess. V tej jedinej slabike sa skrýval strach tak ostrý, že mu zastavil srdce. Práve sa vracal domov a teraz sa bez zaváhania rozbehol hore, schody bral po dvoch. V hlave mu hučalo, zvyšok sveta stíchol. Dvere spálne rozrazil tak prudko, že narazili do steny. Tess však nebola v dohľade. Musel prebehnúť až do malej miestnosti za spálňou. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho takmer zrazil späť.

Tess stála obklopená štyroma ženami. Každá držala nejakú časť jej oblečenia, Tess mala rozopnutú, či skôr roztrhnutú blúzku a sukňu stiahnutú do polovice stehien. Oči mala rozšírené hrôzou, telo napnuté, ako by sa chystalo buď ujsť, alebo sa zrútiť.

“Dosť!!” zreval.

Hlas mu vyšiel z hrdla surový, nekompromisný. Dych sa mu zrýchlil, ruky mu pulzovali od zadržiavaného hnevu.

Všetky slúžky okamžite stíchli a stiahli ruky, jeho žena mu venovala pohľad plný paniky, ktorý sa okamžite zmenil na zbožný. V jej očiach sa zablyslo niečo medzi úľavou a strachom, akoby konečne niekto prišiel… no zároveň netušila, čo príde teraz.

“Čo sa to tu, sakra, deje?!” snažil sa Aiden zistiť.

Hlas mu preskočil napätím. Tess mlčala, len prudko dychčala a pomaly si stiahla okraje blúzky späť na prsia kryté už len tenkou spodnou bielizňou. Prsty sa jej triasli.

“Mladá pani sa nechce nechať vyzliecť!” žalujúcim hlasom odpovedala Eloise, postaršia vrchná komorná.

Jej tón bol podráždený, pohŕdavý. Aiden vytreštil oči:

“Zbláznili ste sa?!!”

Vzduch v miestnosti zhustol. Tess bola zjavne duchom neprítomná, jednou dlaňou si tlačila na hruď, akoby sa snažila zastaviť srdce, ktoré sa jej chcelo predrať cez rebrá. Dýchala krátko, prerývane, akoby sa topila.

“Je to pani domu, ak niečo nechce, tak to NECHCE!”

Znel ako niekto, kto sa práve pokúsil obrátiť svet naruby. Jeho hlas zaznel ako rana bičom. Tess sa na neho pozrela, v očiach mala niečo detinské a zranené. Ale on teraz venoval pozornosť Eloise.

“Ale veď sa predsa musí okúpať! Má pripravenú vodu!“ hádala sa komorná.

Až teraz mu to došlo. Aby napustili vaňu v zadnej miestnosti, museli slúžky prejsť izbou ani nevie koľkokrát. Cez jej izbu. Okolo nej. Každý krok, každý cudzí pohľad musel byť pre Tess utrpením.

Aidenova čeľusť stisla zuby tak, že zavŕzgali od tlaku.

„Dosť!! Von!” prikázal nahnevane.

Slúžky sa pobrali k dverám, keď ešte doplnil:

„Už nikdy nikto sa mojej ženy nedotkne, ak to ona sama nebude chcieť!“ Jeho hlas nezniesol odpor. Slová viseli vo vzduchu ako zákon. Ženy sa na chvíľu zastavili a potom pokračovali v rýchlej chôdzi.

“Jasné?!” zreval ešte viac.

“Áno, pane,” odpovedali konečne a zmizli. Nebolo treba im hovoriť, aby zavreli dvere. Ticho, ktoré po nich ostalo, sa rozlievalo ako olej po podlahe. Husté, nepríjemné, napäté.

Aiden vrátil pozornosť vystrašenej manželke. V očiach mala slzy, ktoré sa nedokázali spustiť. Bola ako zlomená socha — krásna, ale krehká, s prasklinami, ktoré nik nevidí, kým sa nerozbije.

“Pokojne, mačiatko,” zašepkal tým svojim tónom.

Bol v ňom mäkký, ukľudňujúci prísľub bezpečia. Tess však veľmi nereagovala, len na neho hľadela a prudko dýchala.

“Už sú preč, pokojne.”

Slová, ktoré jej opakoval, boli pre ňu. Pre istotu. Pre ukotvenie. Ako by jej ich šepkal priamo do duše.

“Už som tu len ja, všetko je v poriadku. Si iba so mnou, v bezpečí,” pokračoval v utišovaní.

Nepohla sa, ale jemne prikývla. Jeho hlas bol to jediné, čo dokázala počuť — ako záchranné lano, čo ju ťahalo späť.

“Šššššš,” šepkal a pomaly k nej urobil malý krok.

Bol pripravený na to, že sa zľakne, ale neurobila to.

“Si v bezpečí,” urobil ďalší.

Jej telo sa nebránilo. Nespúšťala z neho oči a opäť prikývla:

“Nechcem, aby sa ma niekto dotýkal. Nikto. Iba ty.”

Prekvapením trošku nadvihol obočie. On môže? Povedala mu práve, že sa jej môže dotýkať?

Vďačne sa usmial.

“Dobre,” súhlasil jemne a podišiel až k nej.

Ani teraz sa nestrhla. Chytil jej hlavu a jemne si ju oprel o seba.

“Budem sa ťa dotýkať iba ja,” zopakoval nadšený z nového dovolenia.

Prikývla, on ju druhou rukou objal okolo ramien. Chvíľku si jej prítulnosť užíval a sledoval vaňu napustenú vodou. Vzduch voňal po levanduľovom mydle, ktoré však teraz pôsobilo nepatrične.

“A okúpať sa naozaj nechceš?” opýtal sa.

Pomaly si od neho odtiahla hlavu a tiež pozrela na vaňu.

“No… aj hej…”

Prikývol.

“Dobre… Zvládneš to sama? Ak tu nikoho nechceš.”

“Myslím, že áno,” odstúpila od neho.

“Dobre,” prikývol.

Chvíľku obaja ticho stáli, až na neho Tess zdvihla spýtavý pohľad.

Opätoval jej presne rovnaký, keď mu došlo:

“Nenechám ťa tu samú, to si ihneď vyhoď z hlavy!” zvolal.