Moja žena, moje pravidlá – 8. kapitola

Tess sa prebrala na tlmené ticho. Trvalo pár sekúnd, kým si uvedomila, kde je. Koč. Stále bola v koči. Sedela na tvrdom, vystlanom sedadle, ktoré jej po toľkých hodinách pripadalo rovnako tvrdé ako podlaha. Pomaly sa posadila vzpriamenejšie. Niečo nebolo v poriadku. Žiadny pohyb, žiadne kolísanie, ani hlasy kočiša či konské podkovy na kameni. Len znepokojivé ticho.

Stiahla obočie, natiahla sa k okienku a nakukla von. Sklo bolo mierne zarosené, len matne cezň videla obrysy priestoru. Ale aj tých zopár kontúr stačilo. Hrubé drevené trámy, stohy slamy, tmavé tiene – stodola.

Srdce jej poskočilo. Prečo sú v stodole? V hlave jej zazneli výstražné tóny, hrdlo sa jej stiahlo. Pokúsila sa zohnúť si nohy pod seba, ale svadobné šaty – tie ťažké, pevné vrstvy látky, ktoré nenávidela už od prvého pohľadu – sa teraz premenili na väzenie. Nedovolili jej ani len pritiahnuť kolená k brade. Tak sa aspoň chrbtom vtisla do rohu koča a rukami si objala trup, akoby sa potrebovala chrániť.

Myšlienky jej okamžite ušli k nemu. Aiden.

Nikdy mi neurobil nič zlé. Aký bude teraz? Ostane, aký bol, alebo bude zlý? Rovnaký asi nebude, viackrát jasne povedal, že k cudzej žene si nemôže dovoliť to, čo k vlastnej. Lenže to je predsa samozrejmé, nie?

Strach však neustupoval.

Aiden vo svojom dome dokončoval prípravy. Veľa ich nebolo, izbu mu upratovali, kým bol preč, potreboval tam len nechať doniesť nejaké jedlo. A hlavne všetkých odstrániť z dohľadu, aby sa Tess musela báť len koľko je nutné, nie sa ešte zbytočne stresovať cudzími ľuďmi. Všetko služobníctvo síce, tak ako vždy, robilo, čo mohlo, ale jemu sa všetko zdalo veľmi pomalé. Znervózňovalo ho, že nevie, či sa už Tess zobudila. A najmä, ak je hore, či ho poslúchla a ostala v koči. Alebo sa mu niekde stratená a vystrašená túla po panstve. Konečne mal v dohľade len pár ľudí, skríkol na nich, nech sa niekam stratia a vybehol do stodoly.

Už z diaľky videl, že dvere koča sú zatvorené a to ho trochu upokojilo. Keď ich sám otvoril a Tess mu venovala pohľad, hoci vydesený, usmial sa.

“Poď,” vyzval ju a podal ruku. Vstala. Jej pohyby boli spomalené, opatrné, no prijala ponúknutú pomoc.

„Kde sme?“ spýtala sa tlmene, ako človek, ktorý sa bojí odpovede.

“Doma,” dostala odpoveď, ktorá ju zrejme mala upokojiť. Stal sa presný opak a ju chytila skôr panika.

“Pôjdeme hore. Chceš ísť sama, alebo ťa radšej odnesiem?” ponúkol sa starostlivo.

Nebola si istá.

“Mám chcieť ísť sama?”

“Môžeš. Nikoho nestretneme. Si len so mnou, v bezpečí,” zopakoval upokojujúco. Jeho hlas mal tú istú kadenciu ako vždy, tú, ktorú si pamätala – keď jej rozprával o hviezdach, o knihách, o miestach, ktoré navštívil. Milovala ten hlas.

A tak prikývla.

Už keď vyšli zo stodoly, Tess prekvapilo, kam sa dostala. Pred očami sa jej rozprestieral tmavý, no zreteľne priestranný dvor. Svit mesiaca ožiaril siluety budov, ktoré pôsobili vznešene. Nie zámocky, ale rozhodne nie obyčajne. Dlažba pod nohami bola čistá, každý kameň vykladaný precízne, niektoré ešte leskli od vlhka. Cítila vôňu levandule – slabú, z posledných kvitnúcich kvetov v záhone pri vchode. Dom sám – jeho silueta – bol väčší, než čakala.

Vošli dnu.

To nie je len dom. To je rezidencia. Vysoké stropy, ťažké závesy, honosný koberec, ktorý tlmil kroky, drahé obrazy v zlatých rámoch. Vzduch vo vnútri voňal po dreve, knihách a vosku zo sviec. A predsa – nikde nikto.

O takýto dom sa predsa musí niekto starať…

Ale bolo ticho. Hrozivo dokonalé ticho.

Čo to má znamenať? Nechápala. Aiden je len cestovateľ. Vzdelaný, áno, ale kto mu platí toto všetko?

„Je všetko v poriadku?“ vytrhol ju z myšlienok jeho hlas. Mal v ňom náznak obavy.

“Iste,” odvetila nedôveryhodne.

Už boli na konci schodiska, Aiden otvoril dvere jednej z izieb a vošli dnu. On čakal, ona sa rozhliadala.

Izba bola krásna. Farby tmavej modrej a hnedej pôsobili dôstojne, upokojujúco. Všetky steny pokrývali knižnice plné zväzkov – ich vôňa sa miešala s arómou kože a papiera. Posteľ dominovala miestnosti. Obrovská, s baldachýnom, zamatovým a tmavým, ťažkým ako večerné nebo. Na stole boli dve stoličky, tácka s jedlom, jej dva kufre. Izba pôsobila ako útočisko, no ona cítila skôr nejasné napätie.

„Sme v tvojej spálni,“ skonštatovala Tess tlmene.

„Samozrejme. Kam inam by som ťa mal vziať?“ opýtal sa pokojne, ako keby to bolo nad slnko jasnejšie.

„Dúfala som, že budem mať vlastnú,“ priznala potichu.

Prikývol. Zase ten jeho pokojný, vyrovnaný tón:
„Áno, v dome je pre teba pripravená vlastná izba. Ale teraz ostaneš so mnou.“

Odpoveď sa jej zjavne nepáčila.

“Do kedy?”

“To teraz neviem,” odvetil neurčito a sledoval nevôľu v jej tvári.

“Prepáč, ale nedovolím ti zatvárať sa predo mnou,” pokračoval. “Chcem, aby si si na mňa zvykla. Čo najskôr a čo najviac.” Jeho tón bol pevný, ale nie tvrdý.

Pozerala do zeme a prehodnocovala jeho slová.

„Dobre,“ prikývla po chvíli.

Potom zdvihla oči a pokojne, takmer odovzdane povedala:

„Môžeme to urobiť hneď.“

Aiden jemne naklonil hlavu.

„Urobiť čo?“

„Svadobnú noc,“ odpovedala trochu priškrtene.

Prekvapene nadvihol obočie:

“Nedávno si mi nedovolila sa k tebe ani priblížiť a dnes mi ponúkaš toto?”

“Sme manželia. Je to moja povinnosť,” povedala stroho. Chcela to mať za sebou.

Síce v podstate súhlasil, ale jej výber slov sa mu nanajvýš nepáčil. Alebo skôr tón, akým to povedala.

Nie takto. Nie z povinnosti, že si len ľahne a vydrží, kým sa ja odbavím.

“Vážim si to,” našiel nakoniec slová, “ale takto to nechcem. Počkám, kým budeš pripravená.”

Tess si veľmi dobre uvedomovala, že práve sex je to, čo muži od manželstva očakávajú. Vždy vedela, že až sa raz vydá, bude to to prvé, čo bude musieť v manželstve vydržať. A nemohla nevidieť, s akou chuťou sa na ňu Aiden pozerá. V podstate bola rada, že to bude práve on.

“Som pripravená,” predniesla odhodlane.

Aiden si jasne uvedomoval, že ponuka prišla z pocitu povinnosti, nie vlastnej túžby. Skutočne necítil sklamanie. Len odhodlanie. Túto nádhernú kvetinku si chce chrániť a pestovať, aby ostala rovnako krásna navždy. Tess musí byť šťastná, chránená a ideálne aj zamilovaná, ak sa podarí. To sa nestane, ak ju dnes násilím rozbije. Nežne sa na ňu usmial.

“O tom, či si pripravená, rozhodnem ja. A zatiaľ nie si.”