Moja žena, moje pravidlá – 7. kapitola

Stál pred oltárom a duchom neprítomný sledoval farára pri jeho prípravách. Motal sa vo vlastných myšlienkach, ale všetky končili pri jednej – dajú mu tú správnu? Dnes povie áno na zvyšok svojho života. Ak to bude Tess, splní sa mu asi najväčší sen v podstate bez toho, aby pre to sám čokoľvek urobil. A nádherná, nesmelá Tess bude navždy jeho. Ak to však bude jej sestra, sen sa definitívne rozplynie a on sa už Tess nikdy ani nedotkne. Ako to spozná? Zistí, ktorá stojí vedľa neho pred tým, než odprisahá? Stačil by mu pohľad. Jediný pohľad do jej očí a hneď bude vedieť, na ktorú sestru sa pozerá. Keď si uvedomil, že aj Viktoriu mu stačí vidieť, naivne sa rozhliadol po hosťoch. Až po sekunde si uvedomil, že ona tam vlastne byť nemôže. Rodičia sa predsa tvária, že majú len jednu. Tú mu pošlú k oltáru a druhú skryjú. Spomenul si na konský povoz, ktorý ho aj s kočišom čakal hneď pred kostolom. Tess bude z množstva ľudí vydesená, bude potrebovať čo najskôr ju dostať do bezpečia. Ale použije ho, ak dostane Viktoriu?

Z diaľky ho do reality vrátil zvuk. Šuchot šiat, zatajovanie dychov, tiché vzrušené zašepkanie medzi lavicami. Obrátil sa. V dverách stála postava v bielom. Ale nie nevesta – príťažlivá, žiarivá, dychberúca – len silueta pod závojom. A pán Anagnostov ju začal pomaly viesť k oltáru.

Čo, do riti, sa pokúšajú skrývať?! nahneval sa Aiden na dlhý, hustý závoj, ktorý kompletne zakrýval tvár nevesty.

Keby som nevedel, čo viem a oni nevedia, že to viem, nemal by som šancu nabrať akékoľvek podozrenie. Veď sú na nerozoznanie!

Nespokojne sledoval, ako dvojica došla až k oltáru. Dievča sa postavilo vedľa neho, tvárou ku kňazovi. O Aidena ani nezavadila pohľadom. Jej otec sa odišiel usadiť a tak sa Aiden tiež obrátil k oltáru.

Nuž, poručeno pánu Bohu, odovzdal sa v duchu situácii.

Obrad začal hneď. Aiden si uvedomoval, že jeho nervozita už snáď ani nemôže byť väčšia, a že s tým nevie nič urobiť. Kňaza vôbec nepočúval, len sa modlil, aby to skončilo čo najskôr. Stál bez pohybu, keď sa mu odrazu zazdalo, že dievča vedľa neho vydalo zvuk. Zadržal dych, či ho započuje znova a áno. Bol to… Vzlyk? Napínal uši ako sa len dalo a po krátkej chvíľke si bol istý – dievča vedľa neho plače! Toto chceli skryť! Veď prečo by nevesta plakala, keď sa vydáva dobrovoľne, ako to Viktoria hrala?! Od radosti mu zovrelo srdce.

JE to Tess!

Najradšej by ju hneď objal a upokojil, ale vedel, že musí vydržať do konca obradu. Do toho bodu tejto frašky, kedy už Tess bude definitívne jeho ženou. Nakoniec, keby ju teraz objal, pravdepodobne by ju to nielenže neupokojilo, ale presne naopak. S radosťou si uvedomil, že už môže v myšlienkach začať plánovať, ako chce jej strach prekonať. Chápal, že spoločenská osoba z nej nikdy nebude, to mu nevadilo, ale rozhodne chcel, aby k sebe pustila jeho. Musel sa zastaviť a pripomenúť si, že teraz pred ním stojí bližší problém – dostať Tess z kostola. Vedel, že ju vydesia hostia, výkriky, pohľady, svetlo, vône kvetov. Aj zvončeky na dverách chrámu, ktoré sa jemne pohupovali vetrom. Každý zvuk je hrozba.

Kňazova veta o povinnostiach manželky milovať, ctiť a poslúchať manžela mu na tvári vyvolala spokojný úsmev. Hoci nepochyboval, že to poslúchanie si vie vydobyť aj bez prísahy. Tess sa ďalším vzlykom opäť nepodarilo skryť, že plače. Aiden v duchu hromžil, kedy ten prekliaty obrad skončí, ale pri vete “Týmto vás vyhlasujem….” sa mu odrazu zdalo, že to bolo celkom krátke. Že by tí jej podarení rodičia skrátili kňazovu reč, aby zvýšili šancu, že ju Tess vydrží a neujde? Bolo by to celkom možné.

“Môžete pobozkať nevestu,” zaznelo konečne.

Aiden sa usmial a otočil k svojej novej manželke. Tá ešte sekundu – dve stála, ale potom urobila to isté voči Aidenovi. Nadvihol závoj a preložil jej ho za hlavu. Tess mala stále zatvorené oči, pevne zovreté pery a na tvári už zaschnuté cestičky sĺz. Pochopil, že nemá v pláne oči na bozk otvoriť. Trošku sa k nej naklonil a nežne zašepkal:

“Ahoj, mačiatko!”

Tess prudko otvorila oči, potom ústa a viditeľne sa jej roztiahli aj zreničky. Šokovane na neho hľadela, kútiky úst sa jej zdvihli do náznaku úsmevu. Zhlboka vydýchla a bolo priam vidno, že sa jej uľavilo.

“Môžete pobozkať nevestu,” zopakoval kňaz nervózne. Aiden mu venoval nespokojný pohľad, ale potom sa obrátil späť k Tess:

“Smiem?” opýtal sa šepky.

Tess okamžite prikývla, takmer nedočkavo. Aidenovi na sekundu napadlo, či to kvôli nej neurobí len na líce, ale neodolal. Priložil svoje pery na jej a rozbúšilo sa mu srdce. Celé toto krehké stvorenie je jeho! A až do konca života si s ním môže robiť čokoľvek uzná za vhodné. Sladkú radosť si však neužíval dlho. Zaznel potlesk, krik, ryža, kvety. Tess sa strhla ako zver pri výstrele. Aiden neváhal.

“Dostanem ťa odtiaľto, mačiatko. Ale musíš mi dovoliť vziať ťa na ruky.“

Na odpoveď čakať nemusel, Tess mu venovala priam zbožný pohľad a okamžite začala horúčkovito prikyvovať. Nepotreboval viac. Zdvihol ju do náručia a niesol pomedzi dav k východu. Tess ho objala okolo krku a keď na nich začala dopadať ryža a kvety, schúlila sa a skryla si tvár do jeho kabáta. Aiden sa rozhodol nepremýšľať o pokrytectve prítomných – neveril, že je tu jeden jediný človek, kto by nevedel o podvode, ktorý tu na neho našili. Len si pritlačil Tess bližšie k telu a takmer bežal von. Povoz stál presne tam, kde mal a kočiš držal otvorené dvere. Aiden usadil manželku rovno do koča, sluha vyskočil na svoje miesto. Aiden však vo vnútri neostal, vystúpil. Tess sa nestihla ani diviť, neodbytní hostia sa vyvalili z kostola a smerovali k nim. Aiden sa díval na ženu:

“Mačiatko, neotváraj dvere a nevystupuj sama. Prídem po teba. Kým sa tak nestane, ostaň vo vnútri, v bezpečí,” jemne požiadal. Keď dostal prikývnutie, zavrel dvere a vyskočil ku kočišovi. Ten na nič nečakal a popohnal kone do cvalu.