Moja žena, moje pravidlá – 6. kapitola

Hostinec dýchal ťažkým pachom dymu, rozliateho vína a starej drevenej podlahy. Aiden prešiel pomedzi stoly s mierne zadržiavaným dychom, ako keby sa snažil nenadýchnuť príliš veľa z tej zmesi pachov a klamstiev. Pohyboval sa, akoby mal na oči aj na chrbte. Dôvera tu bola cudzím jazykom a lož menovou jednotkou. Ale potreboval informácie. A bol ochotný za ne zaplatiť. Vyslal túto informáciu a zmizol odtiaľ ako para nad hrncom.

Vypýtal si pozvanie k Anagnostovcom. Chcel vedieť, na čo sa má upísať. A dozvedel sa … nič. Ticho, ktoré ho obklopovalo pri rozhovore s rodičmi Tess, bolo neprirodzene hladké. Príliš hladké. Nechceli nič – žiadny majetok, sľuby, ani vízie budúcnosti. Len, aby súhlasil so svadbou. To bolo všetko. O Tess ani zmienka. Nebola tam. Ani raz ju nevidel. A práve to mu v hlave rozozvučovalo varovný zvon – čím viac o nej mlčali, tým hlasnejšie kričala pravda, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom.

Na druhý deň neprišla na zrúcaninu. A jej neprítomnosť mala váhu celého sveta. Ako zámerné mlčanie človeka, ktorý by najviac chcel kričať.

Aiden sa vrátil do hostinca. Tentoraz mu dali najavo, že odpovede existujú – ale majú cenu. Sú na predaj ako víno, čo ťa najprv opije sladkosťou a potom otrávi. Zdržanlivo vyslovil jediné želanie: chce vedieť všetko o krásnej ryšavej žene z tohto mesta. Nič viac, len fakty. Žiadne výmysly, žiadne dedinské fabulácie.

Ten, kto mu odpovedal, nebol obyčajný informátor. Pôsobil ako tieň, čo sa prilepil na stenu a prežil tu viac, než by sa slušalo. Jeho hlas bol škrabľavý, ako keby každé slovo ťahal z dna studne. Aiden počúval a cítil, ako sa mu pod kožu pomaly zavŕtava mráz.

„Žena, ktorú hľadáte, je dcéra Anagnostovcov …“

Slová boli ostré ako sklo, pomaly sa mu zarývali do predstáv, ktoré si o Tess vytvoril. Dvojčatá. Jedna nádherná, spoločenská, vybraná pre výstavku. Druhá – Theressa – zatvorená vo vlastnom svete, neviditeľná, postrach slušnej spoločnosti. Označovali ju za „šibnutú“, pretože sa bojí ľudí.

„Ich plán je predstaviť potenciálnemu ženíchovi Viktoriu… a vydať za neho Theressu. Aby ju spratali z cesty sestre. A potom bude mať Viktoria dokonalé vyhliadky na skvelého manžela a život v bohatstve. No a s tou šibnutou nech už si novomanžel robí, čo chce.“

Každé slovo rezonovalo v jeho ušiach ešte dlho po tom, čo muž utíchol. Nalieval do seba zvyšky vína, ale pachuť príbehu nešlo zapiť. Odovzdal pár zlatých a odišiel.

V izbe ležal bez pohybu, ruka pod hlavou, oči upreté do prasklín stropu. Stále počul ten hlas. Tie dôvody. Tú zvrátenú logiku. Mohli s ňou takto zaobchádzať? Mohli ju obetovať ako figurínu, len aby zachránili reputáciu svojej “lepšej” dcéry?

Tess opäť na zrúcaninu neprišla. A Aiden – po novom zasvätený nezasvätenec – zašiel znova k Anagnostovcom a vyslovil súhlas so svadbou. Ich úľava bola skoro hmatateľná. Prikývli. Navrhli svadbu už o pár dní. Bez otázok. Bez podmienok. Bez záujmu o jeho skutočné pocity. Nieto ešte o pocity vlastnej dcéry.

Tess sa neukázala ani na ďalší deň. Ani potom. Akoby ju ukryli pod sklenený zvon, kým nezaznie osudové áno. Aiden chcel kričať. Veľmi jej chcel povedať, že ju dajú jemu. Že sa o ňu postará, že jej neublíži, že sa nemá čoho báť. Ale nebolo ako. Pripadal si ako spoluvinník. Nebol ten, koho klamú. Zrazu bol ten, kto klame s nimi.