Moja žena, moje pravidlá – 42. kapitola ZÁVEREČNÁ

Neskôr, keď sa v izbe opäť rozhostilo ticho, Aiden sa pomaly posadil na kraj postele. Slnečné svetlo za závesmi už bolo vyššie, jemnejšie, teplejšie. Siahol po nohaviciach a začal sa obliekať. Tess ho pozorovala spod prikrývky, s hlavou na vankúši.

„Odchádzaš?“ spýtala sa ticho.

„Za chvíľu prídu hostia,“ odpovedal, kým si zapínal manžety.

Tess sa naňho pozrela s náznakom neistoty. „Ak… Keďže si s Viktoriou nespal, prečo pre ňu robíš to záhradné posedenie?“

Aiden sa na okamih zastavil. Potom sa na ňu otočil s pohľadom, ktorý sa nedal úplne prečítať:

„Nie je pre ňu. Aspoň nie hlavne. Všetko sa včas dozvieš.“

Chvíľu ešte hľadel do jej očí a potom dodal oveľa tichšie, s miernym úškrnom:

„Pôvodne som ti to chcel povedať už včera. Ale to si teraz nezaslúžiš.“

Krátko po tom, čo Aiden odišiel, sa dom začal plniť životom. Prichádzali koče, zneli kroky v predsieni, tlmené hlasy a smiech. V záhrade rozložili stoly, stolíky, prútené kreslá, všade voňali kvety, nalievalo sa víno. Viktoria bola ako vždy neprehliadnuteľná. Žiarila medzi hosťami, ako keby bola jediným dôvodom ich príchodu. Hlasná, očarujúca, s úsmevom presne tam, kde mal byť. Klamala dokonale.

Tess sedela v izbe na opačnej strane domu. Dvere boli zatvorené, ale cez okno počula vzdialený ruch. Nevadilo jej to, sedela vo svojom kresle a čítala. Až keď popoludňajšie slnko zalialo izbu, otvorili sa dvere. Aiden vošiel a bez zastavenia prešiel rovno k nej. Tým svojím panovačne nadradeným spôsobom natiahol ruku:

„Poď!“

Tess sa bez váhania postavila a vložila dlaň do jeho. Viedol ju prázdnou chodbou a schodiskom až do jednej z mnoha izieb, v ktorých nikdy nebola. Táto mala balkón otočený priamo do záhrady. Dvere naň boli otvorené, takže v izbe bolo počuť ruch a vravu hostí. Tess znervóznela. Aiden si ju otočil tvárou k sebe a chytil okolo pása:

„Mačiatko, nič z toho, čo sa teraz deje, nie je trest. Chcem len, aby si tu chvíľku bola a počúvala. Ale urobiť nemusíš vôbec nič. Dobre?“

Počkal, kým jej strach ustúpil z očí a nahradila ho dôvera.

Potom vyšiel sám na balkón. Tess zostala v izbe, s dlaňou ešte položenou na svojej sukni. Počula jeho kroky, keď sa priblížil k zábradliu a o chvíľu nato všetko dole pod ním začalo tíchnuť. Hostia, ktorí sa ešte pred chvíľou smiali a popíjali, obrátili tváre nahor. Aj Viktoria, so svojím presladeným úsmevom.

Aiden sa oprel rukami o kamenné zábradlie, jeho silueta pôsobila pokojne, no hlas mal pevný:

„Priatelia… ďakujem, že ste prijali moje pozvanie. Viem, že posledné týždne som nebol tým, koho ste poznali. Viem, že sa šírili reči. A dnes prišiel čas dať veci na pravú mieru.“

Ticho, ktoré sa znieslo pod balkónom, bolo takmer posvätné. Každý sa díval hore.

„Žena, ktorú ste v tomto dome vídali a ktorá sa vám predstavuje ako moja manželka, ňou v skutočnosti nie je. Moja skutočná manželka má sestru, dvojča. Žiaľ, nie je psychicky úplne v poriadku a vo svojej hlave sa mylne domnieva, že som jej manžel. A všetko, čo vám predviedla a ešte aj teraz predvádza, je lož. Zámerná, premyslená. Od začiatku.“

Ľudia sa pohli, tváre sa začali obracať k Viktórii. Tá stála na mieste, bledá ako stena.

„Aiden!“ vykríkla zúrivo.

V tej chvíli sa v diaľke ozvali kolesá koča. Prichádzal bez oznámenia, bez pompéznosti. Uzavretý, tmavý. Z neho vystúpili dvaja muži v dlhých kabátoch a jeden postarší pán so vzhľadom lekára. Kráčali bez zaváhania priamo k Viktórii.

Tá na okamih zamrzla. Keď ju však muži uchopili za ramená, vybuchla.

„Čo si to dovoľujete?! Pustite ma! Aiden! Okamžite povedz týmto idiotom, nech ma pustia!“

Zvíjala sa, kričala, jej hlas stúpal do hystérie. Hostia ustupovali, šepot prechádzal do otvoreného šoku. Niektoré dámy sa chytili za ústa. Páni mlčali, zarazení.

Aiden neodvrátil pohľad. Stál pevne a pozoroval, ako jeho zlý sen končí. Napadlo mu, či by bolo možné, aby Tess niečo nepočula. V tej chvíli ucítil dotyk na dlani. Tess si vložila ruku do tej jeho a postavila sa k nemu. Nepovedala nič. Len ho držala a uprene sa dívala na scénu pod nimi. Jeho srdce sa stiahlo. Nie pre tú hanbu, ktorá sa odohrávala dolu, ale pre tú silu, ktorú Tess práve preukázala.

A potom ju zbadali aj ostatní. A zahučalo to znova. Šokovanejšie než predtým. Dve rovnaké ženy. A odrazu všetkým naraz došlo, čo sa tu deje. Viktoria ešte vykrikovala, ale muži ju už držali pevne. Doktor pri nej ešte zdvihol zrak na Aidena na balkóne a hoci mal všetky informácie, pohľad na Tess mu zjavne vyrazil dych. Pracovníci ústavu Viktoriu odtiahli pomedzi stoly, pohľady a šepoty – až sa stratila v tieni domu. A koč s ňou zmizol tak pokojne, ako prišiel.

Aiden palcom ruky pohladil Tess dlaň. Ešte chvíľu sa díval za kočom a potom sa potichu opýtal:

„Tak čo, mačiatko divoké, pripravená na lekcie slušného správania?“