Moja žena, moje pravidlá – 4. kapitola

Kým sa Aiden obliekal do slávnostnejšieho oblečenia, jeho prsty sa mimovoľne spomaľovali. Každý gombík zapínal akoby nasilu, myšlienky mu totiž neustále utekali späť k tomu pozvaniu. Formálne, strohé, podané pri náhodnom stretnutí. Vraj aby sa zoznámil s ich dcérou. Slobodnou. Z bohatého domu. So všetkou pravdepodobnosťou dobre vychovanou, pod kontrolou rodičov a pripravenou plniť spoločenské očakávania. Nebolo pochýb, o čo tu ide. Dedička potrebovala muža. A oni jej ho práve vyberali.

Ale prečo on?

Pre miestnych je iba síce vzdelaným, ale chudobným tulákom. Sám pre seba si zamrmlal:

„Čo vlastne chcú? Čo za tým je?“ Mal v bruchu ten nepríjemný pocit, keď niečo nesedí, ale človek ešte nevie čo. Ako keď sa z lesa ozve neznámy zvuk – tichý, nejasný, ale drásavo nesprávny.

Napriek tomu si povedal, že je mu to jedno. Aspoň nateraz. Pozvanie prijal a hodlal to prežiť ako povinnosť. Hlavou mu stále vírila Tess. A ona bola dôvod, prečo sa tam vôbec nehodlal zdržovať.

Koč prešiel kamennou bránou a zapraskal na štrku pred honosným sídlom Anagnostovcov. Okenice boli otvorené, vnútri sa mihotalo svetlo a na chvíľu sa mu zazdalo, že počuje smiech — vysoký, ženský, ale nepoznaný. Nie ako Tessin. Smiech, ktorý by vedel rozoznať medzi tisíckou.

Služobníctvo sa s ním nemaznalo — úklon, slušné slovo a hneď ho viedli do salónika, kde ho očakávali pán a pani domu. On, široký v pleciach, v obleku, ktorý stál pravdepodobne viac ako ročný príjem ich sluhu. Ona, uhladená, s pohľadom ženy, ktorá v každej situácii vie, čo sa patrí a čo je vhodné.

Obaja sa s ním spoločensky zvítali a našťastie ho hneď pozvali ho do jedálne. Chvalabohu, pretože čím skôr začnú jesť, tým skôr sa návšteva skončí. Do veľkej sály vošiel prvý. Zariadenie ho vôbec neprekvapilo –  obrovský stôl s krištáľovým sklom, lesklými príbormi a svietnikmi, ktoré hádzali drobné svetelné záblesky na steny. Všetko bolo dokonalé. Chladne dokonalé. Ako výstava porcelánu, na ktorý sa nesmie ani pozerať príliš zblízka.

Stolovanie už kontrolovala štíhla ženská postava, chrbtom k nemu. Karmínovo červené šaty nemohol prehliadnuť. Každý jej pohyb bol dokonale plynulý, naučený. Čímsi známe ryšavé vlasy mala vyčesané dohora. Viac si všimnúť nestihol, pretože dáma evidentne začula zvuk prichádzajúcich a obrátila sa k nim. V tom momente Aiden uvidel jej tvár a náhle poznanie takmer neustál.

“Tess?!” zašepkal šokovane.

Prekrásne žieňa malo na sebe spoločenské šaty bohaté, husto riasené, elegantný účes dopĺňala tiara s drahými kameňmi. Veľké zlaté náušnice, rovnako ako ďalšie množstvo šperkov, boli korunkou nie len jej exkluzívneho vzhľadu, ale aj Aidenovho prekvapenia. Pôsobila ako niekto, kto v živote nevkročil do lesa. Kto by sa bál ušpiniť si lem šiat o mokrú trávu. Najkrajšia dáma ktorejkoľvek spoločnosti sa na neho nádherne usmiala a sebavedome podišla bližšie. Aidenov šok zakryli slová jej otca:

“Pán Leventis, predstavujem vám svoju dcéru Theressu. Theressa, pán Aiden Leventis.”

Slečna podala Aidenovi ruku s dokonalou gráciou a s výrazom, akoby sa nikdy predtým nevideli, sladko predniesla:

“Pre vás Tess.”

Aidenovi sa ešte nepodarilo spracovať šok z toho, že ju vidí a tak sa na toto jej, pre neho nepochopiteľné divadlo, ani nezatváril ešte prekvapenejšie. Len automaticky prijal ruku, sklonil sa a kým priložil pery na prsty, odvetil:

“Aiden.”

“Teší ma,” zareagovala Tess ako dokonalá mladá dáma, nonšalantne sa otočila a sadla si k stolu. Jej tón bol dokonalý. Jej vzhľad bezchybný. Ale ani náznak rozpoznania. Ani záblesk spomienky.

Sadla si k stolu.

A on si sadol tiež, ako vo sne.

Večera sa rozbehla. Slová plynuli. Repliky, smiech, prípitky. Aiden počul, ale nepočúval. Jeho oči boli prikované k Tess. Sledujúc každý pohyb jej prstov, každé zaklonenie hlavy, keď sa smiala, každý záhyb šiat. Nerozumel prakticky ničomu. Nepôsobila ako víla, bola to elegantná bohatá slečna. Jej plachosť bola ta-tam, sebavedomie z nej doslova sršalo. A prečo predstiera, že sa nepoznajú?!

“Aiden, máte rád divadlo?” konverzovala pani Anagnostovová.

“Ehm,“ Aidena samého prekvapilo, že tú otázku pri svojich myšlienkach vôbec zachytil. “Nijako výnimočne,” odpovedal. A konkrétne toto divadlo mi je z duše nepríjemné! dodal v duchu sám sebe a pohľadom prepichol Tess. Našťastie si to nikto nevšimol.

“Ja divadlo milujem!” zapojila sa Tess. “Ľudia, spoločnosť, šaty, to všetko vytvára výbornú atmosféru!”

Venoval jej skúmavý pohľad, ona jemu žiarivý úsmev.

Mne si povedala, že ľudí neznášaš. Takmer to povedal nahlas. Mal čo robiť, aby sa nezamračil. Čo sa to tu, sakra, deje?!

Neskôr zaznela hudba. Pomaly, jemne, z neviditeľného kvarteta za paravánom. Tlmené tóny violy a klavíra sa niesli vzduchom ako dym.  Aiden tomu nevenoval pozornosť, aspoň nie takú, akú dopriaval svojim myšlienkam a pozorovaniu Tess. Ani keď sa pani Anagnostovová na neho veľavravne pozrela a naznačovala mu smer k jej dcére, nepochopil. Hostiteľka tak musela nahlas posunúť informáciu, že jej dcéra rada tancuje. Až vtedy mu došlo a požiadal mladú dámu o tanec. Tess ho prijala s veľkým nadšením a Aiden začal dúfať, že to bude príležitosť sa aspoň trochu súkromne porozprávať. Nestalo sa. Konverzovala spoločensky, šarmantne a jeho aj nie podareným vtipom sa nahlas smiala. Vzdal čakanie na zázrak, porozpráva sa s ňou zajtra osamote. Rozhodol sa dnes si vychutnať aspoň to, že sa jej odrazu môže dotýkať. Lenže prsty, ktoré držal v dlani, boli jemné, ľahké a chladné. Ako niekto, kto celý život netancuje po tráve, ale len po mramore. Nemohol nezachytiť jej vôňu a uvedomil si, že doteraz nič také necítil. Asi to v tom otvorenom priestranstve, kde sa predtým stretávali, nebolo možné. Bohatá, ťažká vôňa drahých drevín mu vnikla do nosa a on po chvíľke s neochotou pripustil, že sa mu veľmi nepáči. A niečo iné sa mu nepáčilo oveľa viac – necítil žiadne vzrušenie. Jeho vták sa ani nepohol, nieto aby sa postavil. Niečo je proste zle.