Moja žena, moje pravidlá – 37. kapitola

Aiden sa prebudil prvý. Tess ležala vedľa neho, chrbtom k nemu. Spala hlboko, pokojne. Pravidelne sa nadvihovala s jeho vlastným dychom, ako keby ho v spánku kopírovala. Pohol sa. Chcel si ju pritiahnuť bližšie, ale v tom okamihu si všimol jej ruku, nedbalo položenú nad hlavou.

Zastavil sa. Zápästie bolo doškriabané, rozdrásané do krvi. Nielen začervenané, ale poranené.

Miesta, kde sa šnúra musela zarezať až hlboko do kože.

Panebože!

Zdvihol sa na lakti a naklonil k nej. Opatrne, len natoľko, aby videl aj druhú ruku.

Vyzerala rovnako. Možno ešte horšie. Zostal nad ňou dlhšie, než pôvodne chcel. Zovrel čeľusť. Nepohol sa. Nepolapil dych. Len pozeral. Spravil to on. Jej telo poznal. Poznal každý zášklb, každé napnutie. Myslel si, že jej vzdor má pod kontrolou. Ale nemal. Samozrejme, v noci vnímal, ako sa v putách trhá, ale nenapadlo mu, že toto sa môže stať.

Rýchlo zo seba zhodil prikrývku, natiahol oblečenie a bez slova vyšiel na chodbu. Dvere nechal pootvorené.

Pod schodiskom sa mihla slúžka s košom bielizne. Zastavil ju pohybom ruky.

„Priveďte mi doktora. Okamžite.“

Vrátil sa späť do izby, zatvoril za sebou. Tess sa ešte nepohla. Sadol si na kraj postele a oprel si ruky o kolená. Zovreté päste. Studené prsty. Tess sa prebrala pomaly. Pozrela sa na Aidena, chvíľu pozorovala jeho napätú polohu a zvraštila čelo:

„Čo sa deje?“

Pár sekúnd hľadal slová.

„Ublížil som ti. Máš poranené ruky.“

Nerozumela a zdvihla si jednu dlaň pred tvár. Nadvihla obočie a so záujmom si poranenie obzerala. Potom preštudovala aj druhé zápästie a pozrela na Aidena. Víťazoslávne sa uškrnula:

„Malá cena za slobodu.“

Teraz nadvihol obočie on. Akoby ju to nebolelo. Ale s absolútnou istotou vedela, že ho to šialene mrzí a už si nedovolí to zopakovať. Aiden by o tom ešte chvíľu uvažoval, keby sa neozvalo zaklopanie. Vedel, že ide do tuhého.

Otvoril dvere, doktora pustil dnu a zavrel dvere, ale ostal stáť tak, aby telom zakrýval Tess.

„Doktor,“ oslovil ho a hoci Tess nevidel, priam cítil, ako ju zachvátila panika a na posteli sa prudko stiahla dozadu, až k čelu, chrbtom pritlačená k stene, akoby sa chcela stratiť zo sveta. Pochopila, že na ňu neberie ohľad a rozhodne sám.

„Potrebujem tvoju pomoc, ale v prvom rade potrebujem, aby si nikomu nepovedal, čo teraz uvidíš.“

„Iste,“ prikývol doktor automaticky.

„Potrebujem jej ošetriť zápästia,“ vysvetlil Aiden a pomaly mu uhol z výhľadu.

Doktor pozrel na Tess – a celkom zmeravel. Na okamih nevedel, čo vidí. Ale jeho telo zareagovalo skôr než rozum. Zakolísal. Zastavil dych. Vyzeral, akoby sa v ňom niečo zrútilo.

„P-prepáčte…“ V hlase mal zrazu sucho. Pozrel na Aidena.

„S vašou ženou som práve hovoril dole v hale!“

„Nie,“ pokrútil hlavou Aiden. „Moja žena je presne tam, kde má byť. V mojej posteli.“

Doktor potreboval viac času na pochopenie, Aiden by sa za iných okolností asi aj bavil.

„Aiden nie, prosím ťa!“ kňučala Tess, nalepená chrbtom o čelo postele, kolená pritiahnuté k hrudi, nohy až na vankúši. Aiden sa k nej rýchlo pohol. Jemne ju objal okolo pása, sadol si na prikrývku a ju si stiahol do náručia. Doktor konečne otvoril ústa, ale Aiden ho gestom umlčal aj zastavil v prípadnom pohybe.

„Nie, Aiden, nie!“ bránila sa Tess v panike.

Pevnejšie ju objal.

„Tíško, mačiatko, tichúčko.“

„Ja nechcem!“ hlas mala plačlivý.

„Mrzí ma to, ale toto nemôže ostať neošetrené.“

Objal ju okolo ramien, aby jej zabránil v pohybe, ale nechytil ju za poranené zápästie. Kňučala. Pritlačil si jej hlavu na hruď a jemne jej hladil vlasy.

„Mačiatko, potrebujem, aby si doktorovi dovolila dotknúť sa ťa,“ šepkal.

„Nechcem!“

„Ja viem,“ hladkal a šepkal. Vytrvalo, dookola. „Viem, že sa bojíš. Ale naozaj to nemôžeme nechať tak. Je to hlboké, bez ošetrenia sa to zapáli a bude to ešte horšie.“

Zavrtela hlavou.

„Prosím, mačiatko. Prosím ťa. Urob to pre mňa. Dovoľ mu to.“

Tess prudko a zhlboka dychčala.

„Prosím. Len pre mňa. Budem ťa držať, nemôže ti ublížiť. Ale musíš to dovoliť,“ trpezlivo opakoval.

Doktor pozoroval tú scénu a vlastne hneď na začiatku pochopil, o čo ide. Strach z ľudí sa občas u niekoho vyskytoval, on aj profesionálni kolegovia to vedeli. A niekoľko prípadov už vo svojom živote aj videl, hoci nikdy nie až taký intenzívny.

„Pane,“ oslovil potichu Aidena. Ten mu venoval zamietavý pohľad, ale doktor pokračoval:

„Dovoľte.“

Pôsobil tak sebaisto, že Aiden jemne prikývol.

„Keby milosťpani ráčila,“ hlas mal pokojný, tichý. „Stojím ďaleko.“

Stíchol a počkal, kým sa Tess rozhodla pohľadom ho skontrolovať.

„Len mi, prosím, ukážte ruky. Stačí, ak ich natiahnete.“

Týmto si Aidena získal na celej čiare a zabudol mu všetko, čo sa udialo s Viktoriou. Tess doktora chvíľu pozorovala a premýšľala.

„Držím ťa,“ šepkal Aiden do vlasov. „Som s tebou.“

Tess sťažka prehltla a trochu prikývla. Aidena to prekvapilo ako máločo. Posunula sa v jeho objatí, odvrátila pohľad a obe ruky vystrela pred seba.

Doktor v tejto polohe veľa nevidel, ale mlčal, aby Tess prinútil spolupracovať s ním aspoň pohľadom. Keď ju ticho zneistilo dosť na to, aby sa na neho pozrela, povzbudivo sa usmial a rukou naznačil, aby posunula dlane nižšie. Urobila to a pohľad držala na ňom. Doktor trochu natiahol krk, chvíľu študoval rany a potom rukou naznačil, aby ona svoje otočila. Aj to urobila.

„Ďakujem,“ povedal doktor. „No, nie je to úplne dobré. Bolo by to treba ošetriť.“

Aiden si nebol istý, či by vôbec teraz mal ešte zasahovať. Cítil, ako Tess búši srdce, ale dýchala pokojnejšie.

„Ako?“ opýtala sa.

Doktor položil tašku, ktorú doteraz držal v ruke a vytiahol z nej čosi. Malú fľaštičku s tekutinou otvoril a ukázal Tess.

„Máte veľký problém s bolesťou?“

Tess pokrútila hlavou.

„No, potreboval by som to vyčistiť. Týmto. Zabráni to infekcii a zápalu, ale dosť to štípe,“ vysvetlil opatrne.

„To nevadí,“ prekvapila Tess oboch mužov.

„No a potom už len obviazať,“ dokončil doktor.

Tess ho chvíľu pozorne študovala a potom prikývla:

„Dobre.“

Doktor k nej podišiel a začal. Všetko robil pomaly, vystríhal sa akýchkoľvek prudkých pohybov.

„Ste veľmi odvážna,“ snažil sa na ňu hovoriť pokojným tónom. Keď jej pretrel ruky, ani len nesykla od bolesti. „Väčšina ľudí by to asi nedovolila.“

„Ľudia nie sú ako ja,“ namietla.

„Ale áno, sú aj takí,“ opravil ju.

„Naozaj?“ V hlase mala niečo medzi prekvapením a neverením.

„No, len… pravdupovediac som to ešte nevidel u ženy v takých vysokých kruhoch. Musíte to mať veľmi ťažké,“ venoval jej jeden pohľad a pokračoval. „Už rozumiem, prečo som vás nikdy nestretol. Je výborné, že chodíte aspoň do záhrady. Je dôležité robiť, čo vás teší.“

Aiden fascinovane sledoval, ako si doktor jeho ženu získava a nechápal, že si doteraz nevšimol, aký skvelý chlap to je. Ale mohlo to byť tým, že Aiden nebýval chorý, hovorili spolu minimálne.

Doktor skončil a pobalil si veci.

„Bolo by dobré to zajtra prečistiť a previazať. Ak by ste bola ochotná ma zavolať, veľmi by som si to vážil,“ rozlúčil sa s ňou jemne, povzbudivo.

Aiden Tess pustil a vybral sa za odchádzajúcim pánom.

„Toto máš u mňa, doktor,“ ďakoval mu.

„Ehm,…“ začal muž tesne pred dverami a zjavne hľadal slová. „Len veľmi zriedkavo sa medzi bohatými ľuďmi vidí taká obrovská láska, akú vy preukazujete svojej panej. Napriek tomu vás musím dôrazne požiadať, aby ste ju prestali… Aby jej na tie ruky nevznikal naďalej tlak, ktorý to spôsobil.“

Aiden na neho zažmúril a chlap vydýchol:

„Som doktor. Ja viem, čo tie rany spôsobilo. Povraz.“

„Viem, že to vyzerá veľmi zle. Tess sa Viktorie veľmi bojí. Viktoria je tá jej šialená sestra dole v hale. A Tess sa pokúša stále ujsť, pretože Viktoria sa jej vyhráža, že mi ublíži, ak tu ostane. A ja viem, že to musím nejako vyriešiť, ale zatiaľ neviem ako.“

Doktor počúval a chvíľu premýšľal.

„Bolo by dobré upratať ju do kláštora. Alebo rovno do ústavu pre choromyseľné.“

Aiden sa naňho otočil, zamračene.

„To by som veľmi rád, ale ja na to nemám právomoc.“

„Iste. Z uvedeného súdim, že vydatá nie je. Má otca, alebo brata?“

„Otca, ale Viktoria je jeho výstavný klenot. Pochybujem, že by dovolil ju zavrieť.“

„Dobre. Aj tak tu je ešte jedna možnosť, aj keď zdĺhavejšia.“

Aiden s napätím počúval.

„No, mohli by to zaistiť svedectvá o tom, že je duševne chorá. Na takúto diagnózu u ženy stačí aj oveľa menej, než tváriť sa ako manželka, ktorou nie je.“

„Služobníctvo?“

„Možno aj to, ale myslel som skôr vašich priateľov. Pokiaľ viem, pár dní dozadu ju v tej divadelnej úlohe videla plná záhrada vašich známych a blízkych.“

Aiden sa v poznaní nadšene nadýchol.

„Plus, ja sám viem, ako to je. Som doktor, moje slovo má váhu. Ak niekde poviem, čo som v tomto dome videl, z ústavu sa už sama nedostane.“

„Sama? Čiže nejako by sa mohla?“

„No… ženu môžu do takéhoto ústavu, rovnako však aj z neho, dostať tí istí ľudia – manžel, brat, alebo otec.“

„Takže ak by sa jej otec za ňu zaručil, dostal by ju odtiaľ.“

„To neviem povedať s určitosťou, ale zrejme skôr áno. Obzvlášť, ak je bohatý. Bolo by lepšie mať ho na svojej strane už pred umiestnením.“

„Rozumiem. Doktor, som ti veľmi vďačný za dnešok. Za všetko.“

„Ja… sa ospravedlňujem za to s Viktoriou. Nevedel som…“

„Na to už zabudni. Ona je skutočne šikovná klamárka.“

Doktor prikývol a odišiel.

Kým Aiden zavrel dvere, ešte ich naspäť otvoril:

„Doktor?“

„Uhm?“

„Pošli mi sem tak o hodinu Mary z kuchyne, prosím.“