Moja žena, moje pravidlá – 35. kapitola

Obloha ešte nevybledla, nebo bolo sivé. V izbe panovalo úplné ticho. Aiden spal, ale držal Tess v náručí. Stiahol si ju hlboko do lona už pri zaspávaní, hneď potom, ako jej uvoľnil všetky putá. Jeho hruď sa dvíhala za jej chrbtom, pravidelne, pokojne. Jednu ruku mal pod jej hlavou, druhou ju objímal okolo pása. Tess mala oči otvorené. Už dávno.

Chvíľku počúvala, či naozaj spí a potom sa pokúsila vymaniť zo zovretia. Opatrne sa nadvihla na lakti, jemne nadvihla bok. Len čo sa jej telo odlepilo od jeho hrude, jeho ruka sa pohla. Nie prudko. Len sa pevnejšie ovinula okolo jej pása a pritiahla ju späť k nemu. Nič nepovedal. Neotvoril oči. Tess stuhla a zadržala dych.

Chvíľu čakala, možno štvrť hodiny. Keď sa nič nemenilo a jeho dych bol pravidelný a pokojný, skúsila to znova. Tentokrát pomalšie. Dvihla si kolená o pár centimetrov. Presunula panvu o kúsok dozadu. Snažila sa pôsobiť, akoby sa len pretáčala.

Aidenova ruka sa pohla druhý raz. Znova si ju len stiahol bližšie. Jemne. Ale neomylne.

„Nedá sa neobdivovať tvoju vytrvalosť,“ zamrmlal z polospánku. „Ty naozaj veríš, že sa ti podarí vykĺznuť mi?“

Porazenecky si ľahla na chrbát a sledovala, ako sa on nadvihol a položil si hlavu do dlane ruky, opretej lakťom o vankúš. Pozrel sa na ňu ako na malé dieťa, čo sa pri chôdzi potkýna o vlastné nohy.

„Ušla si mi, pretože som to nečakal. Ale teraz to už čakám a strážim si ťa. Druhýkrát mi nezmizneš.“

„Aiden ja tu nemôžem byť. Nechcem.“

„Môžeš a chceš.“

Zúfalo potriasla hlavou, keď sa spolu so zaklopaním za dverami ozval Viktoriin hlas:

„Drahý?“

Tess sa vydesene strhla, Aiden znechutene zamračil.

„Čo chceš?!“ zakričal nepriateľsky.

„Včera si zmizol, ani neviem kedy. A potom som ťa už nevidela. Mali by ste to spolu prebrať, na raňajky je už prestreté.“

Aiden ju chcel dostať preč čo najskôr a tak zakričal:

„O chvíľu som dole.“

Tess mala oči panikou roztiahnuté dokorán a sotva dýchala. Zamrzelo ho to. Nepohol sa hneď. Len ju chvíľu pozoroval. A potom natiahol ruku po jednej zo šnúr, ktorými bola včera spútaná. Potom jej chytil zápästia a začal ich priväzovať o čelo postele.

„Zbavím sa jej a prinesiem ti nejaké jedlo.“

„Aiden,“ v hlase mala ohromný strach. „Nemôžeš ju vyhodiť.“

Aiden doviazal a skontroloval pevnosť uzlov.

„Tomu VER, že môžem,“ rázne vstal a obliekol sa.

„Ublíži ti!“

„Nebojím sa nejakej šialenej mrchy.“

„Prosím! Rob, čo od teba chce, prosím.“

Venoval jej nesúhlasný pohľad:

„Na MOJU poslušnosť má nárok nanajvýš tak moja žena. A ani tebe jej nedopriavam práve veľa.“

„Prosím. Musíš robiť, čo chce. A nesmieš ju vyhodiť!“

Uškrnul sa.

„Tak sleduj!“

Obrátil sa k dverám.

„Aiden, prosím ťa! Prosím!“

Zastal. Ruka mu uviazla na kľučke, pohľad sklonený k podlahe. Nenávidel, keď ho prosila. Pripadal si vtedy ako úplne neschopný, keď sa o ňu nevie jednoducho postarať, aby bola spokojná. Že niečo robí absolútne zle, keď sa mu jeho vlastná žena musí takto doprosovať. Sledoval svoju ruku a premýšľal. Keď ju minule dohnal k plaču zo zúfalstva, nemohol ustúpiť. Ale teraz môže. Nepáči sa mu to, ale môže. Nespokojne zhlboka vydýchol a obrátil sa na ňu:

„Nevyhodím ju.“

V tejto absurdnej situácii, priviazaná o posteľ ním, sa takmer usmiala.

„Zatiaľ!“ dodal.

Aj tak vďačne prikývla.

Vytiahol zo zámku kľúč a keď dvere izby za sebou zavrel, zamkol zvonku. Tess bola síce zviazaná, ale nechcel, aby sa niekto dostal k nej.

Cestou dole po schodoch si pomaly pripustil, že jeho predstava o tom, ako ju má späť a všetko sa vráti do jeho ideálneho normálu, je úplne mylná. Tess sa Viktorie bojí. A neprestane, kým si nebude absolútne istá, že im už nemôže ublížiť. Ale ako chce on toto zariadiť?!

V jedálni už sedela Viktória. Rukami si uhládzala lem rukávov, pohľad upretý na dvere.

„Drahý,“ prehovorila sladko, „naozaj by sme sa už mali porozprávať. Je čas stanoviť si pravidlá.“

Aiden zastal vo dverách a oprel sa o rám.

„To znie, akoby si ich chcela diktovať.“

„Nie. Chcem len, aby si pochopil, že ak máme predstierať, že som tvoja žena, nemôžeš sa mi takto vyhýbať.“

„Máš pravdu,“ prikývol pomaly. „Nemôžem. Ale môžem s touto hrou prestať úplne.“

Zamračila sa:

„Myslím to vážne.“

„To si viem predstaviť. Zvlášť, keďže ide o tvoje výhody.“

Viktória vstala od stola, obišla ho a naklonila sa k Aidenovi bližšie, než bolo slušné.

„Obaja vieme, že pre teba by to mohlo byť horšie,“ zašepkala mu.

„A ty by si sa mohla mať lepšie,“ odvetil bez zaváhania. „A predsa sa ti to zatiaľ nedarí.“

Pozrel na prestretý stôl. Bez ďalšieho slova vzal tanier s pečivom a pohár čaju.

„Najem sa hore,“ oznámil pokojne.

„Niečo dôležité ti chcem povedať,“ zaprotestovala.

„Môžeš mi to napísať. Alebo si to môžeš nechať pre seba. Výsledok bude rovnaký.“

Zvrtol sa a odišiel.

Viktória ostala stáť na mieste, pery pevne zovreté. Myslela si, že ho dostane bližšie. Ak nie telom, tak aspoň tónom. Ale nie. Zase jej unikol. Bez hádky, bez námahy. A s tanierom.

Aiden sa vrátil do izby – odomkol dvere, prešiel nimi a zase za sebou ich zamkol. Zámok klapol mäkko, presne, ako vždy. Istota, že medzi ňou a svetom bude teraz stáť len on. Postavil tanier na stolík pri posteli. Tess stále ležala, oči uprené do stropu, ruky zviazané nad hlavou.

Bez slova k nej pristúpil a rozviazal ju. Tess si sadla a začala si trieť zápästia.

„Zjedz niečo, mačička,“ povedal ticho.

Sadla si pomaly. Zobrala si kúsok chleba, ale jedla len veľmi opatrne. Akoby čakala, že sa stane niečo horšie než hlad.

Aiden zatiaľ mlčky stál pri okne. Nepozrel na ňu, ani na tanier. Až keď odložila čaj, zľahka sa nadýchol, akoby chcel niečo povedať. No práve vtedy sa zospodu ozvalo zaklopanie a hlas slúžky:

„Pane, máte návštevu.“

Tess pozrela na Aidena, ten sa zatváril otrávene.

„Hneď tam budem,“ odpovedal nahlas.

„To bude len niečo pracovné, vybavím to rýchlo,“ povedal, kým bral do rúk šnúru. „Ľahni si.“

Zamrkala.

„Nie.“

„Ľahni si, Tess.“

Zdvihla ruky k hrudi a posunula sa na koniec postele.

„Zabudni! Už nie!“

„Nepýtam sa, mačička.“

Skočila na nohy, prudko, nepresne. Pokúsila sa obísť posteľ. Ale vedel to. Vedel, že to urobí. Zastavil ju jediným krokom. Schytil ju za lakeť a potiahol späť. Tess sa pokúsila vytrhnúť. Prudko sa mykla, ale Aiden ju bez námahy zvalil chrbtom na posteľ. Snažila sa zodvihnúť, no už si k nej kľakol, zovrel jej zápästia a zatlačil ich nad hlavu.

„Prestaň! Okamžite ma pusti!“

Jednou rukou jej držal obe zápästia nad hlavou, druhou jej začal zápästia obmotávať šnúrou. Tess sebou trhala, ešte silnejšie než predtým. Zvíjala sa pod ním, kopala, nadnášala boky, ale on ju už mal.

„To nemôžeš! Rozumieš?! NEMÔŽEŠ!“

„Ššššš.“ Jeho dych sa jej oprel o líce. Ticho, pokojne. „Takto to bude bezpečnejšie. Pre teba aj pre mňa.“

Zápästia jej pritlačil k čelu postele a uväzoval ju rýchlo, presne. Nedržal ju hrubo – ale s takou istotou, že sa nemala kam pohnúť.

„A toto chceš robiť do konca života?!“

Zastavil sa pri jej uchu.

„Len kým to budeš potrebovať.“

Zúrivo zavrčala, Aiden ustúpil.

„Hneď som späť.“

Nezabudol za sebou zamknúť.