Moja žena, moje pravidlá – 33. kapitola

Aiden zamkol svoju izbu zvnútra a do stajne zbehol tajnou chodbou. Chcel, aby Viktoria nevedela, že nie je v dome. Netušil, čo od hľadania čakať, a tak si okrem koňa vzal aj koč s kočišom. Tým istým, ktorý mu pomáhal uniesť Tess zo svadby. Nechal ho stáť na ceste, kam sa koč dostať ešte mohol a potom pokračoval sám. Kôň reagoval dobre, neponáhľal sa. Aiden ho viedol po úzkych lesných cestičkách, obchádzal popadané konáre. Časom sa cestičky stratili a pod kopytami sa striedalo blato a tráva.

Hľadal dlho a bolo mu to jedno. Niekde vnútri ho dráždila malá, ale neústupná iskra. Bol to strach, že ju už nikdy neuvidí? Alebo surová, panovačná túžba, že dnes mu neutečie?

Zastavil sa na miernom hrebeni. Pod ním sa rozprestierala lúka – nízka, široká, bez stôp. Rýchlo ju prebehol pohľadom. Už sa aj chcel pohnúť ďalej, keď ju zbadal.

Sedela. Chrbtom k nemu. Vlasy mala zopnuté, kabát tesne okolo pliec. Postava drobná, nehybná. Kolená mala pod bradou a objímala si ich oboma rukami. A pozerala sa smerom k ich panstvu. Presne tam. Nie do zeme. Nie k nebu. Domov.

Z Aidena mávnutím ruky opadla ťažoba a ovládol ho pocit tichého, ale istého nadšenia. Chvíľu ju len pozoroval.

Ahoj, mačiatko moje krásne. Vezmem ťa domov.

Popošiel s koňom bližšie, ale nie príliš. Na mieste, kde si bol ešte istý, že nemohla počuť kopytá, ticho zosadol a uzdu uviazal o akýsi krík.

Začal sa k nej blížiť od chrbta. Pomaly, s istotou, ako tieň, ktorý nevydáva zvuk. A rozhliadal sa okolo nej. Sedela uprostred rovnej lúky, žiadne zrúcaniny, v ktorých by jej pomohla mrštnosť. Ale ušla by mu teraz na rovine? Je rýchlejšia ako on? Rád by veril, že nie, ale nebol si tým istý. Nie dosť, aby jej na to dal šancu. Čím bližšie k nej bol, tým tichšie sa snažil kráčať. Asi bola veľmi zamyslená, pretože už stál vystretý len pár krokov za ňou a stále ho nezaregistrovala.

„Naozaj si verila, že ti toto dovolím?“

V sekunde vyskočila na rovné nohy a zvrtla sa k nemu. Bola bledá a oči mala červené, uplakané. Najprv vyzerala šokovane, ale potom vydýchla spôsobom a čo som asi čakala.

„Je to jediné možné riešenie,“ vyhlásila a zdvihla trošku nos.

Ten pohyb ho vo vnútri rozosmial. Malá vzdorovitá mačka, ktorá škriabe, aj keď je už v pasci. Takmer sa usmial. Nie preto, že by sa mu to páčilo. Ale preto, že bola presne taká, ako čakal. Neústupná. A predvídateľná.

„Nemáš právo takto rozhodnúť za oboch, mačička.“

„Ty o mne rozhoduješ bežne!“

„Ja ťa chránim.“

„Ja teba tiež!“

„Nemôžeš chrániť, keď sa bojíš. Na nebezpečné situácie som tu ja.“

Ten tón. Pokojný, pevný, neústupný. Ako kameň, o ktorý sa márne láme vietor.

„Aiden, nerozumieš tomu. Ublíži ti, ak s tebou ostanem. Má na to možnosti, prostriedky a žiaľ aj povahu.“

„Áno, to mi došlo, že takto ťa dostala preč. Ale o tomto nemôžeš rozhodnúť ani ty, nieto ešte ona.“

„Nemôžem ti ustúpiť. Žili by sme celý život v strachu. Až kým… by nebola úspešná. To nedovolím.“

Ohromne ho prekvapila. Nikdy voči nemu takto rozhodne nevystúpila, nikdy sa mu nevzpierala. Bola malé, vydesené mačiatko, ktoré vždy poslúchalo. Teraz mu skutočne odporuje! Musela sa šialene báť, keď sa dokázala takto postaviť. Pozoroval ju, ako nevdojak ustúpila o krok späť. Zatiaľ to prešiel mlčaním.

„Uhm. Takže podľa teba sa mám vrátiť k nej? Ideálne do jej postele? Chce ťa predsa vo všetkom nahradiť. Snaží sa ma tak aj dotýkať.“

Tess zamrelo srdce. Všetko v nej stuhlo. Krv v žilách, myšlienky, aj odvaha.

Takže to dokázala. Zviedla ho.

Sklopila pohľad a snažila sa opakovať si, že takto je to dobre. Pre neho určite, bude v bezpečí.

„Verím, že je to pre teba takto najlepšie. A ty sa budeš musieť zmieriť s tým, že nie vždy bude po tvojom.“

Opäť ustúpila.

„Ešte jeden krok a dorozprávala si,“ varoval ju pokojne.

„Ani ty nemôžeš mať všetko, čo chceš,“ doplnila, ale viac necúvla.

Usmial sa. Ten úsmev, ktorým sa všetko mení. Sebavedomý, tichý, rozhodujúci.

„V tej svojej úvahe máš veľkú chybu. Nepatríš mi preto, že to chcem ja. Ale preto, že to chceš ty. A kým to tak je, nemáš kam ujsť.“

Tess sa v tejto jeho sebaistote topila. Akoby ju už zase ovládal. Na chvíľu zatvorila oči a potom Aidenovi venovala pevný, odhodlaný pohľad.

„Vráť sa domov, Aiden,“ prikázala nahlas, otočila sa a vykročila od neho preč.

Cmukol.

„Pôjdem,“ povedal jej chrbtu tak rázne, že ju jeho tón na chvíľu zastavil. „Ale aj so svojou ženou!“

Nestihla sa ani pohnúť a dobehol ju. Schmatol. Tvár sa jej napla prekvapením, vzduch vyletel z pľúc.

„Nie!“ vykríkla. Jeho ruky boli rýchlejšie. Zovrel jej zápästia za chrbtom. Prudko. Pevne. Nie bolestivo. Ale s takou istotou, že jej vyrazil dych.

„Aiden, pusti ma!“ mykala sa. Márne. Urobil k nej ešte krok bližšie, narazila chrbtom o jeho hruď. Cítila, ako ju obklopila jeho sila. Nie výbušná, ale ťažká, tichá, neodbytná. Nedalo sa proti nej dýchať.

Nereagoval na jej krik. Rozopol si opasok a jedným prudkým ťahom ho vytiahol z nohavíc. Bleskovo jej ním ovinul zápästia a rýchlym pohybom ich zviazal. Bez slova. Bez vysvetlenia.

„Prestaň!“ kričala a trhala sebou, no bez úspechu.

Oprel si ju o plece a mlčal. Sila jeho ramien bola neoblomná. Zdvihol ju do náručia a vyniesol z čistiny, hoci sa bránila, vykrúcala a kopala.

„Polož ma! Aiden, nemôžeš…“

„Môžem,“ opravil ju. „A práve to robím.“

Dovliekol ju k miestu, kde čakal kôň. Zodvihol ju ako nič, vyložil do sedla a sám vysadol za ňu. Pevne si ju pritisol k telu, ruku jej zovrel okolo pása, druhou chytil opraty. Bola v pasci. Jeho dych jej dopadal na krk, cítila tlak jeho ramena, ktoré ju držalo na mieste a neoblomnú istotu, ktorou ju celú ovládol. Nepovedal ani slovo. Jeho ticho malo váhu rozkazu, ktorý nepripúšťal otázky.

Les sa rýchlo zmenil na svetlejšie prieseky, až sa pred nimi objavil tieň čakajúceho koča. Kočiš sa postavil, no Aiden len kývol hlavou. Chlap otvoril dvere, bez slova.

Ešte skôr, než Tess stihla zaregistrovať, čo sa deje, zložil ju z koňa a prudko strčil dnu. Nastúpil za ňou, koč sa pohol takmer okamžite. Kolesá zapraskali a krajina sa začala hýbať.

Aiden zatvoril dvere zvnútra. Ticho. Stiesnené. Až desivo súkromné. Vzduch bol ťažký, bolo v ňom cítiť pot a zlosť.

„Sadni si,“ povedal. Len to. Bez náznaku emócie.

Tess sa mykla, prudko odsunula od steny a kopla do sedadla. Tvár zaliata vzdorom, telo v pohybe ako mačka zatvorená v klietke. Pokúšala sa strčiť si ruky pod kolená a dostať ich dopredu, no opasok bol pevný. Každý pohyb jej len pripomenul, že je spútaná. Aiden sa pohol. Nie rýchlo. Presne. Ako predátor, ktorý vie, že má čas.

Tess sa pokúsila znova vykrútiť, no v okamihu bol pri nej. Chytil ju za plecia, zvalil ľahnúť na sedadlo. Bránila sa – chrbtom, nohami, päsťami. Kričala, ale nezrozumiteľne, výkriky sa lámali na jeho tichu.

„Už stačilo, mačička,“ zamrmlal pri jej uchu. Jeho telo ju celé pritlačilo, ramenom jej zablokoval hrudník, kolenom znehybnil nohy. Ťažko dýchala, ale on ju len držal, bez hnevu. Stiahol šnúru zo závesu a potom aj druhú. Hodil ich na podlahu. Každý pohyb presný, premyslený. Už si nevšímal, či ho prosí očami. Uvoľnil opasok na jej rukách. Zápästia jej presunul dopredu, na chvíľu ich pustil a v tom okamihu sa pokúsila kopnúť ho. Prudko. Ale rátal s tým. Chytil ju za členky. Prudko ich stiahol k sebe a kolenom jej ich pritlačil k sedadlu. Snažila sa mu vytrhnúť, ale on sa ani nepohol. Ovinul šnúru okolo jej nôh, dvakrát, pevne, ale nie bolestivo. Len tak, že už sa nepohne. Takmer ako by ju hladil – keby v tom nebola taká neoblomná sila.

Potom vzal jej zápästia. Aj tie sa vzpierali, zviazal ich k sebe. Pomaly. Bez náhlenia. Každý ťah šnúry bol ako výčitka. A zároveň dôkaz, že jej telo patrí jemu. Keď sa konečne prestala hádzať, ležala spotená, červená, hrudník sa jej prudko dvíhal. Oči mala rozšírené, líca vlhké. A on vedel, že nie je zlomená. Ale že už ju mal pri sebe a to bolo dôležité. Vytiahol saténovú šatku.

„Otvor ústa.“

Zamračila sa, pokrútila hlavou. Uhla a odvrátila sa, ešte posledný vzdor. Aiden sa k nej sklonil. Rukou jej nadvihol bradu. Prstami jej stisol líca, až pery povolili. Nie hrubo, ale s takou presnosťou, že protest sa rozpadol v prázdno.

Vsunul šatku dnu a zaviazal ju za hlavou. Pomaly, s kontrolovanou starostlivosťou. Zatlačil Tess na sedadlo a prinútil ľahnúť si na chrbát. Tak by si rukami, hoci spútanými, mohla dosiahnuť na šnúru na členkoch, aj šatku v puse.

„Pokús sa uvoľniť si putá,“ zašepkal výhražne. „A zviažem ti ruky zase za chrbtom. To ti ale v tejto polohe spôsobí veľkú bolesť. Čím viac sa mi budeš vzpierať, tým tvrdší na teba budem. Nenúť ma ubližovať ti.“

Zazrela na neho. V očiach vzdor, v hrudi búrka.

Sadol si oproti a ešte chvíľu ju pozoroval. On, naopak, mal v hrudi konečne pokoj. Aj keď mu bolo jasné, že mačička bude zase potrebovať trochu skrotiť. A v ňom už zrela tichá trpezlivosť muža, ktorý si vezme všetko, čo mu patrí.