Moja žena, moje pravidlá – 32. kapitola

Zobudil ho hluk. Nie obyčajný. Nie ten, na aký bol zvyknutý – tlmené kroky slúžok, šuchot závesov, vzdialené prenášanie čajových podnosov. Toto bolo iné. Príliš veľa hlasov. Príliš veľa krokov. A niekto sa smial. Aiden sa zamračil a posadil. Ešte chvíľu počúval, potom na seba hodil nejaké oblečenie a vstal. Prešiel k dverám, otvoril ich a vyšiel na chodbu. Zhora mal výhľad na celé prízemie.

A tam to žilo.

Slúžky behali s čerstvými kvetmi, nosili obrusy, doťahovali stuhy, vešali zlaté lampáše k balkónovým dverám. Niektorí muži z personálu ťahali z pivnice vína a vysoké fľaše šampanského.

A v strede toho chaosu – Viktoria.

Ruky založené za chrbtom, brada zdvihnutá, hlas jemne povýšenecký. Práve niekomu ukazovala, kam má postaviť aranžmán zo sezónnych ruží. Bola vo svojom živle. V šatách, ktoré boli príliš svetlé, príliš odvážne – rozhodne nie vhodné na popoludnie.

Aiden zovrel zábradlie a kývol na prvú slúžku, ktorá si ho všimla. Okamžite priskočila.

„Pane?“

„Čo sa to tu, do pekla, deje?“

Zbledla.

„Vaša pani povedala, že ste dali pokyn pripraviť popoludňajšiu spoločenskú udalosť. Pre starých priateľov. A známych rodiny.“

Aiden mlčal. Cítil, ako mu srdce bije pomaly, ale každý úder je silnejší než predchádzajúci.

„Pozvánky boli rozposlané už včera ráno, pane. Väčšina z pozvaných potvrdila účasť.“

Ešte stále sa pozeral dolu. Viktoria sa práve zasmiala a zaklonila hlavu spôsobom, akým to Tess nikdy nerobila.

Včera. Čiže ešte predtým, než mu povedala, že možno vie, kde Tess je. Aiden pomaly pustil zábradlie. Musí sa obliecť. A pripraviť. Dnes bude dom plný ľudí. A nikto z nich netuší, že jeho žena je preč. Ale možno niekto z nich, aspoň jediný, pomôže nájsť stopu.

Viktoria si ho všimla a vyšla za ním hore.

„Dnes budeme mať spoločnosť,“ oznámila mu.

„Počul som,“ zavrčal.

„Aspoň konečne všetkým blízkym predstavíš svoju manželku.“

„To neurobím,“ povedal tak jednoznačne, že sa rozhodla s ním nebojovať.

„Nevadí, predstavím sa sama. Viem, že ma ešte nikto nikdy nevidel. Všetci budú nadšení!“

Prvý koč zastal pred domom ešte pred štvrtou. Aiden stál v úzadí, v tieni veľkého oblúka pri schodisku. Vzduch voňal po ružiach a novom víne – dokonale pripravené. Slúžky sa pohybovali presne, bez chaosu. Hudba ešte nehrala, ale čosi sa už ozývalo – šum očakávania. Hostia prichádzali s úprimnou radosťou. Nie zo zdvorilosti, ale preto, že Aidena poznali, vážili si ho, aj obdivovali. Bol ten typ muža, ktorého prítomnosť nevyvolávala strach, ale tichú úctu a u viacerých aj priateľstvo. A dnes sa väčšina z nich tešila ešte viac. Dnes mali spoznať jeho manželku. Tú, o ktorej sa nehovorilo veľa, ale o ktorej kolovali zvláštne príbehy – že je plachá, nežná, neviditeľná. O to väčšie bolo vzrušenie. A napätie.

Aiden zostal chvíľu hore, medzi oblúkmi balkónov, nepozorovaný. Sledujúc, ako jeho dom otvára brány – ale nie jeho vôľou. Viktoria stála pri hlavnom vchode ako hviezda v hlavnej úlohe. Pozdravovala, viedla ľudí ďalej, priateľsky sa ukláňala. V jednom momente položila ruku na rameno mladého pána z južného panstva. V inom sa zasmiala príliš zvučne. Všetko z nej kričalo: pozerajte sa na mňa.

Aiden pomaly zišiel dolu. Jeho prítomnosť bola ako ostrý tón uprostred sladkej hudby. Nie rušivý, ale neprehliadnuteľný. Viacerí hostia sa pousmiali, uklonili. Starší pán, s ktorým obchodoval s pôdou, sa mu poklonil hlbšie než obvykle. Dámy ustúpili s rešpektom. Aiden len prikývol. Pozdravil niekoľkých, krátko, dôstojne. Ale jeho pohľad hľadal iba jedného. Zbadal ho pri okne v zimnej galérii. Elias. S pohárom v ruke, nenápadný, ale prítomný.

Aiden prešiel pomedzi skupinku dám, ktoré práve obdivovali výšivku na závesoch a zastal vedľa neho.

„Rád ťa vidím,“ povedal priateľsky.

Elias sa usmial, Aiden nie.

„Musíš mi pomôcť nájsť Tess,“ vysypal Aiden rovno.

Elias sa otočil na Viktoriu, ktorá stála pár metrov od nich.

„Tam je,“ mávol tým smerom.

„To nie je Tess,“ zareagoval Aiden trochu podráždene.

Elias trochu privrel oči a premeral si ho.

„Cítiš sa dobre? Počul som o tvojom páde zo schodov…“

„Elias!“ zastavil ho Aiden. „Tess má dvojča.“

„…to si nikdy nespomenul.“

„Nebol na to dôvod.“

Elias váhal, ale vtedy dobehla Isadora, hneď sa mu zavesila na rameno a obrátila sa na Aidena.

„Tess je dnes ako úplne iný človek!“

„To JE úplne iný človek!“

Izadora zažmurkala, ale kým stihla otvoriť ústa, objavila sa Viktoria.

„Drahý, nejako si sa mi stratil! Zoznámiš nás?“ predniesla sladko a ovinula si predlaktie okolo jeho paže.

Aiden sa k nej otočil a ľahko naklonil:

„Daj tú ruku zo mňa preč,“ precedil cez zuby mrazivo. Na moment stuhla, ale potom ho radšej rýchlo poslúchla a situáciu zakryla teatrálnym otočením sa k Montellanovcom.

„Ahoj, som Theressa Viktoria. Vyberte si, ani Aiden sa nevie rozhodnúť, ktoré meno používať, hovorí mi stále inak. Rada vás spoznávam! Zdá sa, že ste si s Aidenom blízki, ste prví, s kým dnes hovorí!“

Manželia prešli pohľadom z nej na Aidena a ten iba veľavravne pozrel Eliasovi do očí a s jemným nadvihnutím obočia dal najavo: Vidíš?

To s tými dvoma menami je celkom šikovné, priznal v duchu neochotne.

Viktoria medzitým podala Eliasovi ruku, aby jej ju pobozkal. Elias sa mierne uklonil a perami sa dotkol jej ruky, presne tak, ako sa patrí.

„Je pre nás cťou, že vás konečne môžeme spoznať, madam.“

Isadora so sileným úsmevom dodala:

„Naozaj veľmi príjemné stretnutie.“

Viktoria sa ešte raz žiarivo usmiala a potom sa obrátila, aby sa venovala ďalším hosťom.

Elias sa po krátkom spamätaní mierne naklonil k Aidenovi:

„Nie je to Tess. Ani trochu.“

Isadora mlčala. Jej zvyčajná živelnosť ustúpila do tichej neistoty.

„Ako je to možné?“ šepkala.

„Dvojča,“ povedal Aiden. „Zákerné, manipulatívne a podľa všetkého veľmi nebezpečné.“

„Prečo by to robila?“

„Pretože chce mňa. Presnejšie môj majetok a postavenie. A Tess jej stojí v ceste.“

Chvíľu bolo ticho. Elias prešiel pohľadom po skupinkách hostí.

„Tušíš, kde by mohla Tess byť?“

Aiden zavrtel hlavou.

„Nie. Ale ak niečo viem určite, tak to, že sa sama nevydala medzi ľudí. Nemá kam ísť.“

Isadora si skusla peru.

„Musela sa strašne báť, keď toto urobila.“

„Ale nie o seba,“ opravil ju Aiden. „Tess ma ľúbi. Neodišla by odo mňa ani v nebezpečenstve. Musela sa báť o mňa.“

Obaja manželia mu venovali spýtavý pohľad, tak pokračoval:

„Ten môj pád je prinajmenšom divný. O voskovaní schodov sa vždy vie vopred. A nikdy sa to nerobí za bieleho dňa. A nepodarilo sa mi nájsť slúžku, ktorá to robila, alebo by o tom aspoň niečo vedela.“

„Ježišikriste!“ Isadora si prekryla ústa rukou.

„No… Ich matka evidentne podcenila nebezpečenstvo pitia alkoholu v tehotenstve,“ vyletelo z Eliasa.

Aiden na neho prísne zazrel, ale Elias sa nedal:

„No ale uznaj! Tess je našťastie len trochu výnimočná, ale tvoja švagriná je totálny šialenec!“

Aidenov výraz sa zmenil na neochotne súhlasný. Chvíľu vládlo medzi nimi ťaživé, súhlasné ticho.

„Musíme ju nájsť. A rýchlo!“ vykríkla Isadora nahlas myšlienky všetkých.

Elias sa zamračil, Aiden vydýchol.

„Nie je ďaleko. Nemá takmer nič, vzala si so sebou málo. A keby ju niekto našiel… už by o tom Viktoria vedela. Takže je sama.“

Isadora si prehrabla dlaňou bok šiat.
„Ale niekde musí byť. Lesy, opustené domy, staré usadlosti…“

Aiden prikývol.
„A práve tam začneme. Nie my – vy. Máte známosti. Ľudí, ktorí vedia, čo sa kde šepká. Niekto mohol vidieť cudzinku. Počuť o žene, čo sa vyhýba ľuďom. O niekom, kto sa skrýva.“

Elias stíchol, premýšľal. Potom pomaly prikývol.
„Skúsim sa popýtať.“
„Položím to ako klebetu,“ dodala Isadora. „Jemne, akoby mi to niekto iný už hovoril. Len aby som zistila, kto sa chytí.“

Aidenov pohľad sa vrátil k sále.
„Ak o nej niekto niečo počul, je to medzi hosťami. Ich rodinami. Sluhami. Bude to nenápadné. Ale možno niekto spomenie osamelú ženu. Samotu. Dom v lese.“

„A ak nie?“ spýtal sa Elias.
„Na to teraz nemôžem myslieť, lebo sa zbláznim.“

Isadora pozrela na Eliasa.
„Začneme hneď. Nechaj to na nás.“

Aiden prikývol, ale nič nepovedal. Nepotreboval slová. Potreboval Tess.

Stál pri okne s pohárom v ruke, ale ešte sa z neho nenapil. V sále znela hudba, smiech, zvonivé hlasy, ktoré sa ho netýkali.

Zacítil pohyb za chrbtom. Nemusel sa otočiť, aby vedel, že to bol Elias. Prišiel potichu – ako vždy, keď šlo o niečo dôležité.

„Dolu pri vínach,“ začal tlmene, „jeden z hostí sa rozčuľoval, že jeho kočiš minulý týždeň meškal. A keď sa ho pýtal prečo, vraj mu tvrdil, že musel spomaliť, lebo v lese zbadal osamotenú dámu. Vraj dobre oblečenú, bez sprievodu. Len tak stála medzi stromami. Asi si ten kočiš bude hľadať novú prácu, toto mu nikto neverí.“

Aiden sa pomaly otočil.

„Opísal ju?“

„Nie veľmi. Vraj bola útla, mala rukavice a keď sa otočila, stratila sa v kroví, akoby tam patrila.“

Aiden privrel oči.
„Kde presne?“

„Nie ďaleko od starého rybníka. Severne. Medzi bažinou a tou opustenou hájovňou.“

Elias ešte nestihol odstúpiť, keď sa objavila Isadora. Pristúpila k nim ľahkým krokom, no jej oči boli sústredené, tiché.

„Zlatíčko, ak by si niekedy chcel vedieť, čo všetko si ľudia navzájom všimnú, keď sa cítia bezpečne, stráv hodinu medzi manželkami obchodníkov,“ povedala potichu, bez úsmevu.

Aiden sa na ňu otočil s jedinou otázkou v pohľade.

Isadora sa zhlboka nadýchla.
„Jedna z dám – tá, čo má dom pri starom mlyne – sa pochválila, že jej malá neter vraj pri prechádzke zbadala v lese osamelú ženu. Samu. Pekne oblečenú. Vraj sa jej zdalo, že sa nikam neponáhľala. Ale okrem ich domu v tom okolí žiaden iný nie je.“

Elias sa s ňou stretol pohľadom.
„Severne?“

„Áno. Rovno medzi starým rybníkom a hájovňou.“

Aiden stisol pohár tak, že sa mu v kĺboch napli šľachy. A potom pohár položil. „Idem si po manželku.“