Moja žena, moje pravidlá – 31. kapitola

Aidenovo ráno začalo ešte horšie, ako deň predtým. Prvé, čo po otvorení očí uvidel, bola Viktoria. A vedľa nej ich doktor.

„Musím sa začať zamykať,“ pretrel si tvár. „Čo tu, preboha živého, robíte?!“

„Len chcem vedieť, či si v poriadku, drahý,“ odpovedala Viktoria sladko. „Vieš, ten pád zo schodov a tak.“

„Viktoria, vypadni odtiaľto.“

Viktoria sa síce pohla, ale len aby venovala doktorovi veľavravný pohľad.

„Vidíte? Ako som hovorila. Nespoznáva vlastnú ženu!“ použila ustaraný tón.

Doktor mlčal. Len sa trochu naklonil k Aidenovi, s tým istým opatrným výrazom, aký používal pri nervovo vyčerpaných pacientoch. Nie výsmešný. Len opatrný.
Ticho si ho premeral pohľadom, až priveľmi sústredene. A potom si nenápadne vymenil pohľad s Viktoriou. Krátky, tichý, ale jednoznačný. Ako medzi dvoma ľuďmi, ktorí už hovorili aj bez slov.

Aiden to videl a nemal na túto hru náladu.

„Doktor, ako ty môžeš vedieť, že nespoznávam svoju ženu, keď si ju nikdy predtým ani nevidel?“

„Ak milosťpán dovolí,“ začal doktor opatrne. „Vaša pani…“ pozrel sa na Viktoriu spriazneným pohľadom. „…sa predsa chodí prechádzať do záhrady. Videl som ju viackrát, viem, ako vyzerá.“

To Aidenovi nenapadlo. Mlčky presunul pohľad z doktora na Viktoriu. Tá sa spokojne usmiala, presne tak, ako to urobí niekto, kto práve položil figúrku na stred šachovnice a vie, že ešte nemusí dať mat. Stačí, že prvý ťah bol jej.

„Doktor…“ vyslovil pomaly. „Nie som úplne v stave prijímať návštevy. Necháš nás, prosím?“

Muž na chvíľu zaváhal. V očiach mu preblesklo čosi, čo Aiden nedokázal celkom rozoznať – pochybnosť, neistota, alebo len ľútosť?

Ale nie nad ním, uvedomil si. Nad Tess. Alebo nad ňou, pomyslel si, keď sa jeho zrak opäť stretol s Viktoriiným.

„Iste, pane. Zastavím sa zajtra…“ začal doktor.
„Zavolám ťa, ak to bude potrebné,“ prerušil ho Aiden.

Doktor pokývol hlavou a bez slova odišiel. Dvere sa za ním zatvorili s jemným klapnutím.

„Vidíš, aké je to jednoduché?“ začala hneď Viktoria, ale akosi skoro priateľsky. „Prečo neuznáš, že by to bolo fajn? Mohla by som ťa potešiť. Pomôcť ti zabudnúť.“

Na Aidenovo vlastné prekvapenie, podarilo sa jej zaskočiť ho.

„Teba už ozaj opustila všetka hanba? Alebo si nikdy ani žiadnu nemala?“ dostal zo seba konečne.

„Som si istá, že by som ti vedela poskytnúť oveľa viac rozkoše…“

„Som si istý, že nie. Vypadni. A už nikdy viac sa neopováž vstúpiť do mojej izby.“

Urazene zdvihla nos a odišla.

Aiden vstal a ihneď za ňou zamkol dvere.

Toto nie je dobre. Tess sa asi sama vrátiť neplánuje. Musí ju nájsť. Skôr, než sa jej niečo stane. Tess by nikdy nešla za ľuďmi. Žeby sa skúsila vrátiť k rodičom? Sotva. Tam sa nikdy necítila dobre a najmä, nemôže sa tam objaviť bez manžela. Bude niekde v prírode. Sama. Bezbranná. Zase ho premkol strach.

Rýchlo sa obliekol a postavil pred knižnicu. Pritlačil dlaň na bočný panel. Mechanizmus zaprašťal, posunul sa. Vstúpil do tmy. Kým ňou kráčal, v hlave si prehrával mapu. Nie papierovú. Mapu jej zvyklostí. Krokov. Vôní. Miest, kam sa dívala, keď si myslela, že ju nesleduje. Mapu ticha, v ktorom sa pohybovala. Vyšiel cez staré dvierka medzi kríkmi a zamieril smerom k lesu. Chodníky boli mäkké, tiché. Vzduch chladol, ale jeho myseľ horela.

Rozhliadal sa. Na okraji lesa, tam, kde zem začínala klesať k potoku, boli slabé odtlačky. Nie nové. Ale nie staré. Kto iný by tadeto šiel bez koňa? Rozhliadol sa ešte raz. Nie, nebolo to tu. Nie pri potoku. Nie na mostíku. Nie na mieste, kde by jej bola zima.

Začal kráčať iným smerom. Tam, kde les hustol. Tam, kde bola jedna stará stavba, o ktorej vedel len on a správca. Opustený domček pre dozorcu lesa, zarastený a dávno zabudnutý. Nikdy ho nezamykal. Ale teraz sa modlil, aby sa tam Tess zamkla pred nebezpečenstvom.

Ale márne. Tess v domčeku nebola a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tam vôbec niekto v nedávnej dobe pohyboval. Všadeprítomná vrstva prachu prezrádzala, že treba hľadať inde.

Aiden sa vrátil domov, dal si rýchly kúpeľ a potom sa pobral do kuchyne. Na chodbe pohľadom zavadil o dvere dámskej spálne. Boli pootvorené. Naposledy ich otvorené zažil, keď odtiaľ na rukách niesol bojujúcu Tess. Aiden dvere potichu zatlačil.

Vo vnútri nebolo nikoho. Ale prítomnosť tu visela vo vzduchu rovnako ako Viktoriin nepríjemný parfém, ktorý sa ešte nestihol vytratiť.

Závesy boli odtiahnuté, svetlo prenikalo do izby v jasných pruhoch a dopadalo na čerstvo uhladené prikrývky. Vankúše boli naaranžované s dôslednosťou, akoby slúžky chceli dať najavo, že izba má novú pani.

Na toaletnom stolíku stál flakón parfumu – krištáľový, cudzí. Nie Tessin. Jemne lesklý hrebeň, drobné zamatové puzdrá na šperky. Kreslo pri okne bolo pootočené tak, aby človek sediaci v ňom videl na dvere. Premyslené. Nie náhodné.

Znechutene prežul a zišiel po schodoch dole. Zacítil vôňu jedla ešte skôr, než prešiel cez chodbu. Niečo dusené, silné, aromatické – ako keby kuchyňa dostala výnimočný rozkaz.

„Vaša pani vás čaká v jedálni, máte tam prestreté na večeru,“ oznámila mu Mary, keď ho zbadala. Do jedálne sa takmer rozbehol, ale tam ho čakalo presne to sklamanie, ktoré čakal. Viktoria. Nahlas vydýchol.

Bola pripravená. Vlasy starostlivo učesané. Veľké perlové náušnice, ktoré by Tess nikdy nenosila. Ruky zložené na stole, driek vystretý, úsmev nacvičený. A na stole dve prestreté miesta.

„Myslela som si, že po tom, čo si dnes zažil, ti padne dobre niečo teplé.“
Jej hlas bol sladký. Jemne zastretý. Presne taký, aký používala vtedy, keď hrala nehu.

Aiden zastal medzi dverami. Ani sa nepohol ďalej.
Nepozrel sa na ňu. Pozrel na stôl. Na tie dva poháre vedľa seba, príbory zoradené s dokonalou presnosťou, servítky zložené do vejárov.

„Služobníctvo si dalo záležať,“ povedal napokon chladne.

„Požiadala som ich,“ priznala sa bez hanby. „Mali pocit, že sa rád so svojou ženou navečeriaš v príjemnom prostredí.“

Nemal silu sa s ňou hádať. Mlčky sa otočil a pobral na odchod.

„Aiden!“ zavolala na neho.

Zastal a otočil sa veľmi pomaly.

Viktoria vstala.

„Mal by si sa konečne prispôsobiť. Nechcel by si predsa, aby sa Theresse niečo stalo, že?“

Zamračil sa:

„Povedala si, že nevieš, kde je.“

„Možno viem, možno neviem.“

Premohla ho zúrivosť. Doskočil k Viktorii a surovo ju zdrapol za ramená.

„Kde je?!“

„Ukľudni sa!“ okríkla ho.

„Čo si jej urobila?!“ kričal ďalej a silno ňou zatriasol.

V tej chvíli sa za jeho chrbtom ozvalo zhíknutie.

Otočil sa a zbadal slúžku, s táckou jedla v rukách a zhrozeným výrazom. Okamžite sa ospravedlnila a zmizla.

„Hm,“ uškrnula sa Viktoria. „Je smutné, ako sa tvoj zdravotný stav zhoršuje. Vlastnú manželku už aj fyzicky napádaš! Dokonca pred personálom.“

Prudko ju pustil, ona sa víťazoslávne usmiala:

„Keby tu Tess bola, naučila by ťa, že so mnou sa zahrávať nemáš. Ale nie je tu. Ktovie, či vôbec žije? Chcel by si, aby sa jej nič nestalo? Tak sa začni správať ako slušný manžel.“