Moja žena, moje pravidlá – 30. kapitola

Zobudil sa na zvláštne ticho. Nie neprirodzené – niečo ako pokoj pred dažďom. Zrak sa mu pomaly vyrovnával s ranným šerom, ale už v prvej sekunde vedel, že niečo je inak. Príliš veľa priestoru za chrbtom. Príliš rovný poťah. Natiahol ruku. Studený vankúš.

Zostal chvíľu ležať. Neotvoril oči celkom, len počúval. Žiadne šuchnutie plachty, žiaden zvuk dychu, žiaden slabý pohyb tela, ktorý bol pre neho bežný. Bol naň zvyknutý do takej miery, že jeho neprítomnosť bola hlasnejšia než čokoľvek iné.

Sadol si. Pomaly. Poobzeral sa. Periny vedľa neho boli uhladené. Nie náhlivo, nie nervózne. Ako keď niekto vstal ešte pred úsvitom a nechcel byť videný. Zamračil sa. Zvyčajne bývala stočená pri ňom, trochu zaborená do jeho ramena, niekedy s dlaňou stále na jeho hrudi, aj keď spala. Vždy tam bola.

Pohol sa, obišiel posteľ. Dvere do predsiene boli zatvorené. Keď si len vybehla a nechcela ho zobudiť, nechávala ich iba privreté.

Na stolíku ležala kniha. Prešiel k stoličke pri okne. Obvykle na nej bol zavesený plášť. Ten, ktorý nikdy nenosila. Vždy tvrdila, že je príliš ťažký. Ale aj tak ho brávala, ak jej to kázal, alebo bola vonku naozaj zima. Zima nie je, ale plášť na stoličke tiež nie.

Zastal. Zrazu mal pocit, že niečo v tej izbe chýba. Nie šaty. Nie topánky. Ale… niečo. Niečo veľmi konkrétne, no ťažko pomenovateľné. Pohol sa rýchlejšie. Otvoril truhlicu, pozrel do zásuvky. Veci vyzerali nepohnute, ale všimol si, že chýba maličký krém, ktorý Tess používa na pery a spona, ktorou si zopína plášť. Aiden ostal stáť. V ramenách sa mu objavilo napätie, nie ostré, ale neisté. Pomaly si sadol na stoličku. Začal si uvedomovať čas. Ako dlho spal. Koľko bolo hodín, keď ho naposledy zobudila pohybom. Zvyčajne sa budil pred ňou. Nie dnes. Dnes ho nechala spať.

Vyšiel z izby. Na chodbe stretol Viktoriu.

„Videla si Tess?“ opýtal sa.

Viktorii sa na tvári objavil víťazoslávny úsmev, ktorý sa pokúsila potlačiť.

„Nie.“

Ak si Aiden doteraz hovoril, že je zbytočne nervózny, ten potlačený úsmev ho presvedčil, že niečo je zle. Už zase.

„Kedy si ju videla?“

„Ešte včera, keď ste išli spať.“

Aiden sa rýchlym krokom vybral do kuchyne.

„Mary, videla si moju ženu?“

„Veľmi skoro ráno, ešte pred východom slnka. Asi išla na výlet, brala si jedlo. Dosť veľa jedla.“

Aiden zmeravel. Niečo také nerobila, bolo to zvláštne.

„Asi tak koľko?“

„No, sušené mäso, ovocie, koláčiky. Toľko toho ona nezje ani za dva týždne. Veď viem presne, koľko ona je.“

Mohla odísť?! Čo sa zase stalo?!

Pomaly prešiel do salónu. Viktória sedela pri okne, v ruke kniha, ktorú očividne len držala. Očakávala ho. Na jej perách už bol naznačený úsmev – ten druh, ktorý sa používa pri kondolenciách, nie pri úprimnosti.

„Kone sú na mieste,“ povedal. Nepýtal sa. „Nikto ju nevidel odchádzať.

Viktória nadvihla obočie, naklonila hlavu. „Tak možno len… chcela byť sama.“

Aiden sa nepohol. Ani neodvrátil pohľad.

„Myslíš si, že je to moja vina?“ opýtala sa s tichým smiechom. „Že som ju vyhnala? Vieš, že má sklony k… neistote. Možno to bola len chvíľková slabosť. Zasa sa vráti.“

„Nie. Nevráti sa len tak,“ povedal s istotou.

Pomaly prešiel miestnosťou. Zastal pred ňou. Naklonil sa mierne, ale ona pohľadom neuhla.

„A ak sa nevráti… čo z toho máš ty?“

Viktória sa usmiala. Tentoraz o niečo menej decentne.

„Nie je to o tom, čo mám ja. Je to o tom, čo ty nemáš.“

„Kde je?!“
Zavrčal to. Nízko, presne, ako keď sa človek prestane pýtať a začne vymeriavať trest.

„Ja to neviem!“

Aiden mlčal. Ticho v miestnosti bolo hutné. Dusivé.
Potom povedal:
„Ak si potvrdím, že s tým niečo máš. Buď si istá, že ťa nič neochráni.“

„A pred čím by som sa mala chrániť?“ šepla.

Jeho hlas bol tichý, ale neotrasiteľný.
„Pred tým, čím som, keď mi niekto siahne na to, čo je moje.“

Večer strávil v izbe, v kresle. Hovoril si, že ešte sa možno nič nedeje. Možno sa pred západom slnka proste vráti.

Ale nevrátila. V krbe praskali uhlíky, ale nevnímal teplo. Len to nepríjemné, chladné ticho, ktoré sa okolo neho hromadilo.

Dvere jeho izby sa otvorili bez klopania.

„Máš chvíľku?“ zaznel Viktoriin hlas. Bol jemný, starostlivo zafarbený.

Neodpovedal. Len sa na ňu pozrel. Vchádzala pomaly, suverénne, ako niekto, kto sa v miestnosti necíti ako hosť.

„Od rána si za mnou nebol,“ poznamenala, keď za sebou zatvorila.

Nadvihol obočie:

„A prečo by som mal?“

„No. Mohla by som ti spríjemniť čas.“ Oprela sa o rám dverí a naklonila hlavu. „Vyzerám ako ona. Hovorím ako ona. Vlastne sa služobníctvu ťažko vysvetľuje, že mi hovoríš Viktoria, keď podľa nich som zjavne Tess.“

Pomaly vstal.

„Ty máš s mojou ženou spoločnú iba tvár. Aj to len keď sa nehýbeš a nerozprávaš.“

„Ale to vieš iba ty… Ak budeš trvať na tom, že nie som tvoja žena,“ šepla, „môžem to otočiť. Všetci si myslia, že som Tess. A ty – pán domu, aristokrat, príliš hrdý, príliš vzdialený – si začal hovoriť, že tvoja žena nie je tvoja žena. Že sa zmenila. Že ju nespoznávaš.“

Zadívala sa mu do očí.

„Pár svedectiev. Trochu herectva. A všetci mi uveria, že si sa zbláznil.“

Ticho medzi nimi sa zmenilo.

Aiden sa pomaly nadýchol. Potom prikročil. Stál pred ňou tak blízko, že musela zdvihnúť hlavu.

„Je neskoro večer a ty si ešte stále sestra mojej ženy. Tak sa dnes budem správať ako gentleman. Ale zajtra hneď ráno odídeš z môjho domu. Pre svoje dobro, zvládni to sama. Aby som ťa nemusel vyvliecť osobne.“

Viktória sa nepohla. Ale z tváre jej zmizla farba.