Moja žena, moje pravidlá – 3. kapitola

Tess sedela na hradbách, opretá o kmeň stromu a čítala. Nádvorie zrúcaniny mala ako na dlani, no zároveň bola ukrytá tak, že ju zdola nikto nemohol zazrieť. Nebolo to jej obľúbené miesto — z pôvodného mala krajší výhľad — no tam by bola príliš na očiach. A odkedy sa začal objavovať Aiden, to si už nemohla dovoliť. Väčšinou prichádzala skôr ako on. Nechcela, aby ju niekde nečakane pristihol.

Aj dnes tu bola už dobrú chvíľu, keď sa konečne zjavil. Kroky bolo počuť zďaleka. Tess odložila knihu a potichu ho pozorovala. Zvyčajne si hneď sadol a začal si niečo zapisovať. Dnes nie. Zostal stáť uprostred nádvoria.

“Tess?” zakričal a rozhliadal sa po vrcholoch stien okolo seba.

“Mačiatko? Kde si?”

Hlas mal veľmi láskavý, ako ju volal. Nepremyslene sa postavila rovno z miesta, kde bola.

“Ahoj!” ozvala sa.

Otočil sa na ňu a spokojne usmial:

“Ahoj,” nežne a potešene pozdravil.

“Poď ku mne, mačiatko nádherné!” lákal ju dolu tichým hlasom.

Potešilo ju to oslovenie, usmiala sa, ale nepohla. Len trochu pokrútila hlavou.

“Poď,” presviedčal ju láskavo. “Neublížim ti.”

Náhle sa uškrnul a dodal:

“Veď vieš, nie si moja.”

Tess sa tiež pobavene zasmiala.

“Poď,” neprestával. “Tak ako včera, dobre?”

Ustúpil pár krokov do vnútra nádvoria. “Ostanem stáť, kde budeš chcieť, áno?”

Váhala. Nemala v pláne dnes za ním ísť, ale ten jeho upokojujúci, lákavý hlas ju premáhal. A jeho ochota nevyvíjať nátlak jej brala odhodlanie.

“Môže byť tu?” opýtal sa. Neponúkal jej možnosť, či zísť, alebo nie. Chcel ju len dotlačiť k tomu, aby v niektorej chvíli s jeho polohou súhlasila. Keď nechcela odpovedať, presunul sa od vstupu o ďalších pár metrov.

“Ako povieš, dobre? Vyber si, ja sa potom nepohnem.”

Tess trochu nesúhlasne a trochu zmätene stále mlčala, tak prešiel ďalších pár krokov.

“Môže byť tu?” skúsil znova.

Napokon už jej nedalo mariť jeho snahu a tak prikývla.

Spokojne sa usmial.

“Dobre. Tak poď ku mne. Nepohnem sa odtiaľto.”

Poslúchla a o chvíľku stála na okraji vydláždeného priestranstva.

Dnes mala šaty svetlozelené, ale vlasy rovnako takmer rozpustené. Nežná, krehká, bez ozdôb.

“Si nádherná!” skonštatoval Aiden opäť a naozaj sa ani nepokúsil skrátiť tú niekoľkometrovú vzdialenosť medzi nimi.

Skromne sa usmiala, ale uhla pohľadom a začala sa červenať.

Prekvapilo ho to.

“Kráska, takýchto komplimentov si za život musela počuť tisíce!”

Pokrútila hlavou:

“Nikdy mi to nikto nepovedal.”

“Tak tomu neverím.” Nechcel ju obviňovať z klamania, ale naozaj tomu neveril.

Tess po zamyslení uznanlivo prikývla:

“Viem, že vyzerám pekne, veľmi často to hovoria muži mojej…” zasekla sa uprostred vety a hľadala slová.

“No, mne to nikdy nikto nepovedal.”

Nevedel od nej odtrhnúť oči. Stála vystretá, krásna, nežná. V podstate sa nehýbala, ale akosi z nej bolo cítiť nervozitu. Alebo strach? Rozhodne z neho. Vedel to a bol rozhodnutý za každú cenu ju naučiť, že sa ho báť nemusí. Že mu môže veriť. Pripadal si ako pri krotení divokej mačky. Chcel ju zlákať k sebe, ale vedel, že stačí jedna chybička a ona sa zvrtne a zmizne.

“Ja by som ti to rád hovoril až do konca života. Ak by si o to mala záujem,” doplnil tichšie.

Usmiala sa.

“Aby si ma mohol biť?” podpichla.

Šokovala ho, potreboval sekundu na reakciu.

“Takto som to nikdy nepovedal!” bránil sa. No nechcel klamať:

“Je pravda, že mi nerobí problém nasekať žene na zadok. Ale nedokážem si predstaviť,” pohľadom prebehol jej útlučké telo a vyplašený výraz v tvári, “čo by také krehké stvorenie, ako ty, muselo urobiť, aby som sa k niečomu takému uchýlil.”

Tess ho pri rozprávaní pozorovala a mlčala.

“A tvrdšie veci by som ti určite nerobil hneď od začiatku,” pokračoval Aiden. “Najprv by som ťa nechal zvyknúť si na mňa, jemne, postupne. Budem na teba dávať obrovský pozor.”

Tess pokrútila hlavou a na jeho sklamanie urobila krok dozadu:

“Tento rozhovor je zbytočný.”

“Nepáčim sa ti?” opýtal sa.

“O tom to nie je.”

Vedel, že jej je sympatický. Ale niečoho sa bála.

“Predstav ma rodičom, mačiatko,” navrhol opatrne.

Zase potriasla hlavou a cúvla.

“Len ma predstav a ostatné nechaj na mňa. Postarám sa o teba,” žiadal nežne.

Tess sa otočila a rázne vykročila preč:

“Mňa by si nechcel.“

“Nedovolím ti odísť!” zakričal. Keď to začula, vydesila sa a ihneď rozbehla. Aiden bezmocne stál, vedomý si, že sa za žiadnu cenu nesmie pohnúť, akokoľvek je to teraz pre neho ťažké. Tess sa v panike na neho obzrela cez rameno bez toho, aby spomalila. Náhle si uvedomila, že on sa nepohol a predsa len zastala.

“Nedovolíš?” nerozumela.

“Dnes nemám čo urobiť,” mykol ramenami.  “Sľúbil som ti, že sa nepohnem, ak zídeš dole. Ty si zišla, ja sa nepohnem. Na moje slovo sa vždy budeš môcť spoľahnúť.”

Síce sa neusmiala, ale videl, že pookriala a z tváre jej zmizol ten najväčší strach.

“Nechcem ťa desiť, mačiatko. Ale nechcem ani o teba prísť. Ste malé mestečko, nemôže byť problém zistiť, kto si.”

Na prekvapenie, to ju nevyľakalo.

“Ani nebude,” súhlasila. Potom sa otočila a odišla.

Aiden s nevôľou sledoval, ako mu mizne z dohľadu.

Čo už, pomyslel si. Vybavím to pozvanie na návštevu čo najrýchlejšie a neskôr v hostinci skúsim zistiť, čo sa dá. Nájdem ju a potom sa uvidí, čo ďalej.