Moja žena, moje pravidlá – 29. kapitola

Aiden prišiel skôr, než čakala. Zvonka bolo počuť dusot konských kopýt, prudšie otvorenie dverí a ťažké kroky v predsieni. Tess tieto zvuky milovala. Ako vždy sa vybral rovno po schodoch hore.

„Ahoj, mačiatko,“ pozdravil Tess s tým svojim krásnym úsmevom, kým za sebou zatváral dvere izby. Objal ju a pobozkal.

„Aký si mala deň?“

„Ehm… a ty?“ nechcelo sa jej ani klamať, ani hovoriť pravdu.

„Nič výnimočné. Tešil som sa na teba.“

Pristúpil k nej. Rukou jej prešiel po líci, jemne, s istotou. A potom ju objal. Nie prudko, ale naplno. Tak, ako sa objíma niekto, kto vie, že to potrebuje rovnako ako ten druhý. Tess sa oprela čelom o jeho rameno a chvíľu len dýchala.

„Chýbala si mi,“ povedal jej do vlasov. Ticho, ale bez stopy zdržanlivosti.

„Nejedla si,“ zamračil sa pri pohľade na plnú tácku jedla.

„Zabudla som.“ To nebola lož.

„Zabudla? Naješ sa so mnou teraz?“

„Rada.“

„Zbehnem po niečo, hneď som späť.“

Vlepil jej ešte jednu usmiatu pusu a už za sebou zatváral dvere.

A potom to prišlo. Najprv rýchly, tvrdý zvuk topánky, ktorá sa vyšmykne. Potom rachot – dlhý, zvučný, ozývajúci sa ako drevo v krbe, ktoré sa láme pod ťažobou. Tess sa strhla. O sekundu neskôr už bežala.

Vedela, že to je on. Že padá. Počula to v každom údere tela o schody, v každom kovovom zacinknutí, ktoré sa odrážalo od stien. Vedela, čo sa deje. A aj že to nie je nehoda.

„Aiden!“ zvreskla v panike.

Našla ho dolu. Kým preletela schodmi, on už vstával.

„Nič mi nie je,“ povedal a snažil sa znieť upokojujúco.

Tess mu venovala pohľad plný paniky.

„Myslím moje nič, nie tvoje nič,“ doplnil takmer veselo.

Tess nebola schopná sa ani usmiať.

„Pošmykol som sa,“ vysvetlil. „Vrchný schod je celý… zalepený, či šmykľavý, či čo.“

Tess mu chytila rameno a podoprela ho, hoci to nepotreboval. Jeho dych bol trochu trhaný, ale nepôsobil otrasene. Skôr nahnevane. Pomaly sa vystrel a chytil zábradlia. V tej chvíli Tess zdvihla hlavu.

Na hornej podeste stála Viktória. Nehýbala sa. Ruky mala preložené na hrudi, vlasy uhladené, tvár bez výrazu. Ale oči…

V očiach sa jej lesklo niečo, čo nešlo prehliadnuť. Nie úsmev. Nie hnev. Nie výsmech. Len chladná pripomienka. Posledné varovanie. Ticho, ktoré viselo medzi dvoma výstrelmi. Bola tam, videla to. A hoci neurobila nič, Tess vedela, že o všetkom vie. Že to ona. Že práve ona. Tess ochromilo poznanie a hrôza.

A práve vtedy sa jej niečo vybavilo. Neistý záblesk z chvíle, keď Viktoria zistila, že Tess je ešte stále v dome. Tess vchádzala do izby a na okamih zacítila zvláštnu vôňu – niečo olejové, ostré. A v periférnom videní… niekoho, ako sa zohýba pri vrchnom schode. Len na zlomok sekundy. Možno tie vlasy, možno šaty. Vtedy tomu nevenovala pozornosť. A ten obraz sa rozplynul skôr, než si ho stihla uvedomiť. Až teraz jej zmrzol v pamäti. Bola to Viktoria.

Nikto by nevoskoval schody v priebehu dňa. Nie bez príkazu. Nie týmto spôsobom. A nie v čase, keď sa Aiden pohybuje po dome.

Tess sa už na Viktóriu nepozrela. Položila Aidenovi dlaň na rameno a počúvala, ako hromží a snaží sa zľahčovať situáciu. Ale ona už vedela. Vedela, že to nebol omyl. Nebola to nehoda. Viktoria pridala dôraz na svoje slová. Spôsobilo to presne to, čo chcela. Tess skutočne pochopila, čo je v stávke.

A práve v tej chvíli, keď Aiden stál s rukou okolo jej ramien a ona cítila váhu jeho tela a vôňu kože… Rozhodla sa. Ak ostane, príde ďalší pád. Alebo niečo ešte horšie. A to už nemusí skončiť pri vedomí.