Moja žena, moje pravidlá – 28. kapitola
Ani to netrvalo dlho, pomyslela Tess trpko na druhý deň ráno. Aiden odišiel za prácou ešte len pred chvíľou a na dverách jej izby už znelo klopanie. Nikto z domu na tie dvere nikdy neklopal. Teda okrem Mary, ale tá chodila skôr.
„Poď ďalej,“ pozvala sestru a vedela, že s ňou prichádza koniec jej šťastia.
Viktoria vstúpila do izby, poobzerala sa ako niekto, kto hodnotí nové komnaty a pomaly sa usadila do kresla oproti Tess.
„Tak sme konečne samy,“ oznámila Viktória, akoby sa práve začínal čaj o piatej. „Je to tu krajšie, než som čakala. Vidno, že sa ti tu páči.“
Tess nič nepovedala. Ani sa nepohla.
„Chcem, aby si odišla,“ preriekla konečne Viktória a tón jej hlasu bol pokojný ako hladina stojatej vody.
Tess sa na ňu dívala len chvíľu. Ale bez prekvapenia.
„No, ideš rovno k veci.“
„A prečo nie? Veľmi dobre vieš, ako to je, aj ako to bude. Získala si niečo, čo malo byť moje. A ja to chcem späť.“
Tess sa narovnala, pohľad upierala priamo na sestru.
„Nezbláznila si sa náhodou? Naozaj čakáš, že sa teraz postavím a odídem od milovaného manžela? Kvôli sestre, ku ktorej, v tom lepšom prípade, necítim nič?“
„Nuž, drahá, budeš musieť.“
„Lebo mi ublížiš? Myslíš, že sa ťa až tak bojím?“
„Ale vôbec! Prečo by som ti ubližovala? Ja nikomu neubližujem. Len… občas sa stávajú nešťastné nehody.“
„Ja sa ťa nebojím.“
„To ani nemusíš! Ja len hovorím, že… ak by si tu zostala, mohlo by sa niečo stať Aidenovi. Napríklad by mohol spadnúť zo schodov, ktovie?“
Tess v tej chvíli ani nedýchala.
„Jeho predsa chceš dostať. Prečo by si mu ubližovala?“
„Pretože je taký idiot, že kým si tu ty, asi nebudem mať veľké šance. A môžeš si byť istá, drahá, že tebe ho nenechám.“
„Aha. Staré dobré, že keď ho nemôžeš mať ty, tak žiadna?“
„Presne tak!“
„Napadlo ti, že ak ovdoviem, všetko po ňom zostane mne?“
„Ale nebudeš mať jeho. A obe vieme, že to, čo chceš, je len on. Ty nie si schopná vážiť si moc a peniaze.“
Tess cítila, ako sa jej v hrudi dvíha niečo temné. Nie hnev, nie vzdor. Len chladné uvedomenie si, že sedí oproti niekomu, kto je ochotný zájsť kamkoľvek.
„Jednoducho odídeš z nášho domu a hotovo,“ povedala Tess rozhodne.
Viktória sa jemne usmiala. Oprášila si sukňu.
„A ty si myslíš, že ja potrebujem byť tu, aby sa mu niečo stalo?“ Jej hlas bol jemný, ale tón priam mrazil aj vzduch okolo nej.
„Vieš, niektorí ľudia sú veľmi vďační, keď im odpustíš dlh. Alebo keď im zaplatíš za mlčanie, či službičku. Divila by si sa, aké je jednoduché nájsť takých ľudí. V tomto dome, aj mimo neho. Stačí poslať napríklad hocijaký čaj, či víno s malou príchuťou blenu alebo durmanu. Stačilo by jedno koliesko voza so slabou oskou. Vieš, ako rýchlo sa zlomí pri zjazde z kopca?“
Tess vyschlo v hrdle. Nie z hrôzy, ale z poznania. Toto nebol výmysel. Nebola to hra. Viktoria to všetko myslí smrteľne vážne. S dôrazom na slovo „smrteľne“.
„Si šialená,“ dostala zo seba Tess konečne. „Naozaj si myslíš, že keď sa zbalím a odídem bez slova, Aiden len pokrčí plecami a vyberie si miesto mňa teba? Myslíš, že sa vráti domov, nenájde ma tu a pôjde si za tebou? Aiden nie je vec, ktorú si vezmeš, keď na ňu ukážeš,“ povedala Tess ticho.
„Nie. Ale je muž. A muži… sa dajú zmanipulovať. Aj tí najsilnejší. Niekedy najmä tí. Keby si nebola chorá, už dávno by si vedela, čo všetko nám naša krása dáva a koľko dverí otvára.“
Viktória sa postavila. Pohladila si sukňu, uhladila si pás a vykročila k dverám. No pri prahu sa ešte raz otočila.
„Popremýšľaj o tom, sestrička. Škoda by bolo takého chlapa. A ja by som sa ti o neho dokonale postarala. Vypadni a o pár dní ho mám v posteli. Vyzerám ako ty a viem byť veľmi presvedčivá. Nemá šancu odolať.“
Dvere sa za ňou zatvorili. A Tess ostala sedieť v tichu, ktoré sa odrazu zdalo priveľké na jednu izbu.ako zúfalo primitívne to znie. A zároveň mala v hrdle pevný uzol, ktorý sa nehýbal.
