Moja žena, moje pravidlá – 26. kapitola

Aiden sedel v kresle, hneď vedľa postele. Nepohol sa už celé hodiny. Krb vyhasínal. Teplo sa menilo na chlad, ale on o tom nevedel. Mal zovreté prsty, lakte zapreté o kolená, čelo sklonené nad rukami. Nespal. Nedovolil si to. Občas sa na ňu pozrel. Tess ležala na boku, prikrytá až po ramená. Spala. Ale nepokojne. Dych mala plytký, kožu lesklú od potu, občas sa zachvela, inokedy len vydýchla čosi medzi slovom a vzlykotom. Neznášal to. Nie tú horúčku. Nie jej krehkosť. Ale vlastnú bezmocnosť.

Niekoľkokrát sa načiahol, aby jej priložil dlaň na čelo. Horela. Potom len sedel. Pozoroval ju, ako sa zadržiava v spánku, ako keby jej telo viedlo vlastný zápas bez toho, aby o tom vedela.

Keď sa ticho v izbe rozložilo na jednotlivé zvuky – slabé puknutie v stene, šepot vetra pri okenici, vedel, že je nad ránom.

Až vtedy sa čosi začalo pomaly meniť. Tessin dych sa predĺžil, spomalil a upokojil. Kľudnejší. Napätie z čela jej ustúpilo, prestala sa podvedome hýbať. Aiden sa znova naklonil a priložil dlaň k jej pokožke. Bola chladnejšia. Nie studená, len menej pálivá. Zostal tak, s rukou na jej spánku, dlhú chvíľu. Potom ju stiahol späť. A prvý raz za celú noc zavrel oči. Nespadol do spánku. Len ich na chvíľu zatvoril. Ako človek, čo si konečne dovolí zhlboka nadýchnuť.

Keď sa prebrala, bol už deň. Svetlo dopadalo cez závesy mäkko, jemne, bez nátlaku. Tess sa neprebrala prudko. Len otvorila oči. Aiden stále sedel v kresle, ale teraz bol opretý. Nevyzeral, že spal. Len na chvíľu poľavil. Keď si všimol, že je hore, vstal. Prešiel k nej a skontroloval jej čelo, krk, zápästie.

„Je ti lepšie,“ povedal napokon.

Tess prikývla.

„Už mi nič nie je,“ zamrmlala.

„To je len tvoj úsudok,“ odvetil pokojne. „Zostaneš v posteli.“

Zamračila sa.

„Som v poriadku,“ namietala.

„Zostávaš v posteli,“ prehlásil.

„A ak sa rozhodnem protestovať?“ zľahka zaútočila.

„Dostaneš ďalší deň navyše.“

Tess prevrátila oči, ale viac nepovedala.

Aiden jej položil na kolená tácku s jedlom. Teplý vývar, chlieb, kúsok jabĺk.

Tess mlčky začala jesť. Polievka bola síce vlažná, ale uspokojivá. A čo bolo dôležitejšie – nebola viac pacientom. Cítila to v kostiach. Dýchanie bolo ľahšie, koža sa už nelepila, ruky už neboli ťažké.

Aiden sedel v kresle pri posteli a listoval v nejakej knihe, no všetko v jeho postoji prezrádzalo, že sleduje každý jej pohyb. Tess sa ticho nadýchla a zosunula prikrývku bokom. Nie úplne, len po boky. Aiden ani nezdvihol hlavu.

„Pokračuj,“ prehovoril sucho, „a naobeduješ sa v posteli aj zajtra.“

Tess stuhla. Nadvihla obočie, ale neprehovorila. Len si znova ľahla. Pomaly. Aj keď z očí jej nezmizol vzdor. Aiden otočil stranu v knihe.

„Správne rozhodnutie,“ povedal bez emócie.

Tess sa znova uložila pod prikrývku. Ruky si prekrížila pod hlavou, ale pohľad nespustila z Aidena. Chvíľu ho len sledovala, ako listuje v knihe, pokojný, vyrovnaný, takmer provokačne neotrasiteľný.

Zrazu si odfrkla.

„Tvoja panovačnosť je otravná,“ prehodila.

Aiden sa nezastavil. Ani nezdvihol zrak od stránky.

„Na rozdiel od tvojej tvrdohlavosti je aspoň účinná,“ odvetil sucho.

Tess prižmúrila oči.

„Možno keby si mi dal priestor rozhodovať, nemusel by si ma takto kontrolovať.“

„Možno keby tvoje rozhodnutia neohrozovali vlastný život, nemusel by som ti ich brať.“

To jeho sebavedomie ju rozčuľovalo. Podráždene sa odvrátila k stene.

„Niekedy by si mohol aspoň predstierať, že diskutuješ.“

Aiden pokojne otočil ďalšiu stranu.

„Nie s pacientkou. A už vôbec nie s mojou ženou, ktorá mi dokáže do očí klamať, že je v poriadku, a pritom ledva dýcha.“

Tess zatvorila oči, Aiden sa ani nepohol. Rozhovor skončil. Ale vládol mu on.

Aidenovi trvalo ešte ďalší deň, kým aspoň pod dozorom dovolil Tess vstať. A ešte ďalších niekoľko, kým sa svet začal opäť vracať do bežných koľají.