Moja žena, moje pravidlá – 25. kapitola

Izba bola ešte ponorená do šera. Svetlo cez okenné závesy len pomaly presakovalo a kreslilo bledé pásy na koberci. V miestnosti bolo ticho – pokojné, jemné, také, ktoré nebudilo, len chránilo.

Aiden ležal na boku, tvárou k nej. Ruku mal pod hlavou a oči otvorené, ale bez pohybu – pozoroval Tess. Spala. Chrbtom k nemu, krehko schúlená, hruď sa jej dvíhala v pravidelnom rytme a dlhé vlasy jej kĺzali cez rameno.

Ležala v nočnej košeli. Jednoduchej, bielej, trochu pokrčenej. Látka sa jej na boku trochu vyhrnula. Kúsok, ktorý Aiden vnímal najprv len z diaľky, ako náhodný detail. No keď sa posunula, keď sa jej stehno trochu odkrylo, zrak mu mimovoľne skĺzol nižšie.

Zamrzol.

Pod tenučkým okrajom látky sa črtal tmavší tieň. Nie farba kože. Nie prirodzený tieň.

Niečo… bolo zle.

Pomaličky sa nadvihol na lakeť. Skúmavý pohľad sa mu zúžil. Jej košeľa bola vyhrnutá do polovice stehna. A pod ňou… tmavofialový pruh. Nepravidelný, opuchnutý. Modrina. Nie jedna. Viacero.

Zadržal dych.

Natiahol ruku a veľmi opatrne, jemne odsunul lem látky vyššie. Len kúsok. Tess sa nepohla. Pokračoval. Košeľa mu pomaly ustupovala v dlani – odkryla celé stehno, bedro… a potom úder do žalúdka. Koža, inokedy svetlá a hladká, bola teraz posiata obrovskými tmavými fľakmi. Niektoré už modré, iné začervenané, jedna ešte čerstvo napuchnutá, ako by ju zasiahla tvrdá hrana. Široké škrabance, zaschnuté v tenkých krvných linkách, dopĺňali obraz hrubej sily.

Zdvihol látku ešte vyššie. A tam to bolo ešte horšie.

Modriny sa jej tiahli celou dĺžkou chrbtice, od pásu až k lopatkám. Nie rovné. Nepravidelné. Ako keby ju niečo vláčilo po kameňoch. Ako keby padla. Prudko. Ťažko.

Zastal. Nedýchal. Len pozeral.

Ruka, ktorú k nej natiahol, zostala vo vzduchu. Bál sa jej dotknúť a zároveň nechápal, že si to nevšimol skôr.

Že jej nedovolil hovoriť.

Že ju včera večer zničil výčitkami, kým jej telo bolo celé rozbité.

Pomaly spustil dlaň na jej lopatku. Jemne. Ako pierko. Len sa dotkol, ani netlačil. Koža pod jeho prstami bola horúca.

Aiden zavrel oči. Hruď sa mu stiahla. Nie hnevom. Nie výčitkami voči nej. Len vinou. Hlbokou, mužskou, zdrvujúcou vinou.

„Preboha…“ zašepkal.

Tess sa jemne pohla, ale nezobudila. Zamrnčala spokojne, ako keď človek zo sna cíti známy dotyk. Oprela sa chrbtom do jeho dlane. Potom sa znova pomrvila a pomaly otvorila oči. Spánok z nich ešte nevyprchal.

„Aiden?“ zašepkala.

„Kedy sa ti to stalo?“ opýtal sa. Jeho hlas bol tichý, ale rozsekol vzduch ako čepeľ.

Hneď vedela, čo práve objavil. „Tesne pred západom slnka. Už som bola na ceste domov… kôň… sa mi šmykol a spadla som. Zosunula som sa dolu k potoku. Asi som omdlela, pretože potom si pamätám, až keď všade okolo už bola tma. A ešte som musela nájsť koňa, ale už aj tak bolo príliš neskoro a ani to hľadanie mi nešlo veľmi rýchlo. Ale… nie je to zlé,“ dodala rýchlo, s akousi hanbou.

Zovrel čeľusť.

„Nie je to zlé?“ zopakoval pomaly. „Máš obrovské modriny po celom tele. Opuchy. Škrabance. A tvrdíš, že to nie je zlé?“

„Nie je,“ zašepkala. „Naozaj nie. Prešlo to dobre.“

„Zavolám doktora,“ povedal.

„Nie,“ vydýchla okamžite.

„Zavolám doktora,“ zopakoval hlasom o tón vyšším.

„Aiden, nechcem, aby sem niekto chodil.“

„Tess, toto nie je na diskusiu.“ Posadil sa, stále sa na ňu díval, priamym pohľadom, ktorý nepripúšťal odpor. „Nezaujíma ma, čo chceš. Zaujíma ma len, aby si bola v poriadku. A túto zodpovednosť, prepáč, nenechám na tvojom úsudku. Rozumiem, že sa bojíš cudzích ľudí. Ale toto nie je vyjednávanie.“

Pohla sa, chcela sa nadvihnúť, ale hneď sykla a znova si ľahla.

„Idem,“ povedal naposledy, nervózne a rozhodne.

Vstal z postele. Bez hnevu, ale s ohromným strachom o ňu a s tichou, neotrasiteľnou istotou, že v tejto veci neustúpi ani o kúsok.

Tess zatvorila oči. Bolo ticho. Potom bez pohybu, potichu prehovorila:

„Aj tak sa ma nebude môcť dotknúť.“

Zastavil sa.

„Však? To si mi predsa sľúbil,“ pripomenula. „Že sa ma už nikdy nikto nedotkne bez môjho výslovného súhlasu.“

Až teraz sa pomaly otočil.

„Tess, toto je výnimočná situácia. Nie je fér odo mňa teraz niečo také žiadať.“

„Uhm. Čiže tvoj sľub platí, len keď to vyhovuje tebe?“

Prepichol ju pohľadom. Tvár mal zatiahnutú nesúhlasom a možno aj zlosťou. Chcel niečo povedať – čosi zmierlivé, logické, nutné. Ale mlčal. Dlho. A potom len potichu prikývol.

„Moje slovo platí vždy.“

Aiden stál pevne, vystretý. Pohľad upretý na ňu, ramená mierne napnuté, ako by sa v ňom ešte stále neukončil vnútorný boj. Nevedel, čo ho desí viac – modriny, ticho medzi nimi, alebo to, že ona nepovažovala za dôležité mu niečo povedať.

„Čo ak máš niečo zlomené?“ prehovoril náhle. Hlas mal síce tichý, ale tón nástojčivý. „Rebrá, zápästie, panvu… Nie všetko musíš cítiť hneď.“

Tess sa mierne nadvihla na lakti, no aj to ju stálo námahu. V očiach mala trpezlivosť, nie vzdor.

„Aiden… keby som mala niečo zlomené,“ povedala pomaly, „asi by som na to včera… pri tých pohyboch… prišla. Nemyslíš?“

Aiden stisol pery, na okamih sa odvrátil, akoby potreboval nájsť dych. Potom sa na ňu znova pozrel – rovno a tvrdo.

„A namiesto toho, aby si si ľahla a chránila vlastné telo, si sa starala o moje hlúpe potešenie.“

Mlčala len chvíľu, no tá stačila na to, aby jej pohľad zmäkol.

„Včera ma to nebolelo, Aiden. Naozaj nie. Telo to akoby vyplo. Možno adrenalín. Možno strach. Ale v tej chvíli… som ťa cítila. Nie bolesť. Teba. A chcela som to. Celým srdcom. Bolo to krásne.“

Odmlčala sa a pozrela niekam nabok, potom späť k nemu, s jemným chvením v hlase.

„Chcela som ti povedať, čo cítim. Chcela som, aby si to vedel… takto. Tak blízko.“

Aiden stál bez pohybu. Hruď sa mu dvíhala ťažko. Ale neodvrátil sa. Pozeral na ňu. Hlboko. Dlho. A aj nahnevane a bezmocne. Pokrútil hlavou, pritiahol si kreslo k Tessinej strane postele a sledoval, ako privrela oči.

Nespala, len ležala. Vydržala asi pol hodiny, kým si odrazu sadla a odkryla sa.

„Ja sa nudím,“ skonštatovala.

„Z tej postele nevylezieš!“ zavrčal tlmene. „Alebo mi dovolíš zavolať doktora?“

„To sa nestane,“ odsekla Tess a prudko sa zakryla späť. Rýchlo pochopila, že to bola chyba, tvár sa jej zvraštila od bolesti a sykla.

Aidena zabolelo srdce a na chvíľku privrel oči.

„Môžem si aspoň čítať?“ opýtala sa Tess drzejšie, než by bolo vhodné, ale prešiel to mlčaním.

„Iste,“ podal jej knihu zo stolíka.

Ale aj to jej vydržalo len niekoľko desiatok minút, bolelo ju celé telo. Uložila sa nižšie a chvíľu hľadala polohu.

„Si veľmi náročná,“ povedal odrazu Aiden. Venovala mu prekvapený, spýtavý pohľad.

„Človek by si povedal, že nemáš prakticky žiadne potreby, bude to jednoduché. Lenže s tebou je to ako na divokej rieke. Každú chvíľu som na vrchole nejakej inej emócie. Včera večer sa mi od západu slnka každú minútu pomalinky stále viac a viac rozsypával celý svet. Potom si prišla a mávnutím ruky bol môj život dokonalý raj. Ráno sa zobudím a za pár minút cítim obrovskú ľútosť a výčitky. Teraz mám hrozný strach a držíš ma absolútne bezmocného. A nemôžem sa zbaviť pocitu, že si dnes prejdem aj zúrivou zlosťou.“

Pobavene sa uškrnula a snažila sa na neho usmiať láskavo a podporujúco:

„Mrzí ma to.“

„Že nemôžem zavolať doktora? Dovolíš mi to?“

„Nie. Som len trochu poobíjaná, ale nič viac.“

„Hm, a zlosť prichádza,“ skonštatoval Aiden sucho. Nereagovala.

Ticho medzi nimi sa pomaly zmenilo. Už to nebol len odpočinok, ale čosi nepomenovateľné, čo sa vkrádalo do priestoru. Tess si znova ľahla na bok, zatvorila oči a chvíľu vyzerala, že drieme. Aiden ju len pozoroval. Bez slova, ale veľmi pozorne. Niečo sa mu nezdalo.

O niekoľko minút sa jej dych začal meniť. Bol plytší. Akoby teplejší. Stiahla si prikrývku z ramena, hoci v miestnosti nebolo nejako výnimočne teplo.

Zdvihol sa z kresla, podišiel k posteli a položil jej dlaň na čelo.

Okamžite zmeravel.

Koža pod jeho rukou horela.

„Mačiatko…“ oslovil ju potichu, ale tón bol iný než predtým. Napätý. Nežný len na povrchu.

Otvorila oči, no boli zvláštne zastreté.

„Čo je?“ zašepkala.

„Horúčka,“ povedal tlmene. „A nie malá.“

Zamračila sa. „To nič. Asi len unavené telo.“

„Nie,“ zachrapčal. „Môže to byť vnútorný zápal, nejaké zranenie. Chcem zavolať…“

„Nie,“ prerušila ho. Hlas mala slabý, ale rozhodný. „To prejde. Chce to len oddych.“

„To nie je oddych, to je klamanie tela!“ hlas mu stúpal, no okamžite ho zas potlačil, keď videl, ako sa pri zvuku zachvela. Sadol si na kraj postele a sklonil hlavu k jej lícu.

„Prosím,“ zašepkal. „Prosím, Tess. Neber mi možnosť chrániť ťa. Nechaj ma zavolať lekára.“

Ticho. Počula jeho hlas zlomený, neisto položený. Cítila jeho prsty na svojom zápästí, ako si nenápadne overoval tep.

„Aiden…“ otvorila oči a zadívala sa mu priamo do tváre. „Ja viem, že sa bojíš. Ale ja nie som v ohrození. Cítim svoje telo. Len som unavená a dobitá. Keby som cítila, že je to vážne, poviem ti to.“

„A čo ak si to len nahováraš? Alebo mne? Čo ak si mi včera chcela dať seba a teraz za to platíš?“

Zľahka sa usmiala.

„To by som aj tak neľutovala.“

Aiden zatvoril oči a zovrel päste. Hrudník sa mu dvíhal nerovnomerne.

Keby som sa o teba tak nebál, tak ťa roztrhnem od zlosti.