Moja žena, moje pravidlá – 20. kapitola

Tess stála pri okne bez toho, aby sledovala, čo sa za ním deje. Sedieť nechcela, zadok ju stále pálil. A aj tak mala pocit, že to najhoršie ju ešte len čaká. Vlastne to nebol pocit, ale istota. Radšej by dostala ďalší výprask, ako musieť ísť medzi ľudí. Bolo úplne jedno, že netuší, koľko ich tam bude a akí budú. Aiden ju k tomu proste bezohľadne núti a už to samotné je zle. Hruď sa jej dvíhala a klesala príliš rýchlo. V prstoch nervózne žmolila kúsok sukne oblečenej večernej toalety, na ktorú vôbec nebola zvyknutá.

Keď sa otvorili dvere, Tess až nadskočila, ale hneď sa k Aidenovi obrátila. Mal na sebe tmavomodrý oblek, jeho hodvábna vesta sa leskla, tmavé vlasy uhladené dozadu. Priam stelesnenie aristokratickej sily a elegancie. Každý záhyb obleku, každý krok aj pohľad len zdôrazňovali niekoho, komu sa neodporuje. Aj on ju prebehol pohľadom. Veľmi dobre vedel, prečo stojí, ale nepocítil ľútosť. Bez slova jej pozrel do očí a podal otvorenú dlaň. Nie bezcitne, ani prísne. Len pokojne, sebaisto, nepripúšťajúc žiadnu možnosť, že sa stane čokoľvek iné, než rozhodol. Vložila do jeho ruky svoju, nechala sa vyviesť z izby a potom rovno dole po schodoch. Žalúdok mala zovretý, až ju bolel, dýchanie sa snažila spomaliť veľmi neúspešne. Dvere do salónu boli otvorené, takže už teraz počula, ako sa z neho nesie klavírna hudba – nevtieravá, precízna, dokonalá. Taká príjemná, že k Tess prerazila aj cez oblak paniky a zazdalo sa jej, že znie akosi povedome. Chodba bola inak tichá, pohyby na koberci tlmené a Tess mala pocit, že každý ich krok je ako odklepávanie rozsudku.

Aiden mlčal. Neľutoval, že jej dnes nasekal. Z mačiatka sa zmenila na divokú, besnú mačku a on ju musel dostať späť pod kontrolu. Ale to, čo jej robil teraz, ho naozaj mrzelo. Cez jej dlaň vo svojej ruke cítil, ako šialene jej od strachu bije srdce. Nasilu ju vliecť medzi ľudí bolo brutálne kruté. Lenže nemal inú možnosť. Ona si už názor urobila. Mohol by ju od svitu do mrku presviedčať, prosiť, či biť, ona ho už uznala za vinného. Jeho možnosti v tej izbe boli vyčerpané. Už sa mohla presvedčiť len sama osobne. Mohol by tú divokú šelmu držať poslušnú, mužská sila to poľahky zvládne, ale to mu nestačilo. Chcel naspäť svoje zamatové, prítulné mačiatko. A bol si istý, že aj ona to chce. Len cena za to je štvrť hodiny jej šialeného strachu. V tej chvíli sa nenávidel.

Napriek tomu ju voviedol do miestnosti. Pustil jej ruku, ustúpil od nej pol kroka na stranu a nechal už veci plynúť samé.

V prvej sekunde si Tess uvedomila, že v miestnosti sú len dvaja cudzí ľudia. Najväčší nával paniky z nej opadol, už bola cez strach schopná vnímať aj okolie. Dvoch zvládne, to nie je dav. Pohľadom preletela cez celú miestnosť na klavír, teda obrovské krídlo, až pod oknom. Ani nevedela, že niečo také v dome je. Sedel za ním muž. Vysoký, šľachovitý, s výraznými lícnymi kosťami a elegantne upravenou bradou. Každý jeho pohyb bol dokonale presný, hral s ľahkosťou, ktorá prezrádzala roky cviku.

Kde som tú hudbu už počula?

Na sedačke, ktorá jej pred pár dňami zničila celučký svet, sedela nádherná žena so štíhlou šijou a hladkými vlnami tmavých vlasov. Mala na sebe modré šaty s čipkovaným živôtikom a výstrihom na hranici vhodnosti. Tess stačila sekunda, kým jej došlo.

To je ONA!

Presne TÁ žena z TOHO obrazu, ktorý jej zničil celý svet! Tess na chvíľku opustila panika a viac ju premohol šok. Kým sa však stihla spamätať, žena si ju všimla. Pri pohľade na Tess roztiahla najprv zreničky, potom ústa do širokého úsmevu a vyskočila na rovné nohy.

„Panenko, ty si krásna!“ zvolala dosť vysokým hlasom plným srdečnosti.

Tess síce netušila, akú reakciu od tejto ženy čakala, ale bola si úplne istá, že priateľskú nie. Nestihla nijako zareagovať, lebo prestala hrať hudba. Obrátila sa na elegána pri klavíri, ktorý tiež vstal, hoci značne pomalšie. Pozrel najprv na Tess, potom na dámu v modrom a k tej druhej popohnal svoj krok. Krásku objal okolo pása a Tess venoval ľahko ospravedlňujúci úsmev.

„Moja manželka tým chcela povedať, že si skutočne taká pôvabná, ako o tebe Aiden šíri.“

Čože? Manželka? A ty nevieš, že ona a Aiden sú milenci? …alebo?

Tess stála úplne zmätená. V tej chvíli sa zapojil Aiden.

„Priatelia, moja manželka Theressa. Tess, moji výborní, blízki priatelia Elias a Isadora Montellanovci.“

Ruku. Máš im podať ruku. Asi.

Tess vykročila k hosťom, ale v tej chvíli ju Aiden schytil za dlaň a pridržal ju tak, aby ostala na mieste. Prirodzene sa poddala, aj keď nerozumela.

„Drahá, to je úplne v poriadku!“ ozvala sa chápavo kráska tónom, ktorému nebolo ťažké uveriť priateľskosť. A nadšenie.

„Aiden rozpráva nielen o tvojej kráse. My vieme, aká si, vôbec sa nemusíš ničím trápiť! Podávanie rúk je aj tak gesto úplne prázdne! My sme si vlastne…,“ hodila bleskový pohľad na manžela a potom späť na Tess, „mysleli, že ti to Aiden povedal. Že nemusíš. No, nám to povedal, že nechceš…“ rozprávala rýchlo, roztržito, rukami stále gestikulovala.

Tess si vôbec nevšimla, že Aiden, stále len pár centimetrov od nej, všetko ostro sleduje a hoci navonok pôsobí pokojne, v skutočnosti má napnuté všetky svaly v tele, pripravený vyskočiť okamžite, ak by sa k nej niekto priblížil.

Zato Elias to vedel aj bez toho, aby sa na Aidena pozrel. Elegantne objal svoju manželku zozadu okolo pása a odtiahol ju aspoň o pár centimetrov ďalej od Tess.

„A naozaj veľmi si vážime, že si nás poctila stretnutím,“ doplnil Elias naopak veľmi pokojným, pomalým hlasom. „Vieme, že je to pre teba veľmi ťažké. S Aidenom sa poznáme od detstva, určite sa prispôsobíme všetkému, čo budeš potrebovať.“

S ďalšou vetou sa obrátil na Isadoru.

„Však, drahá?“

„Áno! Isteže.“

Kráska opäť preskakovala pohľadom po všetkých zúčastnených a zjavne nedokázala udržať pusu zatvorenú.

„Si nádherná, drahá. Ani netušíš, akí sme radi, že si ťa Aiden našiel!“

Tess si nebola úplne istá, ako sa dámy v spoločnosti bežne chovajú, ale mala podozrenie, že asi o niečo pokojnejšie, než vrece bĺch, ktoré stojí, alebo skôr poskakuje, teraz pred ňou. A nebola úplne presvedčená ani o tom, že by sa tento typ žien Aidenovi páčil. Aspoň teda eroticky.

Ale to už Elias zvýšil tlak na manželkine upokojenie.

„Tak sa pokúsime mu ju neodohnať, však?“ nútil ju zastaviť spŕšku slov.

„Iste,“ súhlasila s ním, podľa všetkého úprimne.

„Poď, necháme pani domu trošku priestoru, nech sa nadýchne,“ navrhol Elias a hneď aj viedol Isadoru k nižšiemu drevenému stolu a sedačke. Ich pohyby boli hladké, zohrané ako u tanečníkov. Ako pár, ktorý už roky funguje v dokonalej harmónii. Isadora mu s dôverou položila ruku na predlaktie a nechala sa usadiť do kresla, kým Elias si opäť vybral miesto pri klavíri.

Tess s Aidenom stáli blízko pri sebe, ale nedotýkali sa a obaja pozerali smerom do miestnosti ku krídlu. Aiden stál vznešene, sebaisto, s rukami za chrbtom. A ako celý čas, iba trpezlivo čakal. A Tess si pomaličky začala pripúšťať, čo vlastne vedela hneď, ako tých dvoch zbadala. Eliasove prsty sa maznavo rozbehli po klaviatúre a melódia sladká a teplá ako med prenikla miestnosťou.

A Tess si spomenula, kde tú hudbu už počula… Vtedy, keď sa dívala na Aidena a Isadoru a srdce sa jej trieštilo na malinké kúsočky… V sále bol vtedy aj Isadorin manžel, len ho nevidela… Hral na klavír… Obvinila Aidena z niečoho, čo neurobil.

Nedokázal určiť ako, ale spoznal presne ten zlomok sekundy, kedy pochopila pravdu. Možno v tom okamihu uvedomenia si svojej obrovskej chyby privrela oči. Lebo inak sa ani jeden z nich nepohol ani o milimeter.

Tess, meravá poznaním, zúfalstvom a hanbou, tichúčko zašepkala:

„Prepáč.“

Aiden si bol istý, že stretnutie takto dopadne, ale aj tak sa mu v hrudi odrazu uvoľnil tlak, ktorý mu tam sedel už niekoľko dní. Nedal to na sebe znať, ani nežmurkol. Mačiatko je späť. Len ešte musí dostať trošku po nošteku, aby sa naučilo. Nepozeral sa na ňu, pohľad upieral, rovnako ako doteraz, kamsi do priestoru.

„Za toto,“ zašepkal a dával si pozor, aby pomaly a jasne vyznelo každé jeho slovo, „ťa vyšukám tak tvrdo, ako som ti to ešte neurobil. Až kým nezačneš prosiť o milosť. A potom budem pokračovať.“