Moja žena, moje pravidlá – 2. kapitola

Keď sa na druhý deň Aiden vybral hľadať a spoznávať ďalšie rastliny, ani sám pred sebou sa nepokúšal tajiť, že jeho cesta bude končiť na zrúcaninách. Nepokryte dúfal, že Tess takto rozmýšľa tiež.

Počas nekonečného čakania na veľkom nádvorí začínal pripúšťať, že ju dnes počuť nebude. Napriek tomu čakal ďalej, až kým konečne sponad múrov nezaznelo šuchotanie.

“Tess?” opýtal sa nahlas.

Nedostal odpoveď, a vstal.

“Mačička?” vyzval ju opäť, nežnejšie. Odpoveďou mu bolo popadanie niekoľkých kamienkov z miesta, ktoré sledoval. Usmial sa:

“Mám ísť za tebou?”

“Stále máš chuť nasekať mi na zadok?” odpovedala konečne.

“Ešte viac ako včera,” odpovedal pravdivo. V skutočnosti veľmi zle spal a aj to s tvrdým vtákom, lebo ho celú noc prenasledovali predstavy, čo by jej urobil, keby mohol.

“No, ešte že také robíš len svojej žene,” zhodnotila.

“Nie som ženatý,” opravil ju. “Ty? Si niekomu zadaná?” vyzvedal.

“Tvoja nebudem, neboj sa!” odsekla.

“To nedokážem posúdiť, neviem, kto si,” odvetil a pomaly prešiel pod miesto, odkiaľ sa ozvali zatiaľ všetky odpovede. Skúsil nohou stabilitu skál, keď sa ozvala Tess:

“To vážne? Naozaj sa chceš naháňať? Nemáš šancu, vzdaj to!”

Pochopil, že reaguje na jeho úvahu pokúsiť sa za ňou vyliezť. Nespokojne cmukol.

“Ani dnes mi nedovolíš uvidieť ťa?” skúsil opatrne.

“Nie.”

Sám pre seba prikývol a rozhodol sa skúsiť to trpezlivosťou. Vrátil sa na svoje miesto a sadol si.

“Čo robíš, keď sa netúlaš po lese?” začal vyzvedať.

“Veľa času trávim vonku. A veľa čítam.”

“Pracuješ?”

“Nie.”

“Takže si z bohatej rodiny. To máš asi spoločenské povinnosti, nie? Plesy, návštevy a tak.”

“Nie,” odpovedala krátko.

“Nie? Ako to?”

“Nemám rada spoločnosť. Nemám rada ľudí.”

“No ale keď si slečna z lepších kruhov, zrejme sa od teba čaká, že sa dobre vydáš, nie?” snažil sa pochopiť situáciu.

“Do toho ťa nič nie je!” odsekla nepriateľsky.

“Dobre,” povedal veľmi neochotne a zmenil tému.

Nasledujúce hodiny prešli v príjemnom rozhovore. Rovnako tak aj ďalšie dni. Aiden si ten čas obľúbil, hoci sa mu nedarilo Tess spoznať hlbšie. Ani ju vidieť. Každý deň sa pýtal, každý deň dostal zamietavú odpoveď. Jeho zvedavosť rástla. Každým večerom, keď zaspával s myšlienkou na ňu.

Vydržal niekoľko týždňov, kým si uvedomil, že trpezlivosť nestačí. Musí ju vidieť. Jednoducho musí.

“Ahoj!” ako vždy pozdravila prvá.

Odhodlane vstal a postavil sa tak, aby ho určite videla.

“Ahoj, mačiatko!” odpovedal a rovno dodal: “Chcem ťa dnes vidieť!”

“Ja viem,” v jej odpovedi bolo cítiť úsmev.

“Nie je to fér,” sťažoval sa. “Ty vieš, ako vyzerám. Ja nie.”

“Máš pravdu, nie je to fér,” odvetila. Pochopil, že napriek súhlasu nemá v pláne stav nijako vyrovnať.

“Nepáčim sa ti?” opýtal sa.

“To som nepovedala.”

“Tak páčim?”

“Ani to som nepovedala. Neobzerám si ťa,” odsekla.

“Dobre,” začal pomaly. “Urobíme dohodu. Dovolím ti poobzerať si ma, ako len budeš chcieť. Na oplátku sa mi ukážeš. Aspoň na pár minút.“

“Nie,” odvetila.

Neodradilo ho to. Očakával takú reakciu. Bol však odhodlaný vyhrať. Zhodil zo seba vestu, siahol si za hlavu na golier košele a tú zo seba celú stiahol jedným rýchlym pohybom. Tess mlčala, až keď si začal vyzúvať topánky, ozvala sa nervózne:

„Čo to robíš?“

„Chcem ťa vidieť,“ odvetil a vyzliekol si aj nohavice.

„Nie!“ Tess vykríkla zdesene.

Aiden jej nesúhlas ignoroval. Postupne sa vyzliekol úplne do naha a vystrel sa. Široko rozpažil ruky a pomaly sa začal otáčať dookola, aby ho Tess mohla celého vidieť, kamkoľvek by sa premiestnila. Vedel, že má pevnú erekciu, ale nevadilo mu to. Dokonca to v tejto chvíli považoval za klad.

„Ak nechceš, nepozeraj sa,“ povedal pokojne. „Ale ak sa pozrieš, prídeš dole.“

Ticho. Absolútne ticho. Ani len šuchnutie. Napriek tomu sa ešte raz otočil dookola a zastal tvárou k miestu, odkiaľ sa Tess posledne ozvala. Ešte chvíľka ticha a potom začul zhrozené zvolanie:

“Panebože!”

Usmial sa. Vyhral.

“Pozrela si sa,” skonštatoval zrejmé. “Si na rade!” vyzval ju.

Priam cítil, ako dievča nad ním váha a bojuje samé so sebou. Až po pár minútach ticha nakoniec rezignovane zakričala:

“Ale obleč sa!”

“Ako povieš,” odvetil úslužne a hneď aj začal na seba naťahovať šaty. Zvládol to skôr, ako ona zliezla dole a tak len stál a hľadel jediným smerom, odkiaľ mohla pohodlne vojsť bez zliezania kopca, či múrov – bývalý vstup na terasu.

Štíhla postava v bielych ľahkých šatách sa objavila až za pár minút. Kým zastala niekoľko metrov od neho, všimol si voľne rozpustené ryšavé kučeravé vlasy, len máličko vzadu zopnuté. Vietor sa s nimi pohrával rovnako, ako s bielou látkou. Ako sa Tess približovala a mohol toho viac rozoznať, začínal tajiť dych. Bledunká pleť s jemnými pehami okolo maličkého nosa. Jemné črty tváričky, štíhlunké telo, divoká farba vlasov. Stála vystretá, ale uhýbala pohľadom a jemné pohyby tela jasne ukazovali neistotu a nervozitu. Zadržal dych. Žiadne šperky, ani ozdoby, šaty jednoduché, pohľadom hanblivo a nervózne blúdila po všetkom dookola, okrem neho. Jemu nevenovala ani letmý pohľad.

Keď si uvedomil celý jej zjav, stvrdol ešte viac. Vyzerala krehučko ako víla. V tej chvíli si nevedel predstaviť, že by toto éterické stvorenie dokázal znásilňovať. Sledoval jej útlučké telo a v hlave mu bežala predstava, ako ju opatrne drží okolo uzučkého pása a na vtáka si ju nasadzuje tak opatrne a jemne, aby ani len nehlesla nespokojnosťou.

V penise mu cukalo, ale inak bez pohybu stál a fascinovane sledoval tú krásu. Pripadal si ako vo sne a dýchal len plytko. Tess zjavne znervózňovalo jeho mlčanie a keď už nevydržala neistotu, jeho nadržané myšlienky prerušila tichou otázkou:

“Čo je?”

Prvýkrát sa mu pozrela do očí, takže mohol vidieť farbu tých jej. Zelená. Oči má veľké a žiarivo zelené. Ešte viac podčiarkovali jej nadpozemský zjav.

“V živote som nevidel takú nádhernú ženu,” dostal zo seba Aiden konečne.

Jemnunké pery sa jej zdvihli do ľahkého úsmevu a líca ihneď začali zahanbene naberať červeň. Sklopila pohľad do zeme, nervózne prestúpila na mieste.

Aiden mal pocit, že ak čo i len hlasnejšie prehovorí, krehučká víla sa snáď rozplynie. Neodvážil sa ani pohnúť.

“No,” začala neisto Tess, “sme vyrovnaní.”

Urobila krok dozadu a potom ešte jeden.

“Nie, nie, nie, neutekaj mi!” zvolal Aiden prosebne.

Tess sa slabučko usmiala, otočila sa a zmizla.

Aiden ešte hodnú chvíľu hľadel za ňou do prázdna. Potom si bezvládne sadol a ešte dlho sa neúspešne snažil spamätať.