Moja žena, moje pravidlá – 19. kapitola

Aiden zoskočil z koňa, dovolil ho odviesť a pomaly vykročil smerom k domu. Nemal sa kam ponáhľať. Už ani nevedel, koľký deň je v nemilosti svojej manželky. Vždy keď prišiel, bola tam. Krásna, krehunká, vznešená. A vzdialená. Bolel ho každý pohľad na ňu. Mal ju pod nosom, na dosah a nesmel si ju vziať. Raz skúsil aj to, vyzval ju, aby sa vyzliekla. Aj to začala robiť, po krátkom zaváhaní. Ale nedívala sa na neho tým oddaným pohľadom, ktorý mu vzrušenie vždy hnal do výšin. Bola iba poslušná, akceptujúca manželské povinnosti. V očiach nemala poddajnosť a túžbu, len chlad a nechuť. Vydržal po nejaký tretí, či štvrtý rozopnutý gombík, kým ju zastavil. Mohol ju mať, ale to skôr peklo zamrzne, ako by si ju vzal, keď ho ona skutočne nechce. A teraz nechcela. Netušil prečo. A už aj prestal prosiť, nemalo to zmysel. Niečo jej zjavne veľmi ublížilo. Nemal predstavu čo, miliónkrát si v hlave prehral, čo sa mohlo stať medzi tým, aká šťastná bola v lese a ako sa strhla, keď ju chcel v noci objať. Neprišiel na to. A ona odpovedať nechcela. Ale nebol ochotný tráviť bez nej viac času, než kvôli práci musel. Nebol ochotný vytvárať jej priestor, aby sa od neho vzdialila úplne. Radšej sa každý deň pozeral na poklad, ktorý stratil. Pretože veril, že je to len na čas. Ona raz niečo urobí. Chybu v tom svojom odstupe. A on tam bude. A vezme si späť, čo mu patrí.

„Zámok na dverách spálne milosťpani je opravený, kľúč je v zámku!“ oznámil mu mladý pomocník, keď ho míňal pred dverami.

„Uhm,“ zamrmlal bezmyšlienkovite. Kým mu tá informácia neprenikla do mozgu o pár sekúnd neskôr. Otočil sa:

„Počkať, čo?“

„Milosťpani si želala opraviť zámok na dverách dámskej spálne, aby sa dala zamykať. Je to hotové.“

Aidenovi v tej chvíli prebehol telom chlad. Hlboké, dusivé znepokojenie. Ako pred búrkou. V okamžiku sa otočil a rýchlo vošiel do domu. Vybehol po schodoch a ešte stál na nich, keď zbadal svoju ženu, s akýmsi oblečením v náručí, na dlhej chodbe. Presnejšie, na ceste z jeho spálne do tej dámskej, ktorú jej nikdy nedovolil používať. Ani v ten úplne prvý deň, keď sa triasla ako osika už len pod jeho pohľadom.

„Tess?“

Strhla sa a obzrela za ním.

„Ehm, nečakala som ťa tak skoro,“ zareagovala nervózne.

No, tak toto je po dlhej dobe prvá veta, ktorej verím.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa nahlas.

Hneď vedel, že táto debata skončí hádkou.

„Sťahujem sa do svojej spálne,“ odpovedala, akoby to bolo úplne v poriadku.

Áno, už to začína. Ten tón mu začal dvíhať hladinu zlosti.

„To som ti ani neprikázal, ani nedovolil.“

Otočila sa k nemu a použila neobvykle drzý tón:

„Som tvoja žena, nie tvoj väzeň, však? Tvoje slová.“

Pár bodov zlosti pribudlo.

„Áno, ale oba tieto statusy majú isté pravidlá,“ snažil sa znieť pokojne.

„A aký je rozdiel?“

„Viem, čo majú spoločné. Pri oboch stále rozhodujem ja.“

Aiden cítil, ako sa mu rozhodnosťou napína čeľusť.

„Myslím, že som si na teba už zvykla naozaj dosť. Ako si chcel.“

Desať bodov zlosti navyše. Vyšiel po schodoch úplne hore, takže už stál na rovnej chodbe. Tak nejak tušil, že sa bude rozbiehať.

„O tom nerozhoduješ ty.“

„A nezvykla?“

„Nie dosť na to, aby si mohla odísť z mojej izby.“

„Tak aký je potom rozdiel medzi ženou a väzňom?“

Ďalších dvadsať bodov zlosti navyše.

„NAOZAJ chceš, aby som ti ukázal ten rozdiel?“

Hlas mu preskočil o tón. Až toľko odvahy nemala, aby teraz prikývla.

„Budem hádať,“ už sa mu úplne nedarilo znieť pokojne. „Tvoj plán bol presťahovať sa, kým som preč a až by som prišiel, chcela si byť zamknutá v inej izbe, však?“

„Myslím, že sme spolu už dosť dlho. Mám právo na svoju izbu.“

Zvrtla sa a vykročila od neho.

Dvadsať bodov zlosti navyše. Tesne pred výbuchom.

„Tess, stoj!“

Neposlúchla a išla ďalej.

Len vlások od výbuchu.

Napol svaly, ale chcel jej dať ešte jednu šancu, posledné varovanie:

„Tess, nerob to. Nebudem sa ti páčiť!“ cedil cez zuby.

Tesne pred izbou sa otočila:

„Mne sa nepáčiš už teraz!!“ Siahla po kľučke a otvorila dvere.

BOOOOM!!!

„A dosť!“ zavrčal a rozbehol sa.

Tess vošla do izby, ale nestihla zavrieť dvere. Vbehol do nich a schytil ženu okolo pása. Zdvihol ju do vzduchu, všetko z rúk jej začalo padať na zem.

„Nie!“ zvreskla, ale jeho ruky boli pevné. Zodvihol ju ľahko ako pierko, hoci sa jej telo zmietalo zo všetkých síl. Kolenom sa pokúšala zasiahnuť ho, päsťami do neho udierala, ale on si ju len pevnejšie pritiahol k hrudi.

„Pusti ma!“ kričala, kopala, zúfalo sa hádzala. Vlasy jej lietali do tváre, bosé nohy búchali o stenu, keď ju niesol cez chodbu.

Mlčal. Pohyboval sa suverénne, bez zaváhania. Vošiel do izby a zavrel dvere. V jednom okamihu Tess prichytil len jednou rukou a druhou vzal z jej toaletného stolíka masívnu drevenú kefu na vlasy. Prešiel ďalej, zdvihol Tess vyššie, otočil a v jednej prudkej sekunde ju hodil doprostred postele. Dopadla tvárou dolu. Hneď sa pokúsila prevrátiť a utiecť, no už bol na nej.

„Zlez zo mňa!“ skríkla. Metala sa, rukami udierala okolo seba, ale Aiden ju rázne pritisol späť. Zovrel jej zápästia a oboma rukami ich stiahol dozadu.

Jednou rukou ju priklincoval o posteľ, pevne jej tlačil zápästia na chrbát. Jej hrudník sa oprel o prikrývku, boky sa jej krútili, no nedokázala sa vytočiť ani nadvihnúť.

„Pusti ma! Okamžite!“

Tvár mala červenú, dych prerývaný, celé telo napnuté ako tetiva. Ale on neváhal.

Druhou rukou jej jedným ťahom vyhrnul sukňu až na kríže. Tess vrčala od zlosti, no zbytočne sa bránila. Aiden mal ruku s kefou pripravenú, druhou stále pevne držal jej zápästia pritlačené o driek.

Keď sa pokúsila trhnúť bokmi, len si sukňu ešte viac vyhrnula.

„Prestaň!“ pišťala. „Aiden, prestaň!“

Nevšímal si krik. Prstami ruky, v ktorej držal kefu, stiahol bielizeň pod zadok. Tess zmeravela.

„Neopováž sa!“ vrieskala.

Aiden stál nad ňou, pevný ako skala. Držal ju tak, že sa nemohla pohnúť ani o centimeter. Zápästia jej tlačil do chrbta, tvár mala ponorenú do prikrývky, nohami toho veľa nezmohla. Nadýchol sa. Zhlboka. Vnímal, ako sa mu v hrudi prelieva hnev, frustrácia, bolesť – všetko, čo sa nahromadilo za tie dni. Že jej teraz naseká riadny výprask už bolo rozhodnuté a nevadilo mu to, ani najmenej. Len musel ustrážiť svoj hnev, aby jej neublížil.

Pozrel na jej odkrytý zadok, napnutý medzi vyhrnutou sukňou a pokrčenou bielizňou. Stále sa vzpierala. Ešte na sekundu zaváhal.

Dvadsaťpäť, povedal si v duchu a rozohnal sa.

Prvá rana. Výrazný, suchý zvuk.

„AU! Dočerta, Aiden!“

Nedržal ju surovo. Ale dostatočne pevne, aby sa nemohla otočiť.

Druhá, tretia. Tess sebou hádzala, bokmi krútila, ale držal ju v pasci.

„Pusti ma!“

Štvrtá. Prešla ju zlosť, stisla pery. Zápästia sa jej kĺzali v jeho dlani, no nemala silu, aby sa mu vytrhla.

Piata. Začala plakať. Ticho, potlačene. Dýchala do vankúša, ramená sa jej chveli. Ale on neprestal. A ani nezjemnil. Systematicky, pozorne udieral a v duchu počítal ďalej, každé číslo zafixované v jeho pozornosti.

Desiaty úder. Pätnásty.
Napnutá koža na zadočku sa jej už leskla, začínala červenieť. Jej tiché vzlyky sa ho snažili obmäkčiť, ale odolával. Držal rytmus.

Dvadsiaty.
Trhala sebou stále prudšie, plakala už vlastne bez prestávky. Nevadilo mu to. Vedel, že jej to proste musí urobiť. Len ju zatlačil pevnejšie do matraca, dlaňou obopínajúc jej zápästia. Neujde mu.

Dvadsaťštyri.
Jeho dych sa prehĺbil. Bol tesne pred koncom. Ešte jeden. Posledný.

Dvadsaťpäť.

Zastavil. Kefu si nechal v ruke, len Tess pretočil na chrbát.

Vzlykala, potichu, stále ležala rovnako, neodvážila sa ani pohnúť.

„Fajn,“ pozrel je prísne do uplakanej tváre. „Dostala si chuť rozprávať, alebo mám pokračovať?“

Tess hľadala slová, ale on to pochopil ako vzdor a chytil ju za rameno, pripravený otočiť ju na brucho.

„Nie, nie, nie, počkaj!“ vykríkla. Za žiadnu cenu už nechcela, aby výprask pokračoval. Potešilo ho to, tiež nebol z tejto metódy práve nadšený. Ale zjavne fungovala, lebo Tess začala, stále trochu uplakane:

„Videla som vás. Teba. S ňou.“

Nerozumel.

Potiahla nosom.

„Myslela som si, že návštevy, ktoré prijímaš a na ktoré chodíš, sú priatelia. Teraz už viem, že je to priateľka. Teda neviem, či iba jedna. Len jednu som videla.“

Snažil sa, rozhodne netúžil viac ju biť, ale jej slová mu nedávali zmysel.

„Aiden, prosím, ušetri ma divadla. Už ho bolo dosť,“ znela, napriek svojej situácii, nepríjemne.

„Ehm, ja ťa rozhodne nechcem biť viac, ako je potrebné,“ začal a pokúsil sa odignoroval pohŕdavé odfrknutie, ktorým ohodnotila jeho vyjadrenie. „Ale vôbec netuším, o čom hovoríš. Prosím, vezmi to od začiatku.“

„V ten večer, keď si mi ukázal chodbu, si mal u nás návštevu. Chcela som ťa potešiť a pokúsiť sa byť hostiteľkou, akú by si si zaslúžil.“

Srdce mu zalial príjemný pocit radosti a vďaky.

„Láska, mne toto naozaj nechýba,“ zareagoval nežne.

„To už viem,“ odsekla a dúfala, že to bude stačiť, ale Aiden mal naspäť nechápavý výraz.

„Ale no tak, prestaň ma už urážať,“ zavrtela hlavou. „Videla som ťa s tou tvojou ženskou na sedačke. Smiali ste sa spolu, dotýkali. Žiadna slušná žena nejde na návštevu k mužovi sama. A už vôbec nie k ženatému mužovi.“

Až teraz sa mu začalo rozvidnievať. V ten večer u nich boli manželia Montellanovci. Tess mohla vidieť Isadoru.

Ona na mňa žiarli! uvedomil si Aiden potešene. Ale to ho rýchlo prešlo, keď mu došlo, čo všetko s tým vlastne súvisí. Zmeravel. Tess si celé tie dni myslela, že ju podvádza. A nielen myslela, bola si tým istá. Mlčala, trpela, odťahovala sa, nechcela jeho dotyky, jeho lásku, lebo verila, že patrí inej. A to všetko kvôli jednému obrazu, jednej nevinnej scéne v salóne, kde sedel s Isadorou.

„Tess, ty si myslíš, že by som…“

„Prestaň! Ušetri ma toho!“ skočila mu do reči. „Rozumiem, ako to je, nie som hlúpa. Teda UŽ nie som. Doteraz som bola.“

„Tess…“

„Len by som ocenila, keby si… No… Keď toho máš dosť všade, nemohol by si to nechcieť odo mňa?“ pôsobila prosebne.

Díval sa na ňu a bolo mu celkom jasné, že nemá šancu jej tento obrovský omyl vyhovoriť. Bude ju musieť vziať do pekla.

Vstal.

„Večer budeme mať návštevu,“ rozhodol. „My obaja.“

Krvi by sa v nej nedorezal:

„Nie, prosím! Aiden, zmiluj sa! Môžeš ma šukať kedykoľvek, aj keď to budeš robiť iným, budem ochotná, urobím vždy všetko, čo len budeš chcieť, ale toto mi nerob! Prosím!!“

Soľ do otvorených rán by bola nič oproti tomu, akú bolesť teraz cítil. Vedel, čo jej týmto spôsobuje, ale musel to urobiť. Ak teraz nevydrží, prehrá všetko. Ale ako odolať zúfalým prosbám milovanej ženy, keď vie, že je práve ten jediný, kto tú bolesť môže ukončiť? Ale ak ju ukončí teraz, o Tess príde. Nemohol ustúpiť, ale ani sa pozerať na to, ako jej ubližuje. Musel odísť.

„Je mi jedno, ak sa vytratíš von. Ale pri západe slnka po teba prídem. Buď oblečená.“

„Prosím!“ kričala a kým zavrel dvere, počul, ako sa rozplakala. Tiež k tomu nemal ďaleko.