Moja žena, moje pravidlá – 18. kapitola

Rozvidnelo sa a Tess si nebola istá, či sa jej vôbec podarilo zaspať. Aiden sa na posteli posadil a pozrel na ňu. Ostala ležať chrbtom k nemu, nedokázala si predstaviť, čo má teraz urobiť.

„Mačiatko?“ oslovil ju ticho. Vedel, že nespí a ona vedela, že to vie.

„Áno?“ radšej rovno vstala. Začala sa rýchlo obliekať, ale nepozrela sa na neho.

Niečo je zle, definitívne si potvrdil podozrenie, ktoré nabral už v noci.

„Ako si spala?“ spýtal sa. Hlas mal pokojný, ale opatrný.

„Dobre,“ odvetila krátko.

Zažmurkal. Vyliezol z perín a postavil sa rovno pred Tess. Nemohla sa na neho nepozrieť, tak to urobila. Skúmavo jej študoval tvár.

„Čo sa deje?“ opýtal sa.

„Nič,“ odpovedala bez akejkoľvek emócie.

Veľmi zle.

„Tess?“ vynucoval si pravdivejšiu odpoveď.

„Nič,“ zopakovala, ale už sa mu nevydržala pozerať do očí, tak sa otočila k zrkadlu, aby dokončila obliekanie.

Šokovaný ešte pár sekúnd váhal, ale potom sa obliekol aj on.

„Neviem, kedy dnes prídem, mám toho veľa na práci,“ povedal jej stojac zase pred ňou. Pozerala sa na neho, ale mlčala. Natiahol ruku, chcel jej odhrnúť vlasy z tváre. Uhla sa. Len mierne, no viditeľne.

Zastal. Ruka mu zostala vo vzduchu. Potom ju pomaly stiahol.

Panebože, niečo je STRAŠNE zle!

Bolo mu jasné, že sa deje „NIČ“, tak sa rozhodol to nehrotiť a otočil sa k dverám. Ešte nikdy v živote od nej neodchádzal s takým zlým pocitom.

Večer sa domov vrátil veľmi neskoro. Sám si nebol istý, či to urobil naschvál, alebo nie. Nebol si istý ani tým, či je rád, že Tess už leží v posteli a spí.

Rozhodol sa v sekunde, kedy si uvedomil, že ona nespí, iba to hrá. Evidentne preto, aby s ním nemusela byť v kontakte. Bojoval sám so sebou, aby okamžite nevyskočil a nezačal si vynucovať vysvetlenie. Lenže akosi nemal pocit, že je v pozícii, kedy si môže dovoliť čokoľvek vynucovať. A beztak si bol istý, že ak ona nebude naozaj chcieť, nič u nej nedosiahne. Nedalo sa mu zaspať, lenže Tess, podľa jej stuhnutosti tela, zjavne tiež nie. Situácia mu pripadala absurdná a tak radšej vyliezol z postele, natiahol na seba župan a zišiel si dole do salónu naliať pohár brandy.

Keď sa ráno zobudil, Tess v izbe nebola. To sa ešte nikdy nestalo. Pohľad z okna na prázdnu záhradu mu prezradil, že šla do lesa. Od obeda sa mu všetko zdalo čoraz šialenejšie – s každou hodinou viac a viac. Až kým sa Tess nevrátila tesne pred západom slnka.

Sedel v kresle s knihou, z ktorej za celý deň neprečítal ani vetu, lebo nebol schopný sa sústrediť. Tess mu venovala len pohľad, zhodila zo seba kabát.

„Vyhýbaš sa mi,“ skonštatoval mrazivým hlasom skôr, ako by sa dozvedel, či by mu vôbec pozdravila.

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Vonku dnes bolo krásne.“ Jej hlas nemal žiadnu emóciu.

Sedel bez pohnutia, ale vo vnútri zúril. Z bezmocnosti, aj z toho, ako bezcitne s ním ona zaobchádza. Keby mu povedala aspoň dôvod! Len ten jediný! Najradšej by ju schmatol a dobre ňou zatriasol. Lenže toto je práve to citové rozpoloženie, v ktorom nemôže ísť do emočne vypätej konfrontácie. Vedel so železnou istotou, že kým sa neupokojí, nemal by si vynucovať rozhovor. Mohol by to celé urobiť ešte horším.

Môže byť toto ešte horšie?!

Na ďalší deň ráno bol tým, kto zmizne z izby ešte pred zobudením toho druhého, pre zmenu on. Ale vydržal len pár hodín pristihovať sa pri tom, že nevníma nič, čo sa okolo neho deje. Toto tak nemôže byť. Nie je možné, aby sa raj z ničoho nič zmenil v peklo. Musí byť cesta, ako z toho von! Nechal ľudí, ako boli, len sa ospravedlnil a ponáhľal domov. Ak teda niečo také ešte má.

Tess si v kresle čítala. Nezdvihla pohľad, keď vošiel. A on si ani nevyzliekol kabát, len rovno kľakol na kolená k jej nohám.

„Tess, prosím ťa. Prosím,“ naliehal úpenlivo.

Zdvihla na neho pohľad a mlčala. V očiach mala chlad, ktorý mu zovrel srdce.

„Prosím. Aspoň mi povedz, čo som urobil. Neprosím o milosť, vydržím trest, ak si ho zaslúžim, ale za čo? Čo som urobil?“

Nič. Ak ma nemiluješ, nič s tým neurobíme, ani jeden, povedala Tess sama sebe. Ale nahlas nič. Začínala prehrávať boj s vlastným plačom a tak radšej odvrátila zrak.

„Prosím. Prosím ťa… ak som ťa sklamal… daj mi aspoň možnosť.“

„Nie je nič, čo by si mohol napraviť,“ povedala tak ticho a tak pevne, že tomu veril.

Zlomilo sa mu srdce.