Moja žena, moje pravidlá – 17. kapitola

Tess bola sama, Aiden sa už šiel dole venovať hosťom. Sedela pri toaletnom stolíku, v rukách držala kefu, no nevedela, či si upravuje vlasy, alebo len naťahuje čas. V izbe bolo ticho, také typické predvečerné ticho panstva. Len zľahka sem doliehali zvuky spoločenskej udalosti v dolnom salóne – tlmený smiech, ženský hlas, občas cinknutie pohárov.

Zvykla si zostať hore, uzavretá vo svojom bezpečnom priestore, no dnes… dnes bolo niečo inak. Možno to bola tá tajná chodba, ktorú dnes dostala. Ale skôr asi Aidenov pohľad, ktorým ju pri rieke pozoroval. Ktovie. Jednoducho mala pocit, že chce pre neho niečo urobiť. Niečo ešte viac. Proste pre neho.

Položila kefu, vstala a pristúpila k šatníku. Začala hľadať vhodný kúsok oblečenia. Niečo, čo nebude príliš výrazné, ale zároveň nie úplne domácke. Vybrala jednoduché, svetlé šaty s drobným výstrihom a krátkymi rukávmi. Dlho sa pozerala do zrkadla. Tvár bledá, ale pokojná. Vlasy voľne rozpustené, len zopár pramienkov si uhladila za ucho. A pustila sa do obliekania. Každý jej pohyb bol pomalý, opatrný. Jemne si uhladila šaty, potom sa posadila, aby si obula topánky, a okamžite ich zase vyzula. Bosé nohy jej prinášali zvláštny pocit istoty. Nakoniec si ich obula znova. Nepokojne prešla po izbe tam a späť, niekoľkokrát znovu skontrolovala, či je dobre upravená.

Zhlboka sa nadýchla a otvorila dvere.

Pomaly zišla po prvých schodoch. Srdce jej bilo o niečo rýchlejšie, držala ju ľahká panika. To zvládne. Vzduch na chodbe voňal po bylinkách z čajového stolíka v salóne. Všade sa rozliehal tlmený zvuk klavíra. Bol presný, nežný, občas s drobnými ozdobami. Omamný.

Dole sa znovu ozval smiech. Aidenov. Nízky, uvoľnený. Tess sa pristihla, že sa usmieva.
Prešla ďalší schod. Pridal sa ešte ženský smiech. Žiadne iné hlasy nepočula.

Keď zabočila do chodby smerom k salónu, dvere tam zostali pootvorené. Nevideli ju. Ale ona videla všetko.

Na sedačke, v pohodlnom rozložení, sedel Aiden. Elegantný, s pohárom v ruke, tvár pokojná, uvoľnená. A vedľa neho žena. S dlhými tmavými vlasmi, nádhernou čipkovanou róbou a príliš sebavedomým úsmevom. Sedela spoločensky nevhodne blízko, dotýkala sa kolenom jeho stehna. A obaja sa smiali. Jej ruka sa jemne opierala o Aidenovo predlaktie. A on sa nesnažil uhnúť. Práve naopak – hovoril niečo, čo ju rozosmialo, až sa jej zaleskli oči.

Tess zmeravela. Nie výbuch. Nie prudká emócia. Len tiché zovretie v hrudi, ako keď sa človek zabudne nadýchnuť a až po chvíli mu dôjde, že sa dusí. Zovreté hrdlo ju pálilo, no ešte viac ju bolelo, že ešte pred chvíľou bol Aiden s ňou. A teraz… s inou. V miestnosti nikto iný nie je. Myslela si, že tie návštevy znamenajú veľa ľudí, ale zjavne nie. Znamená to len jednu ženu.

Nevedela, ako dlho tam stála. Len, že sa otočila. A že schody smerom hore boli zrazu dlhšie.

Aiden sa do izby vrátil neskoro v noci. Nespala, bytostne vnímala, že tam je. Potichu sa vyzliekol a čo najjemnejšie vkĺzol do postele. Obvykle sa po návštevách budila v jeho náručí, takže si ju tam zjavne spiacu sťahoval vždy, keď prišiel. Lenže uvedomila si neskoro. Aiden sa k nej natiahol a jej telo zareagovalo skôr, než myseľ stihla rozhodnúť. Odtiahla sa. Nie prudko, nie viditeľne. A možno vôbec, len stuhla. Ale dosť na to, aby to Aiden zacítil. Na okamih zostal nehybný. Zamračil sa.

Spí, alebo je hore? váhal neisto.

„Mačiatko?“ zašepkal úplne ticho.

Nehovor mi tak! vykríklo jej vnútro. Bež si za ňou!

Mlčala.

Aidenovi sa podľa dychu zdalo, že je skôr hore. A je napätá.

To sa mi musí zdať, rozhodol sa a nechal to tak. Pomaly sa stiahol späť na svoju stranu postele a zaspal.

Tess ležala potichu. Oči mala otvorené, hľadela do tmy. Myšlienky jej vírili hlavou ako splašené kone. Tá scéna, obraz, ktorý nemala nikdy vidieť. Jeho tvár, pohľad upretý na cudziu krásnu ženu a jej ruka na jeho. A ich spoločný smiech. Nedokázala ho vyhnať z hlavy a sústredila sa len na to, aby sa nerozplakala. Nie je preňho viac než len ďalšia poslušná žena v jeho živote. Tak to je a tak to vždy bolo. Aj tak od neho dostala viac, než jej život ukazoval, že niekedy môže dostať. Len už to od neho nechce.