Moja žena, moje pravidlá – 16. kapitola

Tess sa obliekala pred zrkadlom a kontrolovala celkový vzhľad. Aiden sa postavil za ňu, položil jej ruky na ramená a vtlačil jemný bozk na krk.

„Ako ti je?“ kontroloval.

„Veľmi pekne,“ usmiala sa tým svojim nádherným úsmevom.

„Nič ťa neboli?“

„Nie. Som v poriadku,“ zopakovala trpezlivo už niekoľkýkrát.

„Ako veľmi? Chceš sa ísť prejsť?“

„Môžeme,“ prikývla. „Vonku je nádherne.“

Sledoval ju v zrkadle.

Nie je možné, aby za týmto pohľadom neboli žiadne city, napadlo mu. Potom sa ale otočil, priniesol Tess ľahký plášť a prehodil jej ho cez ramená.

„Chcem ti niečo ukázať,“ povedal mäkko. Jeho pohľad bol hĺbavý, ale zároveň neobyčajne nežný. Prešiel ku knižnici, Tess sa za ním otočila. Aiden si kľakol pred stenu, opatrne odsunul dolný rad kníh a prstami nahmatal takmer neviditeľný výčnelok. Tiché cvaknutie. Tess spozornela, ale čakala. Polovica regálu sa so škrípaním posunula, odhaľujúc úzky vstup do temného priestoru za stenou.

„Neboj sa. Tam je svetlo,“ zašepkal, keď videl jej prekvapenie. Vošiel prvý a rukou nahmatal lampáš zavesený zvnútra na háčiku. Zapálil ho a zlatisté svetlo sa rozlialo po kamenných stenách. Vzduch tu bol chladný a vlhký ako v pivnici, ale niesol so sebou aj čosi upokojujúce. Tunel bol vyšší, než čakala, mohla stáť rovno. Steny boli z opracovaného kameňa, miestami porastené tenkou vrstvou machu. Jej kroky sa ozývali dutým šepotom. Pred sebou počula Aidena, ako jej hovorí:

„Tento tunel tu bol dávno predtým, než som sa narodil. Viedol k starému skladu na okraji pozemku. Nikto ho dnes nepoužíva, len ja.“

Po niekoľkých metroch sa zastavil a ukázal na malý bočný výklenok. „Tu je východ do stajní,“ povedal. Drevené dvierka boli maskované za starou zástenou. „Dá sa ním prejsť nenápadne. Ale ak pôjdeš s koňom, musíš už potom ísť cez dvor. Tunel je príliš úzky.“

Tess užasnuto aj nadšene prikývla. Stále sa rozhliadala, vnímajúc každý detail – kvapky vody, čo ticho stekali po múre, vôňu vlhkej zeme, jemný závan studeného vzduchu, ktorý jej prešiel okolo členkov ako tichý duch. Krátko na to sa tunel začal pomaly dvíhať. Svetlo na konci nebolo ostré, len mäkké a modrasté – denné svetlo filtrované cez zelené lístie.

Keď vyšli von, obklopila ich tichá, nedotknutá príroda. Stromy šumeli lenivo, ako keby ich letmý vietor hladil po konároch. Na lúke pred nimi sa v trblietaní svetla leskol potok. Jeho brehy boli zarastené divokou mätou a zakrpatenými vŕbami. Voda zurčala a preskakovala kamene, drobné striebristé jazierka sa zrkadlili v odraze oblohy.

Tess zastala na kraji lúky, ako prikovaná. „To je…“

„Tvoje nové miesto,“ povedal Aiden potichu. Stál tesne za ňou, rukami jej jemne prešiel po bokoch, ale nesnažil sa ju zadržať. Iba tam bol.

Tess sa usmiala, oči jej zvlhli. Urobila pár krokov k vode a potom aj rovno do nej, sotva sa stihla vyzuť. Kráčala pomaly, opatrne, no predsa vpred. Medzi kameňmi pod nohami šumel potok, čistý, ledva po členky hlboký, no taký studený, že sa jej pri prvom dotyku zježili všetky chĺpky. Jemne sykla, ale nezastavila. Nohami sa prehrabávala pomedzi kamienky a snažila sa zvyknúť si na chlad.

Aiden sedel o kúsok vyššie, na spadnutom kmeni, lakte opreté o kolená, ruky zopnuté. Pozeral sa na ňu. Chvíľu si v duchu premietal ich posledné dni a zamilovane ju sledoval.

Tess sa otočila cez plece, akoby cítila jeho pohľad. Zastavila sa uprostred prúdu, slnko jej svietilo priamo do vlasov. Oči jej žiarili výslovným šťastím.
„Nemáš chuť si vyzuť topánky?“ spýtala sa ticho.
Aiden sa len pousmial.
„Ja sa radšej pozerám,“ odvetil.

Tess trochu sklonila hlavu na svoje nohy, holé po kolená, keďže až nad nimi si držala sukňu. Prešla vodou tak, aby stála pred Aidenom čo najbližšie a najpriamejšie.

Usmial sa, tým svojim blahosklonným, nadradeným spôsobom.

„Počúvam,“ vyzval ju.

„Čo počúvaš?“

„Chceš sa ma niečo opýtať a nevieš ako.“

Jemne naklonila hlavu.

„Nie žeby som nevedela ako, skôr čo. Ale dobre, rozdelím to na dve časti. Prečo som tu až teraz? A prečo tu teda teraz už som?“

Jemne prikývol, na chvíľku pozrel mimo nej, kým si sformuloval odpoveď.

„Tak dlho mi to trvalo preto, lebo nie som nijako nadšený z toho, že by si sa mi pohybovala vonku sama, bez ochrany. Nepáči sa mi predstava, že si niekde bezo mňa. Ale, a to je aj odpoveď na druhú otázku: Chcem ti dať všetko, čo len dokážem, aby si bola šťastná. Klasické ženské dary mi u teba, žiaľ, nie sú nič platné. Šaty a šperky ťa obťažujú, nimi si ťa nezískam. Toto je to, čím si ťa nakloním,“ rukou mávol po okolí. „A tiež sa snažím si v hlave opakovať, ako sme sa spoznali. Bola si sama a dala si mi riadne zabrať. Chytiť som ťa nedokázal. Keby som ťa nezaujal, keby si niekde vo vnútri nechcela, nedostal by som ťa na nádvorie. A tak dúfam, že to zopakuješ s kýmkoľvek iným, keď to bude potrebné.“

Pozorovala ho a mlčala. Aiden bol priamy a úprimný vždy, ale nevedela si vybaviť, či ho už niekedy videla takého zraniteľného. Napriek tomu vyzeral, že s tým nemá problém. Díval sa na ňu, so srdcom na dlani.

„Nie si povinný čokoľvek mi dávať,“ povedala nežne.

„Som tvoj manžel. Mám od Boha právo používať tvoje telo a povinnosť starať sa o to, aby boli naplnené všetky tvoje potreby a túžby.“ A okrem toho ťa milujem, mimochodom.

Urobila z vody pár krokov až tesne k nemu. Nepohol sa, ostal lakťami opretý o kolená, len zdvihol hlavu.

„Pôjdeme? Za chvíľu máš návštevu,“ pripomenula Tess. Dívala sa na neho zhora a napriek slovám si pomaly dvíhala sukňu až nad spodnú bielizeň. Zhlboka, pomaly sa nadýchol, sledoval svoju súkromnú bránu do raja, teraz zahalenú saténom. Usmial sa a ďakoval bohu, že pred chvíľou dvakrát striekal. Inak by ho teraz mala kompletne na lopatkách. Nie žeby sa mu to nepáčilo. A aj tak si neodpustil malú vyhrážku:

„Je ti jasné, že si ťa môžem vziať priamo tu?“

„Myslíš? V takej zime? Chceš sa strápniť?“

Od srdca sa rozosmial a ona sa pridala.

Cesta späť tunelom im trvala dlhšie. Tess sa niekoľkokrát zastavila, chcela si ešte raz pozrieť kamenné výklenky, prejsť rukou po drsných stenách a na mieste pri stajni sa so smiechom započúvala do tlmeného erdžania. Aiden ju nechal. Neponáhľal ju, nesnažil sa ju viesť — len kráčal vedľa nej, ako niekto, kto stráži poklad. Keď vyšli späť do izby, slnko už viselo nízko a miestnosť zalialo teplé svetlo.

„Tess,“ začal mäkko, keď si obaja zložili kabáty. Pozrela na neho a jeho tón hlasu vzápätí spevnel.

„Môžeš si chodiť kde chceš a kedy chceš. Si moja žena, nie môj väzeň. Ale ak pôjdeš tou chodbou, chcem, aby si do západu slnka bola doma.“ V očiach mal čosi neústupné.

Tess sa trochu narovnala, akoby chcela niečo povedať, ale ostala ticho.

„Nesmieš byť v lese sama po tme. Nikdy.“

Jeho hlas bol hlboký, ale pokojný. Neznelo to ako hrozba. Bolo to pravidlo. Tess len prikývla.