Moja žena, moje pravidlá – 13. kapitola

Tess prebudili ranné slnečné lúče a keď sa otočila na bok, zistila, že Aiden ju opretý o lakeť pozoruje.

“Ahoj, mačiatko moje nádherné!” pozdravil nežne.

“Ahoj,” usmiala sa. “Aká bola návšteva? Spala som, keď si prišiel,” opýtala sa, kým si naťahovala ruky a chrbát.

“Ty si spala, už keď som na ňu odchádzal,” uchechtol sa Aiden. “Tuším som ti to s tými orgazmami hneď na úvod trochu prehnal. Mal by som ťa priúčať pomalšie.”

“No neviem, či sa ty so svojimi dvoma máš veľmi čo posmievať,” nadhodila.

“No, hej. Dúfal som, že po prvý výstrek v tebe vydržím dlhšie ako pár sekúnd, ale veľké šance som nemal. Strašne dlho si ma držala nadržaného prakticky stále. Aj keď, u mňa to našťastie ani nie je problém,” žmurkol na ňu.

“Uhm, hej. Vždy som si myslela, že muži potom potrebujú… No, čas, aby mohli znova.”

“Väčšinou áno. Ja ak neprestanem s dráždením, dokážem hneď na ďalšie číslo stvrdnúť tak, že si ani nevšimneš, že som medzi tým trochu zmäkol. Keby som z teba vyšiel, už by to ten dlhší čas chcelo.”

“Hm. Tak žeby som sa predsa len vedela rozhodnúť, kedy chcem sex?” podpichla.

“Ani toto som nepovedal celkom takto, ale chápem tvoju výtku. No pochop aj ty mňa, hneď v prvú noc si sa mi ponúkla. Bolo jasné, že to chceš len vydržať z povinnosti. A to som nechcel.”

Neodpovedala.

“Si môj splnený sen,” hlas mu opäť znežnel. “Nediv sa mi, že ti chcem vrátiť aspoň čo môžem a starať sa o to, aby ti so mnou bolo dobre,” naklonil sa a jemne ju pobozkal. Tess mu bozk ochotne vrátila.

“Máš ju unavenú?” opýtal sa lišiacky a pokúsil sa strčiť ruku pod prikrývku.

“Áno!” vykríkla Tess so smiechom a odstrčila mu ruku.

“Škoda,” skonštatoval Aiden. “Tak teda idem pracovať.”

Vstal a začal si hľadať oblečenie.

“Čo ideš robiť?” vyzvedala Tess len matne tušiac, ako jej manžel vlastne zarába peniaze.

“Musím ísť obzrieť úrodu. No a vymyslieť, čo ďalej.”

“Ako ďalej?”

“Obvykle touto dobou chodím na cesty dohadovať predaje. Lenže teraz,” vkĺzol do nájdených nohavíc, “teba so sebou vziať nemôžem. Je to veľa nepohodlného cestovania a ešte viac nových ľudí. To by si nezvládla. A samú ťa nenechám. Tak neviem.”

“Môžem ostať sama, veď som doma,” snažila sa Tess vyriešiť problém.

“Keď si predstavím, čo ti urobili slúžky a ty si ich ako pani domu nedokázala uzemniť… Brániť sa nevieš, takže bezo mňa sa nepohneš ani na krok,” uzavrel rozhodne a akoby na podčiarknutie svojich slov si opasok nohavíc zatiahol veľmi razantne. Možno aj chcela niečo namietnuť, ale venoval jej taký prísny pohľad, že si to rozmyslela.

Aiden svoju košeľu našiel vedľa Tess na posteli, tak ju vzal a rovno Tess vtlačil na pery pusu:

“Vidím to jedine tak, že kupcov pozvem k sebe. Návštevy u nás sa tak ešte nahustia, ale neboj, teba nebudú nijako obmedzovať.”

“Mávaš veľa návštev?”

“Myslíš mimo tohto? Celkom dosť. Občas pozývam ľudí k sebe, občas idem ja von. Mám celkom akti…” vo vnútri svojej košele sa uprostred slova zasekol. Pretiahol si košeľu cez hlavu a povedal:

“Zruším to. Urobíme ti pohodlie, nepotrebujem spoločnosť.” Trochu klamal a trochu nie. Mal rád ľudí a zábavu, ale viac mu išlo o to, aby sa Tess cítila komfortne.

“Mne to nevadí,” namietla. “Veď ani neviem, že tu včera niekto bol.”

Pozrel na ňu a zamyslel sa. V podstate má pravdu.

“Premyslím to,” vyhol sa rozhodnutiu a dozapínal si košeľu. Oprel sa jedným kolenom o posteľ, prehupol sa k Tess a vlepil jej pusu.

“Budem sa snažiť to nenaťahovať,” prisľúbil a o chvíľku už v izbe nebol.

Tess si vydržala čítať možno hodinu, kým si uvedomila, že je hladná. Celkom prekvapene si uvedomila, že na stole jedlo nie je, hoci vždy bývalo. Vydržala ešte chvíľu čakať, či ho náhodou neprinesú, ale nestalo sa. Vstala, uhladila si šaty a zhlboka sa nadýchla.

Pred dverami nikto nebol, ako aj na celej chodbe a rovnako ani na schodoch. Až keď nimi čo najnenápadnejšie zbehla dole, stretla ľudí a nejakých videla aj vonku. Ale nikto si ju nevšímal, všetci sa venovali svojej práci. Trochu odhadom a trochu podľa vône našla kuchyňu. Najprv do nej len opatrne strčila hlavu. Dnu panovala vlhká, múkou presýtená vôňa, miešajúca sa so sladkou arómou tvarohu a vanilky, v rohu bublal na ohni veľký kotol.

Jedna žena. No, to by sa dalo vydržať. Pomaly vstúpila dnu a až potom sa zamyslela, čo vlastne chce urobiť. Kým sa rozhodla, kuchárka si ju všimla.

“Čo tu robíš? Nemáš čo po robote?” vyhŕkla na ňu príkro. Tess to zaskočilo a slová hľadala príliš dlho.

“Moment, ty nie si naša,” prižmúrila zrelá žena oči. “Mrzí ma to, ale nových ľudí neberieme. Bež!”

Jej hlas znel síce tvrdo, ale v očiach jasne svietilo dobro a zvedavosť. Ruky mala od cesta, vlasy zopnuté do uzla a ako na tvári, tak aj na zástere stopy múky.

Tess si v duchu za tento nápad na výlet vynadala a otočila sa na odchod.

“Počkaj,” ozvalo sa jej za chrbtom a tak sa otočila zase naspäť.

“Si strašne chudá,” zafrflala kuchárka. “Si hladná?” jej tón znel zmierlivejšie.

“…áno,” prikývla Tess neisto.

“Sadaj,” zhučala na ňu žena a kývla na lavicu pri stole. Tess začala prehodnocovať situáciu. Toto rozhodne nebolo niečo, čo mala v pláne. Ale aký, sakra, plán vôbec mala?! Rozhodla sa poslúchnuť a o chvíľku pred ňou pristál tanier s tým najväčším kusom tvarohového koláča, aký kedy videla.

“Ďakujem,” pokúsila sa o úsmev. Sotva sa jedla dotkla, pribudol k nemu krčiažtek mlieka. Zopakovala poďakovanie a začala jesť.

“Pomôžem s niečím?” opýtala sa opatrne pomedzi sústa.

Prečo som to povedala?!

Kuchárka si ju nedôverčivo prehliadla.

“A vieš niečo robiť?”

“Hm… Som učenlivá,” zhodnotila Tess svoje reálne možnosti.

Kuchárka prevrátila oči, prihodila do prípravy vajcia a zavelila:

“Vymies cesto.”

Tess položila koláč, už v stoji si napochytro odpila z mlieka a pustila sa do cesta. Ruky sa jej najprv triasli, múka sa jej lepila medzi prstami a srdce jej bilo o hrudník. Ale pohyby kuchárky boli rozhodné a pokojné. Niečo na ich rytme pôsobilo upokojujúco.

Do kuchyne zatiaľ vbehol mladý muž, mladší od Aidena. Schmatol odkiaľsi kus chleba a keď mu začala kuchárka nadávať, vlepil jej pusu na líce.

“Ahoj, nová?” opýtal sa Tess a uličnícky na ňu žmurkol. Nestihla odpovedať, lebo mladík radšej zdrhol pred nadávkami kuchárky. Tess si uvedomila, že tá hádka bola veľmi priateľská a prišlo jej to milé. Celá situácia pôsobila zvláštne, akoby sa na okamih ocitla v inom svete — obyčajnom a síce hlučnom, ale akýmsi spôsobom bezpečnom. Kútikom oka si všimla, že kuchárka prišla tesne k nej, ale nestihla zareagovať a ucítila chytenie vlasov. Vydesene vykríkla a odskočila niekoľko krokov, až narazila zadkom na kredenc. Kuchárka na ňu vytreštila oči a trošku sa zamračila:

“To som nechcela.”

Podala Tess stuhu, ktorú držala v rukách.

“Zaviaž si vlasy, padajú ti do cesta.”

Tess vzala stuhu, na chvíľku privrela oči a pokúsila sa pomalým dýchaním upokojiť splašené srdce. Síce sa jej to nepodarilo, ale začala si viazať vlasy, keď si všimla kuchárkin ustarostený výraz.

“Tu ti nemá kto ublížiť, dievča,” pokúsila sa ju žena uchlácholiť. “Sú tu len dobrí ľudia, pracovití. A majú sa radi. Môžem sa pokúsiť vybaviť ti tu miesto, ale nič nesľubujem, odtiaľto ľudia neodchádzajú. Pán je dobrák, platí, stará sa.”

Tess neodpovedala. Ale domiesila cesto a rada si nechala vysvetliť, ako ho porcovať a plniť tvarohom a lekvárom na ďalšie koláče. Nedokázala sa uvoľniť, každou bunkou svojho tela cítila každučký pohyb v miestnosti, ale v rámci svojich možností sa cítila prekvapivo dobre. Ani nevedela, ako dlho tu už je.

Vonia to tu ako domov. Asi.

Nemohla si tým byť istá, lebo nikdy nikde nemala miesto, kam by chcela ísť. Vždy len také, z ktorých chcela ujsť.

Pieklo sa druhé kolo koláčov, Tess stále plnila ďalšie a v dome nastal akýsi hluk. Ten sa po chvíli zmenil na krik, ale ani to si v kuchyni nikto nevšímal. Mladík, ktorý si bol vziať chlieb, sa objavil vo dverách.

“Počuj, dievča, kto ty vlastne si?”

“Prečo?” odbila ho Tess bez záujmu a pozornosť venovala koláčom.

Mladík palcom ukázal za seba.

“Lebo milosťpán behá po dome ako zmyslov zbavený a hľadá svoju ženu.”