Keď sa konečne otvorili dvere, udialo sa to s takou razanciou, že si nebola istá, či ostali v pántoch. Vzápätí ich zabuchnutie ňou myklo tak isto a do jej krvného obehu začal prúdiť adrenalín  v ohromných dávkach. Lucas ju obišiel a stojac k nej chrbtom hodil o stôl nejaký spis. Ten hlučne pristál, ale Lucas sa stále opieral dlaňami o stôl a dýchal tak prudko, že to bolo nie len vidieť, podľa dvíhania sa jeho ramien, ale aj počuť. Nedovolila si ani ceknúť. Prešla možno aj celá minúta, kým sa otočil k nej.

Nahnevaný pohľad, ktorý jej venoval, ju zaskočil. Prehltla a čakala. Čím dlhšie sa na ňu díval, tým nahnevanejšie vyzeral. Ruky voľne spustené vedľa tela zaťal do pästí.
„Naposledy,“ dostal konečne zo seba ľadovým hlasom.
„Naj-vyš-šie-ukon-če-né-vzde-la-nie!“

Slabiky prudko odsekával a priam štekal.  Prebehla pohľadom z neho na stôl a na spis. Sekundu rozmýšľala a skúsila:
„Už som…“ začala.

V tej chvíli k nej jedným krokom doskočil. Zdrapol jej blúzku oboma rukami a v sekunde ju roztrhol na dva kusy. Gombíky sa ešte hlučne kotúľali po podlahe, kým jej hrubo trhal zvyšky látky z ramien. Uvoľnil jej ruky od stoličky, aj keď zviazané k sebe ich nechal. Ľahký kúsok nábytku odkopol preč a Luciu postavil čelom k svojmu stolu, o ktorý sa zasa oprel. Založil si ruky a prepichujúc ju zúrivým pohľadom čakal.
Začala chápať, že je naozaj zle. Nebolo ťažké si domyslieť, čo je asi v tom spise, ale koľko tam toho je? Pozerala sa na neho už iba sekundu, aby vzdala tento boj, alebo aspoň túto jeho časť:
„Som inžinierka ekonómie na Karlovej univerzite. Management stredných a veľkých podnikov v medzinárodnom prostredí.“

Díval sa jej do očí a mlčal. Sekundu, dve. Potom sa prudko postavil, obišiel ju a zo zadu chytil za pás, čím jej narušil balans a už stačilo iba voľnou rukou chytiť okraj sukne a strhnúť  ju dole. Jej výkrik si nevšímal, len v spodnej bielizni ju opäť vyrovnal do stoja  a postavil sa pred ňu. Porazenecky vydýchla a dokončila:
„Tiež mám MBA a momentálne som pred skúškami na PhD.“
Natiahol sa za jej podprsenkou, na čo sa inštinktívne strhla a ustúpila o krok:
„Fakt už nič iné nemám!“ vykríkla obranne.

Čo vzápätí oľutovala, lebo tieň hnevu, ktorý mu preletel očami, sa nedal vysvetliť nijako dobre. Veľmi pomaly sa vyrovnal, ešte pomalšie prešiel za jej chrbát. Celou šírkou dlane jej chytil krk pod bradou, stlačil a dvihol ju hore tak, že sa musela postaviť na špičky. Oprel si jej chrbát o seba, k uchu jej pritlačil pery a ticho, ale tvrdo zašepkal:
„Ešte raz urob niečo, čo som ti nekázal. Ešte raz neurob niečo, čo od teba chcem, alebo skús ešte zaklamať. A sľubujem, že ma budeš prosiť o milosť. Rozumieme si?“
Jej prikývnutie si skôr domyslel, než by mala šancu sa v tom zovretí pohnúť čo i len o milimeter. Pomaly ju pustil a počkal, kým chytí stabilitu. Potom zdrapol oboma rukami podprsenku a vo chvíli už aj tá padala na zem. Lucia sebou mykla, ale dokázala neurobiť ani krok. Kým sa spamätala, Lucas stál pred ňou.
„Aké jazyky ovládaš?“
„Hovorím…“ preskočil jej hlas,“ … plynule po anglicky, nemecky, rusky, španielsky a poľsky. Som začiatočník v maďarčine,“ oblízla si pery.
„Ok,“ predniesol takmer  spokojne. „Na akom aute jazdíš?“
„Sedmičkový bavorák.“
„Odkiaľ také auto máš?“ mračil sa.
„Požičané. Písané na firmu.“
„Požičaný sedmičkový bavorák? No to musíš fakt dobre fajčiť.“
Sarkazmus skryť ani nechcel a uraziť sa ju snažil aspoň tak, ako sa práve cítil on sám.

Lucia pár sekúnd mlčala a rozmýšľala. Pokúsila sa skryť, že jej pohľad opäť ubehol k spisu a skúsila:
„Na toto si nie som istá, ako chceš, aby som reagovala.“
Znechutene odvrkol: „Nijak.“
Nastalo ticho. Lucas si rukou  prehrabol vlasy, chvíľu len tak stál a potom si k sadol na svoju stoličku za stôl. Premeriaval si Luciu pomalým pohľadom zhora až dole a späť. Trochu sa pomrvila, ale nepohla. Škodoradostne sa uškrnul.
„Dobre,“ vyhlásil po chvíli. „Takže z neschopnej baby s gymplom sa vykľula veľmi bystrá ženská s najvyšším možným vzdelaním, aké sa u nás dá dosiahnuť… Na vrchol máš evidentne aj iné klady, o ktorých teda nepochybujem…“
Dal si záležať, aby jej pri týchto slovách hľadel na nahé prsia. Odvrátila pohľad, na čo zareagoval hneď:
„Pozeraj sa na mňa!“
Radšej poslúchla.
„Mimochodom,“ začal a opäť sa sarkasticky uškrnul. „Sú pravé, alebo je to tiež sponzorský dar?“
Zhlboka sa nadýchla a až po výdychu odpovedala:
„Na toto si tiež nie som istá, ako mám reagovať.“
Nepriateľský a nahnevaný tón zakryť nedokázala. Vstal a idúc k nej odsekol:
„Tiež nijako.“

Položil dlaň ľavej ruky na jej chrbát, aby nemohla cúvnuť  a druhou surovo prešiel po prsiach. Drzo jej hľadel priamo do očí a bez hanby si vychutnával všetko, čo v nich mala – prekvapenie, hnev, bezmocnosť. Čím hrubšie sa k jej prsiam správal, tým viac zadržiavala dych. Vedel, že to nie je vzrušením, že je to iba ohromná zlosť. Ale práve to mu robilo radosť  a tlačil stále viac. Pokúsila sa uhnúť, čomu rukou na jej chrbte zabránil a pritlačil si ju ešte bližšie k sebe.
„Lucas, to bolí!“ vykríkla a chvíľu trhala spútanými rukami.
„Super!“ zašepkal sadisticky, keď prestala, ale na prekvapenie zjemnel. Prebehol jej pohľadom po tvári, rukou stále dráždiac prsia, hoci už jemnejšie. Takmer sa zľakla, keď si uvedomila, že na pery jej hľadí akosi dlho. V tej chvíli si to uvedomil aj on:
„Ozaj lákavá pusa. Človek by na ňu mal aj chuť, keby nevedel, čo všetko si do nej strkáš.“
Pustil ju tak prudko, že zakolísala.

„Takže s týmito tvojimi danosťami,“ pokračoval pokojne, akoby viedol pri stole debatu s obchodným partnerom. „Prečo si tu? Myslím, prečo robíš celý deň kávu a prenášaš papiere za smiešne peniaze? Evidentne máš na to byť minimálne manažérom.“
„Hm… Páči sa mi moja práca,“ odpovedala neurčito. Zamračil sa:
„Chápal by som, že chodíš do práce, lebo ti to ten tvoj nabijak nakázal. Aby si ho neotravovala celý deň, vyšupoval ťa na päť, šesť hodín preč. Ok.“
Nenechal sa vyrušiť  jej urazeným nádychom. „Ale prečo asistentka?“
„Lucas, ja neviem, ako inak odpovedať. Mám túto prácu rada. Aspoň do nedávna som mala.“
Poslednú vetu zašepkala evidentne viac pre seba, ako pre neho.

„Tak inak. Prikázal ti niekto robiť vyslovene asistentku?“ vyrovnal sa a unavene prehol chrbát. Nečakala jeho pohyb a trochu sa strhla. Zamrzol uprostred pohybu a prekvapene na ňu pozrel. Potom sa zamračil, veľmi pomaly  vyrovnal chrbát a práve tak pomaly jej pohľadom prebehol celé telo.  Potom ešte raz a skonštatoval:
„Netlčie ťa. To by bolo vidieť. Takže sa bojíš, že to urobím ja? E-e, to by si ma musela veľmi nahnevať. A aj to by bolo len také výchovné, na zadok.“
Lucia si čím ďalej, tým menej bola istá, či ju jeho slová viac zarážajú, prekvapujú alebo hnevajú. Nedokázala verbálne reagovať, tak len mlčala a počúvala.
Lucas k nej podišiel a jemne jej uvoľnil putá.
„So mnou je to jednoduché,“ pokračoval, keď si už Lucia trela odreté zápästia. Položil jej otvorenú dlaň na tvár, potom do vlasov, tie jej pohladil:
„Ty budeš poslúchať a ja ti nebudem robiť zle. Hm?“
Aj by na neho vyštekla, ale vo chvíli, keď sa začalo zdať, že by táto šialená situácia mohla konečne skončiť, si to nechcela dopriať. Takže pokračoval on:
„A ak ti náhodou napadlo, či mám v pláne ťa znásilniť…“
Trhla sebou tak prudko, že si ju rukou v jej vlasoch pevnejšie pritlačil k sebe a stíšil hlas:
„…tak nie. Naozaj sa nepotrebujem dostať do potýčky s chlapom, ktorý svojej kurve dovolí šoférovať také auto.“

Roztiahli sa jej zreničky, nadvihla obočie, otvorila ústa a zalapala po dychu. On ale považoval svoje slovo za posledné, takže ju pustil. Prešiel k skrini, vybral z nej jednu zo svojich košieľ. Podal ju Lucii, ktorá potrebovala ešte pár sekúnd na spamätanie a až potom sa po oblečení natiahla.
„Menšiu už nemám,“ znel skoro ospravedlňujúco, „budeš si musieť vyhrnúť rukávy. Sukňa je celá.“
Bez ďalšieho pohľadu ju obišiel smerom k svojmu stolu a sadol si. Vzal zo stola nejaké papiere a začal sústredene čítať. Prebrala sa relatívne rýchlo. Vkĺzla do košele i sukne a zapínajúc gombíky sa pohla k dverám.  Pred nimi zastala, pozapínala sa, upravila rukávy aj veľmi široký pás košele. Zdvihla hlavu trochu vyššie, prešla si rukami po sukni, nadýchla sa a otvorila dvere.

Až keď ich za sebou zavrela, Lucas položil papiere, bezvládne si skryl tvár do dlaní a tie celé s buchotom položil na stôl.