Lady Adelin – 8. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Zdvihol ju do náručia. Jemne, s dlaňou pod jej kolenami a druhou pod chrbtom. Bola ľahká, drobná a ani sa nepohla. Pomaly prešiel k posteli a položil ju na prikrývku, ako niečo vzácne. Niečo, čo sa môže každým pohybom rozbiť. Až potom si k nej sadol, bokom, dýchajúc zhlboka. Chcel sa jej dotýkať. Ale ešte viac chcel vedieť, či po tom túži aj ona.

Natiahol sa vedľa nej, podoprel si hlavu dlaňou a pomaly sa k nej priblížil. Jej telo zostalo uvoľnené, pokojné. S opatrnosťou jej rozviazal opasok župana, ale neroztváral ho, len nechal látku mierne povoliť.

Prstami sa dotkol jej kľúčnej kosti. Jemne, takmer posvätne, ako keď niekto obchádza hranicu, ktorú nechce prekročiť bez dovolenia. Koža bola teplá, hladká, ale bez akéhokoľvek zachvenia. Sklonil sa nižšie. Perami sa oprel o jej krk, nie do hĺbky, len do pokožky. Bozkával ju pomaly, ticho, sústredene. Dýchal pritom len cez nos, akoby si nechcel nechať ujsť vôňu jej pokožky, ani ten najjemnejší záchvev.

Adelin odvrátila hlavu, nie prudko, len sotva znateľne. Pohľad uprela niekam ponad jeho plece, na záves pri okne. Už dávno vedela, že keď je najhoršie, je dobré sa niečoho držať. Počítať štvorčeky vzoru na operadle kresla. Alebo sledovať pravidelnosť tkania závesov. Teraz jej oči skúmali lem na záclone – trojitý steh, mierne zvlnený, presný. Nevedomky si zahryzla do spodnej pery a ďalej sledovala záclonu, očami kopírovala každý pravidelný steh. Pomáhalo jej to. Upínala sa na rytmus, ktorý mohla ovládnuť, aspoň pohľadom.

Až keď na chvíľu obrátila zrak späť k nemu, uvedomila si, že Mattias na ňu hľadí. Nie nežne. Nie s túžbou. Ale s výrazom, aký v jeho očiach ešte nevidela. Úplne zastal. Keď zazrela tieň v jeho tvári, stiahlo sa jej hrdlo. Ani si neuvedomila, ako dlho sa dívala na tú záclonu. Nevšimla si, kedy ho stratila zo zmyslov. Mattias sa ešte nad ňou skláňal, ruka mu spočívala na jej páse, dych mal plytký. A potom zrazu prestal vnímať jej telo a začal vnímať ticho. Ten dlhý, sústredený pohľad do priestoru. To drobné, nevedomé zahryznutie do pery. To, že sa mu vôbec nevracala.

Narovnal sa. Prudko, akoby ho niečo pichlo do hrude. Dlaň stiahol, pohľad sa mu zúžil. Prvý raz ho preťala skutočná istota. Nie podozrenie, nie otázka. Zrazu vedel. Niečo bolo zle. A nešlo o nehu. Ani o túžbu. Išlo o to, ako pokojne mu to celé dovolila. Ako presne vedela, čo sa má stať. A ako veľmi pritom nebola prítomná.

Adelin sa pohla až po chvíli. Nevedela, čo presne videl, ale videl niečo. V tej sekunde sa jej myšlienky rozutekali a hľadala prvé, čo by mohla povedať, aby to zvrátila.

„Prepáč,“ zašepkala a rýchlo dodala: „Nepočula som… Pýtal si sa niečo?“

Mattias sa jej len díval do tváre. Nie, nič sa nepýtal.

Adelin sa neisto nadýchla.

„Povedz mi… čo mám urobiť. Čo máš rád?“

Jej hlas bol tichý, takmer prosebný. Ako niekoho, kto chce všetko napraviť. Nie slovami, ale telom.

Mattiasovi pri tej otázke stiahlo žalúdok. Nie od túžby, ale od poznania. Odrazu mu to celé zapadlo. To, ako sa dívala mimo neho. Ako sa nehýbala. Ako jej telo nereagovalo na žiaden jeho dotyk.

Snažila sa nevnímať. Vedome. Zámerne. A podarilo sa jej to.

Tak dobre to ovládala, že si to nevšimol hneď. Musela niekoľkokrát predtým skúšať, ako sa odpútať od vlastného tela. Ako sa oddeliť od prítomnosti, keď sa jej niekto dotýka. Niečo také sa nedá naučiť zo dňa na deň. Ani bez dôvodu. A jemu sa z toho zdvihol žalúdok. Trhane sa nadýchol a dostal zo seba:

„Adelin, teba sex bolí?“

V očiach sa jej len na sekundu objavila nervozita, ale hneď ju skryla.

„Ale to predsa nevadí,“ obhajovala sa so sileným úsmevom. „Do zajtra to prejde!“

V hrdle ho pálilo. To, čo povedala, aj ako to povedala, bolo horšie než akýkoľvek výkrik. Horšie než strach. V jej hlase nebolo nič nové. Žiadne prekvapenie, žiadne pohoršenie. Len rutina.

„Zažila si niekedy sex, ktorý by ťa nebolel?“ hlas sa mu zadrhával.

Adelin pochopila, že hra končí.

„Nie,“ odpovedala pravdivo.

Mattias vstal. Pomalým, ťažkým pohybom, akoby mu každý sval kládol odpor. V hlave sa mu rozbehli predstavy, ktoré ho desili – starý chlap, jej telo, ticho, ktoré muselo vládnuť v tej izbe. Alebo plač?

Prstami sa zachytil o operadlo kresla, zovrel ho, akoby to bol jediný pevný bod. A potom to z neho vybuchlo. Nie ako otázka, ale ako výkrik. Nie na ňu. Len do ticha, ktoré to nevládalo uniesť.

„Ten bastard ťa tri roky znásilňoval?!“

Adelin sa ani nepohla. Len na okamih privrela oči, ako by ju ten výkrik fyzicky zasiahol. Potom sa pomaly posadila, natiahla si župan na plecia a bez jediného slova vstala z postele. Neodpovedala. Nemusela. V jej pohyboch bolo všetko.

„Toto nie je niečo, čo by som s tebou chcela rozoberať,“ zamrmlala napokon. Bez hnevu, len s unavenou istotou ženy, ktorá už dávno vie, čo sa po nej bude chcieť. Prešla k dverám, nehlučne, bez ohľadu na to, či ju niekto zastaví.

„Nie, počkaj, neodchádzaj!“ vyhŕkol Mattias.

Stál síce blízko nej, ale nikdy by si nedovolil zastaviť ženu silou, proti jej vôli. No nechcel, aby odišla. Chcel, aby vedela, že všetko, čo cítil, všetka hrôza, nevoľnosť, výkrik, to všetko nepatrilo jej. Nechcel jej ublížiť. Naopak, práve teraz ju túžil ochrániť. Byť k nej nežný. Byť tým, komu by raz mohla veriť.

Adelin dvere aj tak otvorila.

„Prosím!“ zašepkal ešte bezmocne. Aj tak nimi prešla.