Lady Adelin – 6. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Mattias stál v záhrade, ani nie dva kroky za Adelin. Nevšimla si ho. Už niekoľko minút sa ani nepohla, hľadela niekam do diaľky.

„Lady Adelin?“ oslovil ju konečne.

Strhla sa len máličko a otočila k nemu.

„Mattias,“ kývla hlavou.

Pôsobila pokojne, no zblízka bolo vidieť, že ten pokoj nie je úplný. Prsty mala zopnuté pred sebou, akoby sa nimi chcela niečoho pridŕžať. Plecia mala uvoľnené, ale nie celkom – v napätí, ktoré si možno ani neuvedomovala. Vietor jej nadvihol pramienok vlasov, no ona sa ho nepokúsila upraviť. Len tam stála, akoby nevedela, čo robiť.

„Musím sa vám ospravedlniť. Zle som vás minule pochopil…“ začal pomaly, ale hneď ho prerušila:

„Nepochopili ste ma zle. Povedala som presne to, čo si myslíte.“

Zaváhal.

„Tak prečo… mi upierate svoju spoločnosť?“

Adelin sklonila pohľad a na chvíľu sa odmlčala.

„Nechcem vám sľubovať, čo možno nebudem vedieť splniť,“ povedala napokon ticho.

Mattias na ňu mlčky hľadel.

„Nie som si istá, či…“ odmlčala sa. „Či vám to bude vyhovovať. So mnou. Neviem, či to pre vás bude… dosť.“

Znova stíchla. On sa neveriacky usmial:

„Žartujete,“ zašepkal. V slabinách sa mu zase ozvalo to známe chvenie.

„Adelin, ak mi vy dovolíte na vás siahnuť,“ ešte viac stíšil hlas. „Pravdepodobne sa urobím skôr, než vás pobozkám.“

Pekne sa usmiala.

„Nemôžete nevidieť, čo so mnou robíte,“ doplnil.

Mlčala. Akosi nervózne.

„Narážate na…“ pristúpil k nej ešte bližšie. „Nedostatok skúseností?“

Prikývla.

„Tak nejako.“

„To nie je ani trochu dôležité. Podstatná ste vy.“

Stále mlčala. Nebol si istý, ako pokračovať. Veď v podstate prehovára mladú ženu, aby mu len tak vliezla do postele a odovzdala všetko, čo má.

„Adelin…“ šepkal aj nehou, ale už zase aj vlastným vzrušením. „Ak sa rozhodnete, skúste za mnou zájsť. Ukážem vám, že vaše obavy sú úplne zbytočné. Môžete mi veriť, neurobím vám nič, čo nebudete chcieť.“

„Budem chcieť všetko. A vy môžete všetko,“ povedala odrazu, prekvapivo rázne. „Taká je dohoda. Ja dostanem neobmedzený prístup ku knihám a vy ku mne.“

Prekvapilo ho to. Ešte pred chvíľou v jej hlase citeľne vibrovalo váhanie. A teraz znela rozhodnuto, takmer vyzývavo. Táto náhla zmena mu prišla zvláštna. Ako keby si niečo nacvičila. Ako keby to hovorila nie preto, že to tak cíti, ale preto, že to od nej niekto čaká.

Prikývol pomaly. S očami stále na nej. A s nejasným, nepríjemným pocitom v hrudi.

„Mattias!“ zaznel záhradou výkrik jeho matky.

Na pár sekúnd znechutene privrel oči, stisol pery a silno sa nadýchol nosom. Keď oči otvoril, Adelin pred ním neúspešne skrývala chichot, triasli sa jej ramená.

„Ona je všade!“ zašepkal rozhorčene, ale baviac sa na jej smiechu.

„Áno, matka?“ otočil sa.

Verena k nim dorazila takmer okamžite, s výrazom, ktorý nezniesol odpor.

„Ako sa to chováte, preboha?! Lady Adelin, ako si môžete dovoliť stáť pri mužovi tak blízko?“

Mattias sa zháčil. Ustúpil o dva kroky, akoby si len v tej chvíli uvedomil, aký malý odstup medzi nimi skutočne bol.

Adelin však zostala stáť na mieste. Nepohla sa ani o piaď.

„Lady Verena, nechápte ma zle,“ predniesla Adelin jasným hlasom. „Ale ja som ovdovelá žena. Nie slobodné dievča, ktoré potrebuje gardedámu. Môžem si stáť, kde sa mi zachce.“

Na Vereninej tvári sa mihol tieň zlosti, ktorý by inokedy vyústil do ďalšej tirády. No Adelin mala pravdu. A tým ju vytáčala ešte viac. Mattiasovi to urobilo neskutočne dobre a hlavou mu preletelo:

Lady Adelin, ja sa do vás asi zamilujem.

Verena sa prudko nadýchla a otočila k synovi.

„O chvíľu príde Solenne. A budem veľmi rada, ak sa na ňu aspoň pokúsite urobiť lepší dojem.“

Zvrtla sa a zmizla.

Mattias sklamane sklonil hlavu.

„Kto je Solenne?“ opýtala sa Adelin.

„Moja mladšia sestra. Bola pár týždňov cestovať po zahraničí. Tá vás pobaví,“ odpovedal sarkasticky. Na spýtavý pohľad doplnil:

„Nenalepilo sa na ňu veľa etikety.“

A hlavne to znamená, že dnes večer už za mnou nestihnete prísť, ani keby ste sa tak rozhodli.

Keď sa Mattias po prezlečení dostal na chodbu vedúcu k salóniku, už z diaľky z neho počul hlasy. Adelin sa zjavne zo záhrady dostala do svojej izby, a najmä z nej, skôr ako on. Nebol z toho nadšený. Nezdalo sa mu ideálne, aby sa s jeho poplašenou sestrou zoznámila osamote. Solenne bola navonok krásna mladá dáma. Na rozdiel od brata síce blondínka a od neho o pár rokov mladšia, zato správaním úplne iná. Kým Mattias v spoločnosti vynikal svojou eleganciou, jeho sestra zase opakom. Bola živá, otvorená a zle rozumela pravidlám správania. Čo sa najrýchlejšie dalo zistil vďaka jej prostorekosti.

„…Benediktova? Veď ten mal snáď sto rokov!“ To bol hlas Solenne.

Ozval sa smiech, ktorý nikdy nepočul, ale hneď vedel, že patrí Adelin.

„Takmer,“ odpovedala jeho sestre.

„A ty už máš aspoň dvadsať?“

„Takmer,“ zopakovala Adelin, rovnako pobavene.

„Takže Mattias má teba doma, slobodnú, rovno pod nosom?“

Mattias pridal do kroku.

„Kto je z teba viac na prášky? Môj braček, alebo matka?“

„No tipni si!“ odpovedal sestre rýchlo, keď konečne vošiel.

Kým k nej pristúpil, zahliadol Adelin. Smiala sa tak pobavene, že odhalila biele zuby. Ale napravila to hneď, ako vošiel a spoločensky správne spojila pery. Zamrzelo ho to.

„Ahoj, sestrička,“ objal dievča. „Pristane ti to.“

Adelin sledovala, ako Solenne venoval úsmev, aký pri ňom ešte nevidela. Bol srdečný, uvoľnený, teplý. Objímal ju dlho, nežne. Pohladil jej plecia, pobozkal na tvár a pritom čosi pošepol. Niečo, čo malo rozosmiať len ju. Solenne sa uškrnula a zľahka ho plesla po hrudi. Adelin sa na to nevedela prestať dívať. Sledovala každý pohyb jeho ruky, každý náznak starostlivosti, každé drobné gesto, ktoré medzi nimi plynulo úplne ľahko. Takmer nestihla sklopiť zrak, keď sa od sestry odtrhol a sadol si do voľného kresla.

„Solenne?“ oslovil ju ešte. „Lady Adelin nie je tvoja kamarátka, správaj sa slušne.“

No tak tento tón už od neho Adelin počula. Prísny, panovačný.

„Ale je!“ vzdorovala mu sestra. „Veď je, preboha, mladšia, ako ja!“

Mattias zdvihol hlavu a otvoril ústa, keď ho predbehla Adelin:

„Vaša sestra ma požiadala o tykanie. Súhlasila som, je to v poriadku.“

Pozrel na ňu a po chvíli prikývol.

„Aj tak sa trochu kontroluj,“ povedal sestre.

„Myslíš to, že je krásna a nezadaná a pod tvojou strechou?“

„Solenne!“ prepichol ju pohľadom.

„Mňa by len zaujímalo, kto toto schválil,“ zjemnilo dievča tón.

„No, schválil som to vlastne ja, ale… nemal som úplne celistvé informácie.“

Mattias si odkašľal a zmenil tému.

„Dáte si niečo?“ opýtal sa oboch a už siahal po karafe.

Nenechal ich odpovedať. Nalial najprv do pohára pre Adelin, potom pre sestru a napokon sebe. Každý z pohárov položil pred ne na stolík a až potom si ten svoj zdvihol. Otvoril ústa, že niečo povie, no predbehol ho hlas Solenne:

„Na pevné nervy našej milej matky,“ vyhlásila slávnostne a zdvihla pohár. Mattias sa uškrnul a napil.

„No dobre a kto to teda vymyslel, aby tu Adelin prišla?“ nedala si pokoj Solenne.

Mattiasovi sa do odpovede nechcelo, ale Adelin s tým problém nemala.

„Vaša matka sa rozhodla, že ma vydá. Asi sa jej zdá, že tu ma môže mať pod kontrolou.“

„Prečo by si to robila? Veď tým by si prišla o Lin…“ dievča sa zaseklo uprostred slova. „Aha,“ dokončila.

Mattias sa len zamračil, no nič nepovedal. Na podobné ťahy svojej matky už dávno nemal slov.