Lady Adelin – 5. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

„Dajte vedieť lady Adelin, že by som uvítal, keby sa k nám pridala na raňajky,“ oznámil Mattias slúžke už cestou do malej jedálne.

Od rozhovoru v salóne prešli dva dni. Dva dni ticha, v ktorých sa nič nevysvetlilo. Neprehovorili spolu odvtedy ani slovo. Nevedel, či sa mu vyhýba, alebo je to len náhoda. Ale neobjavila sa ani na raňajkách. Možno čakala, že niečo povie. Možno sa hanbila. Alebo, a to ho trápilo najviac, možno si všetko zle vyložil. Možno to nemyslela tak, ako to on pochopil. A on ju tým svojím tichým obvinením urazil.

Obe noci sa mu napriek pochybnostiam začali aj končili s penisom v ruke. Šalel z predstavy, že by sa jej mohol dotýkať a nevedel na ňu prestať myslieť. Na to, ako by sa jej pokožka hýbala pod jeho dlaňou. Ako by vyzerala pod ním, rozpustená, nahá, bez toho nepreniknuteľného pokoja. S očami zatvorenými a telom vydaným napospas. Pri každom výstreku mal pred očami práve to – ako sa poddáva, len jemu, len na tú chvíľu.

Včera však konečne dorazili hospodárske podklady z Lindorie. Lenže nedostal k nim dostatočné informácie, a tak potreboval hovoriť s Adelin. Nemal veľa možností. Ale nech už boli dôvody jej odstupu akékoľvek, raňajky s matkou predstavovali najmenej konfliktnú pôdu. Nič sa tam nemôže stať. Nie medzi kávou, chlebom a Vereninými nepríjemnými poznámkami. Ak Adelin cíti trápnosť, táto forma rozhovoru jej bude najmenej nepríjemná.

Prišla tak, ako vždy. Tichá, upravená, s pokojným pohľadom a úklonom, ktorý patril obom. Sadla si oproti, jemne sa usmiala, akoby medzi nimi nikdy nič nebolo. Na chvíľu ho to vyviedlo z miery.

Siahol po kanvici a nalial si kávu. Pohybom, ktorý pôsobil uvoľnene, hoci jeho ramená boli napäté.

„Prišli záznamy z Lindorie,“ prehovoril napokon. „Ale máte tam pomerne neochotné služobníctvo, povedal by som.“

„Prečo? Sú k vám nepríjemní?“ zamračila sa Adelin.

„To ani neviem. Chcel som všetky podklady a informáciu o tom, kto je správcom statku, aby som s ním mohol zápisy podrobne prebrať. Čo som chcel, tu síce je, ale na otázku o správcovi alebo niekom, kto to tam riadi, som dostal odpoveď, že mám ísť za vami.“

Konečne na ňu zdvihol pohľad, takže videl, ako sa doširoka usmiala a trošku sklonila hlavu. Potom venovala rýchly pohľad Verene a nakoniec aj jemu.

„No, v skutočnosti, oni vám odpovedali.“

Na chvíľku sa odmlčala. Nie preto, že by čakala, že Mattiasovi odpoveď dôjde, ale chcela si vychutnať pohľad na neho.

„Správcom som tam ja.“

Prikývol:

„Áno, samozrejme. Ale ja sa pýtam na niekoho, kto vedie účtovné knihy, hospodárske záznamy, kto reálne rozhoduje o výsadbe, nákupoch, predajoch.“

Tentokrát prikývla Adelin:

„Ja.“

Ani sa nepokúšala skryť úškrn a čakala.

Mattias ostal nehybne sedieť. Trvalo niekoľko sekúnd, kým mu to skutočne došlo. Celý čas sa na ňu pozeral. Priamo, sústredene, bez mihnutia oka. V hlave sa mu prehrávali jej slová znova a znova, ako echo, ktoré odmietal pochopiť.

„Dočerta,“ ušlo mu nahlas, sucho, takmer bez dychu.

Pozrel na ňu, potom na matku, ktorá sa zatiaľ netvárila nijako. Vrátil sa pohľadom k Adelin a tentoraz si ju obzrel inak. Nenápadne, ale dôsledne. Ako niekoho, koho si celý čas zle čítal.

„Takže… Vy viete nielen čítať, ale aj počítať.“

Neznelo to výsmešne, skôr ako tiché, uznanlivé konštatovanie človeka, ktorý sa práve zorientoval v novej rovnici. Na čele mu pulzovala otázka, čo ešte o nej nevie.

„Predpokladám, že vy sám uznáte, že to vôbec nie je ťažké,“ odvetila jemne, s iskričkami v očiach a natiahla sa po šálku čaju.

Verena prudko položila lyžičku na tanierik, až to cinklo.

„Prepáčte, ale toto považujem za neprípustné!“ vyhŕkla. „Správu statku?! Vlastnoručne?! Čo ste to za ženu?“

Jej hlas sa niesol jedálňou ako ostrý rez, plný rozhorčenia, akoby práve odhalila ohavnosť, nie schopnosť.

„Kde ste sa to naučili?“ pokračovala bez dychu. „A kto vám to vôbec dovolil? To sa na Lindorii bežne stáva, že sa ženy hrajú na správcov a miešajú sa do mužských záležitostí?“

Adelin sa na ňu pozrela s takmer ľútostivým pokojom. Nezvýšila hlas, neznížila tón, no jej slová boli ostré ako čepeľ.

„Robila som to za manžela, keď nemohol on. A naučili rodičia. Ako otec, tak matka.“

Verena sa nadýchla, akoby ju tie slová fyzicky zasiahli.

„V mojom dome sa takéto nehanebnosti diať nebudú,“ prehlásila pevne. „Žena, ktorá sa zaoberá účtami, obchodom a správcovskými rozhodnutiami, nemá žiaden pôvab, dôstojnosť a ani úctu. A čítať? O tom nech sa vám ani nesníva. V knižnici Rosengartu žena otvárať knihy nebude. Ani jedinú.“

„Matka, o tom nerozhoduješ ty,“ zastavil ju Mattias.

„Rozhoduje o tom slušná spoločnosť!“

Mattias si predstavil svoj ranný orgazmus pri honení a svoju neprekonateľnú potrebu striekať do Adelin. A tak, v podstate oznamujúc Adelin svoju vôľu, povedal rázne:

„V tomto dome rozhodujem ja, nie spoločnosť.“

Verena si nespokojne odfrkla a zamrmlala čosi nezreteľné. Zobrala si šálku a zadívala sa bokom, akoby sa rozhodla celú situáciu viac nevidieť.

Mattias znova siahol po kanvici, len aby mal dôvod pozerať sa inam. Zameral sa na pohyb kávy, nie na ženu, ktorá sedela oproti nemu. Neodvážil sa pozrieť Adelin do očí. Nie teraz. Ak ju nepochopil správne, ak ju svojou reakciou urazil… Tak to jeho posledné slová ešte zhoršili.

„Pozrieme sa na tie záznamy zajtra,“ povedal vecne, bez emócie. „Ak máte čas.“

„To chceš so ženou sedieť pri knihách?!“ ozvala sa Verena opäť. „Aké ďalšie neprístojnosti chceš v tomto dome robiť?“

Adelin zatajila úškrn, keď sledovala Mattiasov pohľad na matku, v ktorom bolo:

Ak ti teraz odpoviem, dostaneš infarkt.

Mattias presunul pozornosť z Vereny na Adelin, tak odvetila:

„Samozrejme, ako si želáte.“