Lady Adelin – 3. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Sála žiarila. Do posledného detailu vyzdobená, prevoňaná kadidlom a večerou, naplnená smiechom, leskom drahokamov a mäkkým šuchotom šiat. Vysoké oblúky nad hlavami hostí zdobili girlandy z jedľových konárikov a bielych stúh. Rosengart sa zmenil na scénu. A každý, kto vstúpil, hral svoju rolu.

Mattias stál pri kamennom stĺpe v tieni galérie. Pohár vína ešte len držal, neodpíjal. Zvláštny druh opatrnosti mu bránil naplno sa zapojiť do veselia. Pozoroval, načúval útržkom rozhovorov, v duchu si triedil mená, tváre, záujmy. A sem-tam zablúdil pohľadom k nej.

Adelin.

Stála pri okne. Zľahka naklonená k nejakej mladej panej, načúvala, prikyvovala. Pohybovala sa, akoby bola stvorená pre takéto večery – ľahko, ladne, s úsmevom. A predsa bolo v jej postoji niečo vzdialené. Ako keď človek odpovedá z povinnosti, nie zo záujmu.

Zdvihol pohár a konečne sa napil. Sladké červené, presne ako mal rád. No nevedel sa sústrediť na chuť. Neuniklo mu, ako za poslednú hodinu odmietla už niekoľko rôznych žiadostí o tanec. Vždy zdvorilo, s ľahkým náklonom hlavy, s takmer neviditeľným úsmevom. Bez jediného slova, ktoré by mohlo uraziť. No aj bez jedinej iskry záujmu.

Verena sa zjavila po jeho boku, ani nevedel kedy.

„Je najvyšší čas, aby sa niekto postaral o to, aby sa správala primerane,“ prehovorila potichu.

Neodpovedal.

„Mattias, nie je tu na to, aby sa hrala na lesnú vílu. Urob niečo!“

Konečne matke venoval pohľad:

„Čo mám urobiť? Nemám žiadne právo nútiť slobodnú ženu, aby tancovala, keď nechce.“

„Dobre vieš, na čo tu je!“

Prestal ju počúvať. Aj preto, že mu išla na nervy, aj preto, že s ňou nesúhlasil.

No nakoniec sa pohol. Nie, že by sa mu chcelo. Ale vedel, že Verena by neprestala, kým by sa tak či tak niečo nestalo. A ak sa niečo malo stať, nech to má aspoň pod kontrolou.

„Lady Adelin,“ oslovil ju, keď na chvíľku osamela.

„Mattias,“ usmiala sa. Inak, než to robila všetkým okolo.

„Matka chce, aby som vás prinútil neodmietať pozornosť prítomných pánov,“ povedal pomaly, úprimne. Adelin mu venovala ten jej jasný pohľad a čakala. Zdalo sa mu, že pobavene.

„Nedá mi pokoj celý večer. Prosím vás,“ trochu stíšil hlas. „Choďte na ten parket aspoň raz.“ Trocha porazenecky a veľmi úprimne sa usmial. „Len jedného z nich neodmietnite.“

Adelin mu chvíľku skúmala tvár a potom sa usmiala tiež:

„Dobre,“ prikývla. „Povedzte matke, že jeden tanec zvládnem.“

„Som vaším dlžníkom,“ zašepkal vďačne aj spiklenecky.

„Dá ti jeden tanec a ty mi dáš pokoj,“ zavrčal Verene, keď sa opäť ocitla vedľa neho.

„Tak ten vyberiem ja,“ pustila sa jeho matka hneď do práce.

Nestihol zareagovať. Už sa od neho vzďaľovala a mierila ku skupinke pri krbe, kde sa pohyboval muž, ktorého nemal rád. Gabriel vel Kevas. Chabá napodobenina aristokrata. Postavou nijako zaujímavý, ale v tvári mal napísané všetko. Blond vlasy vždy len ledabolo uhladené, pery úzke, vždy stisnuté do zákerného úškľabku. A nos zakrivený, akoby sa mu už stalo, že sa pri ňom niekto neudržal a zlomil mu ho. Mattias sa zamračil. Keď ho naposledy stretol, vel Kevas dokázal uraziť dve ženy za štvrť hodiny. A teraz si s jeho matkou vymieňal spiklenecké pohľady.

Na chvíľu sa Mattias ocitol medzi hosťami, ktorých si ledva pamätal z rodinných väzieb. Odpovedal na pár formálnych otázok, potriasol rukami, vypil zvyšok vína. Len napoly počúval. Až kým sa Verena zrazu neobjavila späť po jeho boku.

„Pozri,“ zašepkala a nenápadne hlavou kývla.

Vel Kevas sa práve pohol cez sálu. Priamo k lady Adelin. Mattiasovi stuhla sánka.

„Tento by bol pre ňu veľmi vhodný,“ dodala Verena ticho. „Uznávaný, zabezpečený, slobodný. Čo viac by mohla chcieť?“

Mattias neodpovedal. Len zovrel čeľusť ešte o čosi viac a sledoval Adelin.

Tá si vel Kevasa všimla dosť skoro a ihneď sa rozhliadla po sále. Ustálila sa v Mattiasových očiach. Hľadala ho? Keď sa k nej chlap dostal na dva kroky, skôr ako otvoril ústa, ona mu niečo povedala a podala svoj pohár vína. Obišla ho a vykročila cez celú sálu.

Mattiasovi došlo, že sa pozerá na neho. A mieri priamo k nemu.

Spomalene vnímal, ako sa jej šaty jemne vlnia pri chôdzi, ako si cestu razí pokojne, bez zaváhania. Ľudia sa mimovoľne uhýbali. Videl, ako niekto niečo šepká, iný sa obzrie. Ale Adelin sa nenechala vyrušiť. Až zastala pred ním.

„Mattias,“ oslovila ho pokojne. „Poctíte ma tancom?“

Jeho matka zalapala po dychu a vyzerala, že odpadne. Dokonca zakolísala, akoby stratila rovnováhu. Mattias zachytil pohľad niekoľkých mužov okolo seba, ktorí zrazu stíchli. Šokovane, nechápavo. Tá žena, ktorú ešte pred chvíľou posielali do kruhu ako lovenú korisť, si vybrala sama. A vybrala si jeho.

Keď sa Mattias až po pár sekundách prebral zo šoku, musel zaťať zuby, aby dokázal skryť pobavený úsmev. S miernym, ale dôstojným prikývnutím jej podal rameno.

„Veľmi rád.“

A hneď ju odviedol na parket.

Okolo nich to zašumelo. Ešte nikdy nevideli, aby žena vyzvala muža k tancu. A už vôbec nie takto, pred očami celej sály. Verena stála ako prikovaná, bledá, pery zovreté do linky. Mattias mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Nemohol si pomôcť, obdivoval to. To pokojné sebavedomie, tú nežnú drzosť.

Hudba sa rozozvučala a oni sa pohli. Kroky boli pomalé, ladné, a hoci okolo nich vírili iné páry, Mattias mal pocit, že sála zostala prázdna. Držal ju len tak jemne, ako to etiketa dovoľovala, a predsa cítil každý pohyb jej tela. Každý závan vône, každý nádych, keď sa k nemu priblížila.

„Nemali by ste takto provokovať spoločnosť,“ prehovoril Mattias ticho, bez výčitky.

Adelin sa naňho pozrela, pohľad mala pokojný, takmer nežný. „Som vdova, pán vel Darian. Moje spoločenské povinnosti sú splnené. A pravidlá… pravidlá už ku mne nemajú veľa čo povedať.“

Tá veta ho zasiahla. Tak jednoducho vyslovená, a predsa v nej bolo všetko – minulosť, sloboda, vzdor aj únava.

„Z vás dostane moja matka infarkt,“ uškrnul sa.

„Nechcem, aby to vyznelo zle, ale to nie je môj problém. Ona ma tu chcela. Ja mám právo dožiť na Lindorii,“ odvetila pokojne.

Mattiasov pohľad sa jej zdal prenikavý a radšej odvrátila zrak. Spomenula si na to, čo mu plánuje navrhnúť, a zahanbila sa.  Ale inú cestu nevidela. Mattias netušil, čo v nej dozrieva. Ale vnímal, že niečo skrýva. Hoci to nedokázal pomenovať, jeho telo na to reagovalo po svojom. Spodná čeľusť sa mu mierne napla, prsty na jej chrbte zľahka stuhli. A niekde pod bruchom sa ozvalo napätie, ktoré si nevyžiadal, ale nemohol ho ignorovať. Zaujala ho. V každom zmysle.

„Ste si vedomá, že vás všetci pozorujú?“ opýtal sa.

„Myslíte?“

Rozhliadla sa, akoby to naozaj nevedela.

„Každý chlap v tejto miestnosti by vás chcel,“ zašepkal s úsmevom.

Hudba dohrala, tak zastali.

„Aj vy?“ spýtala sa vo chvíli, keď sa jemne uklonil na poďakovanie za tanec.

Mattias sa na zlomok sekundy zasekol. Tá otázka bola ako úder do hrude – nečakaný, priamy, absolútne nedovolený. V jeho svete sa ženy pýtali pohľadmi, náznakmi, dotykmi, nie slovami. A už vôbec nie týmto tónom – tichým, rovným, bez hanby.

Pozrel na ňu a veľmi pomaly sa vystrel.

„Chcete vedieť, či po vás túžim?“ zašepkal.

Tak potichu, až to znelo ako myšlienka.

Adelin v tej chvíli pocítila, ako sa jej celé telo stiahlo do bodky pod hrudnou kosťou. Vedela, o čo ho ide požiadať. Vedela, že to nebude ľahké. Ale až teraz si uvedomila, že to možno nedokáže. Že ak jej ponuku prijme… bude sa musieť vyzliecť. Roztiahnuť nohy. Dýchať a nevzlykať.

A nedokázala sa naňho ďalej dívať.

Bez odpovede sa otočila a odišla z parketu.