Lady Adelin – 2. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Ráno ich čakal spoločný stôl v menšej jedálni. Slnečné lúče prenikali cez záclony, ale Verena trvala na tom, aby sa neotvárali dokorán. Prílišný jas vraj kazí chuť. Stôl bol prestretý ako vždy dokonale: čajník z rosengartskej kameniny, teplý chlieb, vajcia, niekoľko druhov masla a džemov, všetko v tichu a poriadku.

Adelin už sedela, keď Mattias vošiel. Znova mala na sebe čierne šaty, ale tentoraz to bola jednoduchšia látka, jemnejšia v línii, viac domáca než slávnostná. Vlasy mala sčesané dozadu, žiadne ozdoby. Ak sa za ozdobu nepovažoval jej štíhly krk a jemne vystupujúce kľúčne kosti.

Mattias sa posadil oproti nej. Dbal na to, aby to urobil bez váhania, bez zdržania. A predsa si ju všimol. Každý detail. Ako si nalieva čaj, ako drží šálku, ako počúva Verenu, hoci tá zatiaľ nehovorí nič.

„Dobre ste spali?“ opýtala sa Verena napokon. Hlas mala pokojný, ale tón bol jasne kontrolovaný.

„Ďakujem, áno,“ odpovedala Adelin. „Izba aj posteľ je pohodlná.“

Nastalo ticho. Mattias si natieral briošku, no nevnímal to. Očami zablúdil späť k nej. Ten pokoj, tá presnosť v každom slove… niečo na nej bolo takmer vyrušujúco neotrasiteľné.

„Nebolo vám chladno?“ prehovoril nečakane. Jeho vlastný hlas mu zaznel tichšie, než plánoval.

Adelin k nemu zdvihla zrak:

„Nie, pane. Teplota bola príjemná.“

Odpoveď prostá, no podaná tak, že sa nedalo odhadnúť, či ju čokoľvek znepokojilo. Alebo všetko.

„Mattias,“ opravil ju a zniesol na sebe matkin zdesený pohľad. „Oslovujte ma Mattias, prosím.“

Úsmev, ktorý za to od nej dostal, ho prekvapil úprimnosťou.  

Verena si odkašľala:

„Tento dom je síce starý, ale stále vie, ako sa má správať k hosťom.“

Mattias pochopil, že tá poznámka nepatrila domu.

„Keď už hovoríme o hosťoch,“ pokračovala Verena plynulo, „rozhodla som sa zorganizovať uvítací večierok. Bude veľký, dôstojný a na úrovni Rosengartu. Lady Adelin sa tak zoznámi s významnými rodinami z okolia, niekoľkými zástupcami správy a, samozrejme, s ľuďmi, ktorých prítomnosť na podobných podujatiach vždy niečo znamená. Hudba, víno, večera.“

Adelin sa na ňu pozrela s rovnakou zdvorilosťou ako predtým, no tentoraz bolo v jej hlase o čosi viac pevnosti.

„To je veľmi veľkorysé, lady Verena, ale obávam sa, že spoločenské podujatia nie sú nič pre mňa. Radšej by som venovala čas rozhovorom o správe Lindorie.“

Verena sa pousmiala, no v jej očiach sa nezalesklo nič mäkké. „Ste ešte veľmi mladá, drahá. Potrebujete ľudí. Kontakty. Budúcnosť.“

Adelin neodpovedala hneď. Zachytila Mattiasov jasný, zvedavý pohľad. Ani nevedela čím, ale primäl ju nehádať sa.  

„Ako si želáte,“ prikývla.

Verena ešte chvíľu rozoberala výber hostí, ale Adelin odpovedala len tam, kde musela. Nemala sa k tomu veľmi ako vyjadriť. Ale potešilo ju, že večierok bude najskôr o pár týždňov. Snáď sa dovtedy viac udomácni. Mattias sa k rozhovoru nepridal. Keď vstal, jemne obom prikývol a bez slova opustil miestnosť.

Vo vstupnej hale sa na okamih zastavil. Mal pred sebou deň plný povinností, ale nič sa mu nezarezalo do mysle tak jasne, ako jej odpoveď. „Radšej by som venovala čas rozhovorom o správe Lindorie.“ Nielen to, že to povedala, ale aj ako to povedala.

Adelin sa po raňajkách nevrátila hneď do izieb. Z haly zabočila k zadnému schodisku, ktoré viedlo cez malú chodbu až do záhrady. Brána bola pootvorená, vzduch mierne prehriaty, nasiaknutý vôňou čerstvých kvetov a zeminy. Prešla pod zakvitnutými konármi lipovej aleje a zamierila k lavičke pod kamennou pergolou.

Záhrada bola dokonalá. V každom výhľade sa spájali roky plánovania s ročnými obdobiami, ktoré sa nikdy nedali celkom ovládnuť. Staré ruže na stenách, cestičky vystlané drobným štrkom, magnólie v predjarnej sile. Vtáky. Ticho. Jas.

Adelin sedela bez pohnutia, telo sa jej trochu uvoľnilo.

Lindoriu nemala nikdy rada. Bolo to miesto jej utrpenia, nevoľnosti. Príliš veľa zlých spomienok na príliš malom mieste. Preto sa ani nevzpierala, keď prišlo oznámenie o jej presunutí do Rosengartu. Hoci jej bolo celkom jasné, čo tým kto sleduje. Verena si rozumne zrátala, že ak sa Adelin znova vydá, stratí na Lindorii právo dožitia. A tá tak prejde dedičstvom na Mattiasa.

Ale Adelin sa už vydávať nebude. Nikdy. Bola rada, že tú hroznú skúsenosť má za sebou. Bola odporná, nedôstojná, a ani po troch rokoch nevedela, ako z nej vyjsť inak, než mlčaním. V noci, keď Benedikt chcel, vydržala to. Len čakala, kým to prejde. Nechcela, aby to bolelo. Ale vždy to bolelo.

Niekedy rozmýšľala, či to niektorým ženám nerobí dobre. Či si na to nezvyknú. Ona si nezvykla. A rada by si sľúbila, že to už nikdy nezažije, ale…

Knižnica. Hovorilo sa, že Mattias ju má veľkú. Bohatú. Súkromnú. A Adelin by do nej veľmi chcela. Ženy čítať nesmú, už to, že to ona vie, je obrovská spoločenská hanba. Lenže pre ňu to bol jediný život. Spôsoby starostlivosti o pôdu, výsadba, pestovanie plodín. Všetko sa v knihách dalo nájsť. Aj nádherné príbehy o vzdialených krajinách. Všetko z toho ju vždy unášalo od bolesti s Benediktom. A ona chcela vedieť viac. Možno sa raz bude môcť zase starať o pôdu. Tak ako u otca a čiastočne aj na Lindorii.

Ale na to by jej lord Mattias musel povoliť vstup. A to určite nebude len tak. Ako ho presvedčí? Bude musieť ponúknuť sex? Nič iné nemá. Striaslo ju. Nie pri pomyslení na Mattiasa, ten sa jej zdal byť celkom príjemný. A pozeral sa na ňu akosi inak, ako väčšina chlapov, ktorí po nej slintali. Ale bolieť to bude rovnako. Benedikt niečo chcel len raz za pár týždňov. Ale Mattias je mladý, silný muž. Koľko toho bude chcieť on? Nadýchla sa a privrela oči. Bola ochotná za knihy zaplatiť, ale nebola si istá, či na to má.