Lady Adelin – 19. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Adelin pôsobila zúfalo. Slabé svetlo zo sviece sa zalesklo v jej očiach, no tie sa nechceli zdvihnúť k nemu. Prsty sa jej zovreli do dlane, akoby potrebovala niečo držať, niečo, čo by jej zabránilo rozpadnúť sa.

„Prepáč,“ vyhŕkla napokon, no hlas sa jej zlomil a zostal visieť vo vzduchu. Nebol to výkrik. Bolo to priznanie. Krehké, úprimné a napoly stiahnuté späť.

Mattias sa nehýbal. Pozeral sa na ňu dlhšie, než by bolo pohodlné, a práve to čakanie ju prinútilo konečne zdvihnúť hlavu. Pohľady sa im stretli.

On sa pomaly pousmial, bez irónie, bez výčitky. Len s tichou bolesťou, ktorá v ňom ešte pulzovala.

Potom pokrútil hlavou, až sa mu jemne zavlnili vlasy na spánkoch. Na okamih privrel oči a ticho vydýchol, keď pochopil, že je s ňou všetko v poriadku. Strach sa začal rozplývať. Nevyčítal jej nič. Len sedel a vnímal, že sa mu v hrudi pomaly uvoľňuje niečo, čo tam doteraz všetko drvilo na prach.

„Toto ti len tak ľahko neprejde, mladá dáma,“ povedal mäkko, no dôrazne. V hlase mu zaznel tón, aký používal len vtedy, keď nepripúšťal odpor. „Za to, čo si mi dnes urobila, sa ospravedlníš oveľa krajšie.“

Adelin sa zhlboka nadýchla, chvíľu ešte sedela bez pohnutia, potom len ticho prikývla. V tom pohybe bolo všetko – súhlas, ľútosť, aj túžba to napraviť. Roztiahol nohy a pohodlnejšie sa v kresle usadil.

„Budeš ma bozkávať,“ povedal. „A nepokúsiš sa uniknúť.“

Adelin sa hlbšie nadýchla.

„Ja… si nie som istá, či to dokážem,“ priznala potichu. Hovorila pomaly, akoby sa bála, že aj slová môžu niečo pokaziť. „Niekedy… ma niečo zaskočí. A uhnem. Viem, že by som nemala.“

Prikývol.

„Som ochotný si ťa pridržať,“ povedal ticho. „Ale bozkávať ma budeš.“

Adelin ihneď prikývla. Mattias sa pekne usmial a natiahol k nej ruku dlaňou hore. Vstala, podišla k nemu a podala mu svoju. Nežne si ju pritiahol medzi nohy a potom objal okolo bokov. Len jemne. Jej telo sa opieralo o jeho stehná, stále napäté, ale už nie vzdorujúce. Prsty jej spočiatku váhali na jeho pleciach, no potom sa sklonila, líce sa jej na chvíľu dotklo jeho líca a nakoniec ho pobozkala. Jemne. Skúmavo. Jej pery sa na chvíľu zdržali, potom sa odtiahli a vrátili späť. Jej dych sa miešal s jeho a on ju objal pevnejšie.

Jej druhý bozk bol o niečo dlhší, istejší. Mattiasove ruky sa presunuli z bokov vyššie, na jej chrbát. Jednu dlaň nechal položenú pod lopatkami, druhou ju hladil pozdĺž pásu, až ku krivke jej drieku. Jeho dotyk bol jemný, ale rozhodný. Adelin pri tom na okamih zmeravela, akoby sa zľakla sama seba. Vycítil to a zovrel ju pevnejšie, aby nemohla uhnúť. No keď sa ich pery znovu stretli, tentoraz dravšie, zábrany sa v nej pomaly rozplývali a on stisk povolil. Bozk sa prehlboval, s každým ďalším pohybom ich pier a tiel sa napätie premieňalo na túžbu. Mattiasa uchvátilo vzrušenie. Takáto uvoľnená nikdy nebola. Jej prsty mu vkĺzli do vlasov, sklonila sa k nemu ešte viac, aby mohla cítiť jeho ústa naplno. Mattias sa nenechal prosiť, jeho ruky teraz prešli cez jej boky späť k zadnej časti pása, držal ju pevnejšie, v ťažisku, ktoré jej bránilo uhnúť, aj dávalo oporu.

Krv medzi nohami mu zreteľne napla látku nohavíc a on sa neodvážil pohnúť, len ju držal pevnejšie. No Adelin si to všimla. Zalapala po dychu, na okamih zostala úplne nehybná. Odtiahla sa a pozrela mu do očí. Mattias prudšie dýchal, ale nepovedal nič, len čakal. Adelin sa sklonila späť a pokračovala v bozkávaní.  Mattias chvíľu mlčal, len vnímal, ako mu jej bozky ženú do nohavíc stále viac krvi. Ale potom sa ticho opýtal:

„Nechceš si na mňa sadnúť? Nie je to rozkaz, nemusíš.“

Adelin sa mu chvíľu dívala do očí, potom veľmi pomaly prikývla. Mattias spojil nohy, ona mu položila ruky na plecia a obkročmo si sadla na jeho stehná. Ich telá sa spojili v novom uhle, bližšie, teplejšie, dôvernejšie. Chvíľu len sedela, napriamená, ticho. Mattias dýchal cez zuby, vzrušenie ho ovládalo už celého, ale nedovolil si urobiť nič. Len sledoval, ako ju má celú oveľa bližšie, než kedykoľvek predtým. Krehučkú, neistú, ale na jeho kolenách. Adelin sa však znova sklonila k jeho ústam a pobozkala ho. Zatočila sa mu z toho hlava. Cítil, ako sa posunula trochu bližšie. Jej stehná ho obopli okolo jeho bokov a jej rozkrok sa mu oprel presne do slabín. Látka medzi nimi nič netlmila. Nahlas vzdychol. Už nedokázal sedieť bez pohybu. Jeho ruky samovoľne skĺzli na jej boky a pritiahol si ju ešte bližšie.

Adelin sa mu pritisla celým telom, nevystrela sa. Zostala sklonená, bozkávala ho hlbšie, jej jazyk pomalý, skúmavý, ale hladný. Keď sa odrazu začala pohybovať, zalapal po dychu. Našla presne jeho penis a narážala naň. Mal pocit, že zošalie. Jeho malá Adelin mu robí toto? Zovrel jej boky silnejšie, hoci sa stále ovládal. Vydýchol jej do úst, horúco, zastretým hlasom:

„Vieš, čo robíš?“

Adelin sa krátko usmiala proti jeho perám, ale nezastavila sa. Jej rytmus sa prehĺbil, pritláčala sa intenzívnejšie, a on cítil každý kúsok jej tela. Jej prsia na jeho hrudi, jej dych na jeho krku, jej boky, ktoré narážali presne tam, kde to už bolelo od túžby.

Mattias prehltol, v očiach mu zaiskrilo zdesenie aj slasť. Dvihol ruku, akoby ju chcel zastaviť, no zostala visieť vo vzduchu.

„Prosím…“ šepol, zadýchaný, zaskočený. „Neurob ma do nohavíc.“

Adelin nezastala. Práve naopak. Jej boky sa pohli ešte odvážnejšie.

Mattias si zahryzol do pery, opäť chcel prehovoriť, možno prosiť o milosť. No keď sa o neho znova obtrela, tak presne a horúco, stiahol ju prudšie k sebe. Nedokázal to prerušiť. Nie toto. Nie ju. Nie teraz. Jej odhodlanie, odvaha, spôsob, akým si ho brala – celé to s ním lomcovalo hlbšie než číra rozkoš. Chcel ju držať, chrániť, nepokaziť jej nič z tejto chvíle. Pár ďalších jej pohybov a vedel, že toto už nezastaví. Odovzdane si oprel čelo o jej plece.

„Bože, Adelin…“ vydýchol a začal pod jej maličkým odvážnym telom striekať do nohavíc.

Adelin to okamžite vedela. Pohyb jej bokov sa zastavil, ruky zostali položené na jeho pleciach. Vnímala, ako ju celú zviera a natláča si na prudko pulzujúci penis. Silno. Dych sa mu lámal. Pár sekúnd. Až potom uvoľnil objatie, ešte raz hlboko vydýchol do jej ramena. Bezvládne sa oprel do kresla a zaklonil hlavu, ale hľadel jej do očí. Adelin ho pozorovala s úžasom. Jeho pohľad, ešte prudký dych. Nevravela nič. Len fascinovane sledovala, ako sa pomaly vracia k sebe. Ako sa jeho telo pod ňou napína v doznievajúcom chvení. Pozerala sa, až kým sa jeho dych neupokojil.

„Prečo si mi to dovolil?“ zašepkala.

„Lebo si to chcela. Môžeš mi urobiť čokoľvek, na čo máš chuť,“ usmial sa. „A toto bolo šialene dobré. Aj keď dosť zahanbujúce,“ uškrnul sa na mokrú škvrnu na nohaviciach.

„Čo chceš robiť ďalej?“ opýtal sa tichšie a dúfal, že mu dovolí vrátiť jej orgazmus. Položil dlaň na jej stehno, ale kým sa mu podarilo posunúť vyššie, Adelin mu ju odstrčila a zliezla z neho.

„Už nič,“ potriasla hlavou.

Chvíľu ju pozoroval a snažil sa pochopiť, či sa bojí jeho alebo seba. Nepodarilo sa mu to, tak len prikývol:

„Dobre… Každopádne také ospravedlnenie som v živote nedostal!“

Veselo sa zasmiala.