Lady Adelin – 15. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Večer panovala v salóne dobrá nálada. Oheň praskal a lampy liali mäkké svetlo. Sedeli spolu pri stolíku. Na ňom sa ligotala karafa a tri poháre. Mattias nalial a posunul pohár Adelin. Solenne si vzala likér a oprela sa do kresla.

Adelin držala pohár v oboch rukách a prstami kĺzala po vysokých stenách štíhleho pohára. Mattias ten pohyb fascinovane sledoval a dúfal, že si to nikto nevšimol. Adelin bola myšlienkami v tom, čo bude, až za ňou Mattias večer príde.

„Ako sa ti páči salón po úpravách?“ vytrhla ju z myšlienok Solenne.

„Je príjemný,“ povedala Adelin. „A je tu dobré svetlo.“

„Dnes si bola dlho sama,“ usmiala sa Solenne.

„Potrebovala som ticho,“ prikývla Adelin. Že to ticho našla v knižnici, bolo zatiaľ stále tajomstvom len medzi ňou a Mattiasom.

„Uhm, Mattias?“ oslovila ho sestra. „Chcem ti niečo povedať.“

„Nechám vás,“ začala sa dvíhať Adelin.

„Nie, nemusíš! Ostaň,“ vyzvala ju Solenne.

Mattias prižmúril oči. Čo také sestra má, že k tomu potrebuje svedka?

„Uhm?“ obrátil na ňu pohľad.

„Našla som ho!“ oznámila veselo.

Mattias sa snažil zdieľať jej nadšenie, ale chýbala mu dôležitá informácia.

„Našla si čo?“

„Toho pravého!“ Dievča od nadšenia poposadlo v kresle.

„Hmmmm… To ma teší. Kedy sa príde predstaviť?“ Snažil sa nezareagovať zle.

„Jasné, že ťa s ním zoznámim!“

Mattias spozornel. Jeho? Nie rodinu?

Adelin sledovala, ako dusí sestru skúmavým, prísnym pohľadom.

„Matka o ňom vie?“ opýtal sa.

„Ehm, nie. Chcela by som, aby si mi ho schválil ty.“

Mattias sa usmial zvláštnym spôsobom, niečo medzi prísnym a pobaveným.

„Solenne. Toto si na mňa skúšala už ako dieťa. Vyšlo ti to niekedy?“

Adelin sledovala, ako sa pod Mattiasovým prísnym pohľadom pomaličky roztápa nejaký určite skvelý plán jeho sestry. Bavilo ju pozorovať ich vzťah. Mattias pôsobil ako zodpovedný aristokrat, vždy pripravený sestru usmerniť a držať ju na uzde. Bol prísny, no v očiach sa mu pri nej zakaždým objavil tieň mäkkosti. Za tou prísnosťou bolo cítiť slabosť a lásku. Adelin sa páčilo, ako sa tieto dva tóny v ňom miešajú, a zvedavo ich pozorovala. A napadlo jej, či taký bude aj k nej.

„Je šikovný, inteligentný a vzdelaný! Bude sa ti páčiť!“ Solenne trošku zdvihla hlas.

„Tak na rovinu,“ nenechal sa učičíkať Mattias. „Čo je na ňom také, prečo ho nechceš predstaviť matke, ale rovno potrebuješ môj hlas?“

Nebývalo zvykom, aby po smrti otca mal syn na panstve posledné slovo. Často niesli titul pána, no rozhodujúci hlas si ponechávali ich matky. Bolo zvláštne a pôsobivé, že Mattias si autoritu dokázal udržať aj oproti Verene. Ale asi sa to dalo vysvetliť ich rôznymi povahami. Verena bola ostrá a vypočítavá, hnaná lakomstvom a snahou manipulovať. Mattias tieto sklony v sebe nemal a odmietal ich. A bol dosť tvrdý aj sebavedomý na to, aby si moc udržal.

„No…“ váhala Solenne. „Nie je bohatý.“

Mattias sa díval priamo na ňu a dlho premýšľal. Na tvári nemal vôbec nič, čo by prezrádzalo, ktorým smerom sa jeho myšlienky uberajú. Obe ženy s napätím čakali, až kým zo seba konečne nedostal sucho:

„Ak našu matku neprivedie do hrobu lady Adelin, tak ty.“

Solenne vyskočila a postavila sa za brata. Objala ho a rukami prechádzala po ramenách.

„Prosíím,“ pišťala.

„Nerob mi to,“ zamračil sa, hoci kútik pier sa mu na okamih zdvihol. Solenne ho neposlúchla a dlaňami stále prechádzala po ramenách. On sa nezačal brániť, neodtiahol ju, iba sa zhlboka nadýchol. A predsa musel zopakovať vážnejšie:

„Povedal som, aby si to nerobila.“

Solenne sa napokon odtiahla a sadla si späť do kresla. Adelin Mattiasa v tichosti sledovala, uchvátená tým, ako zniesol niečo, čo sa mu nepáčilo. Nevybuchol, nepokarhal ju, neodstrčil. Len to vydržal a zostal pokojný. Užasnuto sa na neho pozerala tak dlho, až si to všimol. Prižmúril oči, nerozumel tomu nadšeniu.

„Chceš, aby som bola šťastná,“ nevzdávala sa Solenne. „Takže musíš podporovať moje rozhodnutia.“

Zamračil sa na ňu a potriasol hlavou:

„To nutne nemusí byť to isté.“

„Chceš povedať, že sa neviem správne rozhodnúť?“ preskočil jej hlas.

Mattias sa nadýchol, že jej odpovie, ale nakoniec ústa bez slova zavrel. Až po chvíľke povedal:

„Vysvetli mi, aký je tvoj plán na finančný život?“

„Veď ja som bohatá.“

„Aha! Takže ty nielen, že chceš živiť svojho muža, ale ešte aj očakávaš rentu, ktorú JA budem musieť každý boží mesiac vysvetľovať našej matke?“

Solenne prudko, naštvane vstala.

„Pozri, nehovorím ti nie,“ snažil sa ju Mattias upokojiť. „Priveď ho a uvidíme.“

„Dobre!“ odseklo dievča rázne a vyšlo z miestnosti.