Lady Adelin – 14. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Adelin sedela v kresle knižnice s otvorenou knihou v lone. Obedné slnko jej zalievalo ruky a papier. Bola taká ponorená do čítania, že si nevšimla, keď Mattias vošiel. Postavil sa jej za kreslo a mlčal. Zhora videl jemnú líniu jej šije, hladkú a odhalenú. Na koži sa jej leskla jeho tenučká zlatá retiazka. Ulahodilo to jeho majetníckym sklonom voči nej. Adelin ešte chvíľu sedela bez zmeny, ale potom odrazu stuhla a prehltla. Nepohla sa, ale jej telo ho zaregistrovalo. Zadržala dych na pol slova, roh stránky sa jej zastavil medzi prstami, potom sa jej plecia nepatrne nadvihli a zasa klesli. Na predlaktiach aj krku sa jej objavili zimomriavky. Mattias sa trochu predklonil a ruky natiahol k opierkam. Obe zovrel prstami, ale jej sa nedotkol a naklonil k uchu:

„Už na mňa začínaš krásne reagovať,“ vyslovil tak potichu, že slová skôr položil do priestoru, ako by ich povedal. Trochu stŕpla, ale nepohla sa.

„To s tou retiazkou si mi včera urobila naschvál,“ povedal trochu hlasnejšie.

„Čo myslíš?“ opýtala sa nevinne.

„Veľmi dobre vieš, ako na teba reagujem. Vedela si presne, aký budem mať problém ju zapnúť. A ako ma tvoj krk vzrušuje.“

Ak by z neho teraz netŕpla, možno by sa aj usmiala.

„Takže si ho užijem teraz,“ oznámil. „Chcem, aby si sa nehýbala,“ doplnil.

Oprel sa o operadlo kresla zo zadnej strany a sklonil sa jej k zátylku. Najprv len dych, teplý ťah po pokožke, ktorý jej vyvolal drobné chvenie. Potom perami ľahký dotyk na miesto pod uchom, ledva náznak bozku, ktorý nechal kožu zmäknúť. Vrátil sa druhýkrát, dlhšie a istejšie. Pery pritisol pevnejšie, Adelin hlavu nebadane sklonila a telo sa jej začalo triasť. Trhane sa nadýchla, prsty jej skĺzli z okraja knihy, ramená napla. Tretí bozk už niesol váhu jeho túžby – pomalý, hlbší, obopínal ju teplom. Na chvíľu ho pritvrdil, akoby si chcel zapamätať chuť jej kože. A práve z tej náhlej intenzity Adelin zrazu odskočila a už stojac urobila rýchly krok bokom, akoby si potrebovala vziať vzduch. V očiach mala lesk, dych sa jej lámal do krátkych ťahov, na perách sa jej mihlo tiché, bezbranné „ah“. Mattias sa pomaly vystrel.

Nepohol sa za ňou, len ju nechal, aby sa ten pulz v nej usadil. Adelin, stále so zrýchleným dychom, si dlaň pritisla na krk, akoby si chránila popálené miesto. Ešte chvíľku počkal, kým predniesol:

„Ty mi vlastne klameš stále.“

Adelin prekvapene nadvihla obočie.

„Tvrdíš mi, že chceš niečo, čo očividne nechceš. A naopak, keď ti je niečo príjemné, utekáš mi.“

Adelin previnilo žmurkla a sklopila pohľad.

„Takže prestanem počúvať, čo hovoríš pusou. Lebo čokoľvek z nej dostaneš, je klamstvo. A budem sa riadiť iba tým, čo mi hovorí tvoje telo.“

Venovala mu vydesený pohľad a prudko sa nadýchla.

„Tvoj krk si zopakujeme večer. A ja si ťa pridržím.“

Nebol si istý, či je v jej očiach nervozita alebo strach. Iba sa usmial a odišiel.