Lady Adelin – 13. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Dvere salónu sa ticho otvorili a Mattias vošiel. Podvečerné svetlo sa lámalo cez ťažké závesy, v miestnosti panovala pokojná, trochu unavená atmosféra po dlhom popoludní. Na nízkom stolíku stál podnos s čajom, vedľa neho zamatová škatuľa so šperkami. Otvorená, akoby sa na jej obsah práve dívali.

Verena sedela uprostred pohovky, Solenne pohodlne pri nej, Adelin bokom v kresle pri okne. Ich tváre prezrádzali, že klenotník už odišiel.

„Tak?“ obrátil sa Mattias najprv na sestru, tónom, v ktorom znela srdečná zvedavosť. „Si spokojná?“

Solenne sa naňho usmiala:

„Vybrali sme niekoľko vecí, ktoré sa hodia k mojim šatám.“

„Výborne,“ prikývol a až potom sa pohľadom presunul k matke.

„Len sa, prosím, neopýtaj, koľko ťa to stálo,“ doplnila ešte Solenne s potmehúdskym úsmevom. Mattias to nekomentoval a Verena si odfrkla.

„Ja som musela vyberať aj pre lady Adelin, pretože ona tvrdí, že nič nepotrebuje. Na ples sa bez šperkov nechodí!“

Adelin sedela pokojne, ruky zopnuté v lone, oči upreté na podnos s čajom.

„Ale keď som sa opýtala, či to znamená, že na ples nemusím, vaša matka sa pre tento nápad veľmi nenadchla,“ dokreslila situáciu Adelin.

Mattias potlačil úsmev a vybral sa k sekretáru.

„Portské?“ opýtal sa a po všeobecnom súhlase všetkým nalial.

„Lady Adelin, je to oslava vašich narodenín, je absurdné, aby ste tam neboli!“ priam vykríkla Verena, keď prijala svoj pohár.

V tej chvíli Solenne vyskočila:

„Keď sme pri tých narodeninách!“ vykríkla a odkiaľsi vytiahla malú škatuľku, krásne zabalenú v zlatom obale s veľkou stuhou. „Toto si odo mňa chcel pre Adelin zabaliť!“ rozžiarene sa usmievala.

Mattias stuhol. V škatuľke bola zlatá retiazka na krk. Kúpil ju hneď, ako zistil, že Adelin sa blížia narodeniny a dal sestre zabaliť. Samozrejme, aj vtedy vedel, že Adelin šperky nevyhľadáva, ale zdalo sa mu, že tenučká ozdoba by jej mohla vyhovovať. A majetnícky sa mu páčila predstava, že by nosila niečo od neho. Lenže po dnešnej výmene názorov mu to prišlo nanajvýš nevhodné.

Vzal krabičku a ihneď si ju strčil do vrecka, čo pochopiteľne vyvolalo spýtavé pohľady. Odkašľal si a otočil k Adelin:

„Lady Adelin, ospravedlňujem sa, veľmi zle som vybral. Prinesiem vám niečo iné,“ snažil sa zabrániť katastrofe. Adelinin pohľad sa zmenil na vyzývavý aj pobavený.

„Nemôžeš jej povedať, že máš pre ňu darček a potom jej ho nedať!“ osopila sa na neho sestra.

„Ja som to nepovedal,“ precedil cez zuby tušiac, že toto asi neuhrá. Hľadel Adelin do očí s tichou, naliehavou prosbou, aby to nechala tak. Adelin však neuhýbala. Chvíľku sledovala jeho zúfalstvo a potom mierne zdvihla bradu.

„Ja by som chcela tento,“ povedala jednoducho. Bola zvedavá, čo jej vybral sám, aj keď už chápala, že to nebude dobré.

V tom okamihu vedel, že ústup nebude zadarmo. Ak jej to podá, dnes už od nej neochutná ani náznak blízkosti. A ktovie kedy áno. Aj tak siahol do vrecka, vytiahol darček a podal jej ho.

„No konečne,“ sykla Verena, sotva postrehnuteľne spokojná.

Solenne pošepkala:

„Otvor si to,“ a usmiala sa na Adelin, akoby chcela zjemniť ostré hrany v miestnosti. Adelin prikývla a bez zaváhania rozbalila stuhu aj papier. Prstami prešla po okraji viečka a zdvihla aj to.

Vo vnútri, na tmavomodrom zamatovom lôžku, ležala tenučká zlatá retiazka. Jemná ako vlas, leskla sa v podvečernom svetle a pri každom nepatrnom pohybe zachytávala odrazy sviečok. V tej chvíli zadržal dych aj Mattias, aj Adelin. Sekundy ubiehali tak pomaly, až mal Mattias pocit, že táto Adelinina nehybnosť je už začiatok trestu.

Adelin si uvedomila, že vybral niečo, čo k nej sedelo tak presne, až ju to zaskočilo. Nebolo to veľkolepé ani ťažké, len drobný záblesk zlata, ktorý by si iný človek sotva všimol. A práve to jej prišlo krásne. Jemne sklonila hlavu, pohladila retiazku prstami, akoby si chcela zapamätať jej jemnosť, a potom sa pozrela späť na Mattiasa.

„Ďakujem,“ povedala potichu, ale s takým zvláštnym teplom v hlase. Okamžite mu prezradilo, že trafil presne.

„Rado sa stalo,“ odvetil až nevhodne ticho.

Adelin retiazku vybrala a vstala. Podišla k Mattiasovi, otočila sa mu chrbtom a plynulým pohybom si odhrnula vlasy dopredu na plecia. Mattias, ktorý už stál len krok od nej, na okamih stratil dych. Odhalený krk na dosah, jej vôňa a vedomie, že ich sledujú iní, mu pod kožu vniesli nepokoj. Natiahol ruku, vzal retiazku z jej prstov a keď jej ju priložil na hrdlo, cítil, ako sa mu trochu chvejú ruky. Zapínanie bolo drobné a neposlušné, čas sa natiahol na dlhé sekundy, v ktorých si nebol istý, či sa mu to vôbec podarí zacvaknúť.