Lady Adelin – 12. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Z myšlienok o vyťažovaní pôdy opakovanou sejbou tej istej plodiny ho vyrušila Verena:

„Nevieš, kde je lady Adelin? Už niekoľko hodín som ju nevidela.“

„Nie,“ odpovedal pravdivo, ale už keď slovo doznelo, stalo sa klamstvom. Hneď mu došlo, kde je. Verena odišla a on rovno vstal. Bez váhania zamieril chodbou k veľkým dverám knižnice.

Vošiel do rozľahlej miestnosti a chvíľu ju nevidel. Medzi nekonečnými radmi regálov by sa mohol stratiť ktokoľvek, nieto také drobné žieňa. Urobil pár krokov hlbšie a až potom ju zbadal, s knihou v ruke. Pozrel sa na ňu a jemne usmial.

„Adelin,“ pozdravil ju tichým, no zreteľným hlasom. Rozhodol sa rovno pre tykanie. V knižnici ich nikto nemohol počuť a vlastne by tam ani nikto nemal vojsť. V podstate mali úplné súkromie.

„Mattias,“ kývla mu s úsmevom.

„Myslíš, že by som tu mohol mať výtlačok toho tvojho hospodára?“

Prekvapil ju. Aj neformálnou rečou, aj otázkou.

„Ehm… ešte sa len snažím zorientovať v systéme uloženia kníh, takže veľmi neviem… Ale jeden je na Lindorii, ak by si chcel. Zaujalo ťa to?“

„Samozrejme. Mala si odvahu to podľa neho skúsiť a tvoje čísla ukazujú, že to asi nie je úplný nezmysel.“

„Môžem sa pokúsiť ten zošit nájsť, ale nič nesľubujem. Je to tu šialene veľké,“ usmiala sa a zastrčila knihu späť do regálu nad svojou hlavou. Mala na sebe šaty s krátkymi rukávmi a keď knihu zasúvala, musela ruku natiahnuť celú, len mierne zohnutú v lakti. Mattias na okamih zadržal dych. Pohľad na jemnú krivku jej odhaleného ramena a ladný pohyb v ňom vyvolal tlmené vzrušenie. Nebolo prudké ani náhle, skôr ako tiché zahrievanie, ktoré sa rozlievalo z hrude do celého tela.

„Ostaň tak, ako si,“ ticho prikázal skôr, než stihla ruku spustiť.

Žmurkla, no ostala stáť. Pokojná, presná, poslušná – tak, ako to od nej dohoda vyžadovala. Mattiasov pohľad kĺzal po jemnej línii jej ramena, po krku, až k prameňom vlasov. Pomaly, ale sebaisto k nej prikročil. Potom sa naklonil a perami jemne pobozkal jej odhalené zápästie. A potom nižšie a nižšie. Pomalým, súvislým pohybom pokračoval po celej dĺžke predlaktia, vnímajúc jemnosť pokožky a teplo, ktoré z nej sálalo. Každý bozk bol tichým vyznaním, až kým nezastavil presne v malej jamke lakťa. Najprv ju tam len letmo pohladil jazykom. Adelin stále bez pohnutia držala, tak dotyk prehĺbil a jazyk pevnejšie pritlačil. Krúživými, pomalými ťahmi skúmal citlivé miesto, kým sa jej dych nezachvel. A potom, keď pokožku jemne vtiahol medzi pery, sa jej telo naplo. Akoby ju niečo nečakane bodlo a skôr než si to stihla uvedomiť, ruku mu prudko vytrhla z dosahu. Mattias ostal stáť, prekvapený jej náhlym pohybom. Neponáhľal sa k slovám, len pozoroval, ako si ruku viditeľne pritiahla k telu, akoby ju chcela chrániť. V očiach nemala odmietnutie, skôr veľké prekvapenie. A jemu postupne začalo dochádzať. Nebolo jej to nepríjemné, práve naopak. Bolo to až príliš príjemné. Prenikol ním hrejivý záblesk potešenia. Adelin, naopak, spanikárila, keď si uvedomila, že porušila jeho príkaz.

„Prepáč!“ vyslovila rýchlo a takmer naliehavo.

Mattias na to nereagoval. V žiadnom prípade ju nechcel nijako trestať, ale ani jej nechcel povedať, že je v poriadku, ak ho neposlúchne. Len ju ešte chvíľku pozoroval, potom sa otočil a pobral na odchod.

„Moja matka ťa už niekoľko hodín hľadá,“ prehodil cez rameno. „Predpokladám, že to bude mať niečo s klenotníkom, ktorý má prísť.“

Adelin sa rozosmiala, tak zastal a otočil sa späť k nej. Pomalým gestom zdvihla ruky k úrovni ramien, lakte mierne pokrčené, dlaňami otvorenými k nemu. Na prstoch ani zápästiach nemala jediný šperk a čistá línia jej hrdla ukazovala, že ani ten nezdobí žiaden náhrdelník. Len jej vlastná, nenútená elegancia.

„Myslíš, že ja potrebujem klenotníka?“

Usmial sa. Dávno si všimol, že šperky nie sú jej záľubou. Ale tiež vedel, že jeho matka si bude chcieť Adelin na ples ovešať ako vianočný stromček a bude jednoduchšie sa s ňou nehádať.

„No, v podstate vlastne áno,“ odvetil, hoci s jej nezáujmom súhlasil.

„Aha,“ Adelin zamrkala. „V poriadku, ak si ma potrebuješ ozdobiť, urobím, čo chceš.“

Až teraz si uvedomil, ako jeho slová vyzneli.

„Tak som to nemyslel!“ vyhŕkol. „Pokiaľ ide o mňa, nepotrebuješ na sebe žiadnu ozdobu okrem seba samej.“

„V poriadku,“ zopakovala, no tón jej hlasu znel, akoby sa snažila prekryť ľahké bodnutie.

V dvoch krokoch bol pri nej. Uchopil ju jemne za ramená, otočil čelom k sebe a pomaly ju tlačil k regálu, až kým sa jej chrbát nedotkol drevenej police. Položil predlaktia na regál z oboch strán jej hlavy, uväzniac ju medzi knihami a sebou.

Naklonil sa bližšie, tak blízko, že cítila jeho dych na líci.

„Pre mňa si dokonalá,“ zašepkal hlasom, v ktorom sa miešala nežnosť s istotou. Všimol si, ako sa jej pery nepatrne pootvorili a dych sa jej zrýchlil. Ten nenápadný záchvev prezrádzal, že jeho blízkosť a slová v nej vyvolali viac, než bola ochotná priznať.

„Šperky by pre mňa boli len ďalšie veci, ktoré z teba chcem dať dole,“ dodal ticho, tentoraz hlbšie, s tónom, ktorý sa jej dotkol pod kožou. Bol zvedavý, či sa jej reakcia zopakuje. S rastúcim potešením sledoval, ako jej telom prebehol jemný otras a pohľad na okamih zmäkol. Ako na zlomok sekundy pôsobila zaskočene, zreničky sa jej rozšírili a dych na okamih zaváhal. Potom odvrátila pohľad a chrbtom sa ešte viac natlačila na regál. Pohladil ju po vlasoch a prinútil otočiť tvár naspäť k nemu.

„Ššššš,“ šepkal a trochu sa o jej telo oprel svojím.

„Neubližujem ti,“ pokračoval tíšivým tónom a obtrel pery o jej ucho.

Adelin zakňučala a vykĺzla mu spomedzi rúk. Otočil sa za ňou, keď po dvoch krokoch zastala. Dýchala trochu rýchlejšie a pôsobila veľmi neisto. To pre ňu nebolo prirodzené. Bývala vždy pokojná a vyrovnaná. Pozoroval jej nervozitu a veľmi jemne sa usmial. Ona asi nie je zvyknutá na vzrušenie a keď sa podarí ho u nej vyvolať, inštinktívne mu uniká. Naopak, keď s ňou jeho dotyky nerobia vôbec nič, je ochotná aj schopná ich bez pohybu vydržať. Usmial sa trochu viac a sklonil hlavu. Možno si ju bude musieť občas trochu pridržať.