Lady Adelin – 11. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Mattias listoval v dokumentoch. Jeden po druhom, pomaly, sústredene. Aspoň sa o to snažil. Ruky mal pokojné, pohyb prstov presný. Ale v hlave mal hluk. Slová, čísla, mená, kolónky – všetko mu splývalo, akoby to nikdy predtým nevidel.

Sedela oproti nemu. Bez pohnutia. A predsa mu znemožňovala myslieť.

Nesledoval ju. Nechcel. Ale aj tak vnímal každý jej pohyb. Ako si uhladila záhyb na rukáve. Ako sa naklonila, aby si upravila papier. Niekde medzi záznamami o výseve a výkazom o sene mu ušlo, čo vlastne číta. Znova sa vrátil na začiatok stránky. Tretí raz. Zatvoril spis a odložil ho nabok. Mlčal.

Adelin nezdvihla pohľad. Ale po chvíli, bez akéhokoľvek podfarbenia v hlase, sa opýtala:

„Stratili ste sa? Mám vám to vysvetliť?“

Neznela ani podráždene, ani súcitne. Len pokojne, vecne. Akoby to bola len ďalšia z povinností, ktorú zvládne bez zaváhania. Mattias si prehrabol vlasy a vydýchol nosom.

„Zjavne áno.“

Načiahla sa za papierom.

„Ktorý výkaz?“

„Seno. Porovnanie skladu a plánovaného výdaja.“

Adelin prikývla, vzala list, prehľadala očami číselné stĺpce a ukázala mu prstom.

„Tu je výpočet zo stohov, to je zápis z minulej jesene. A tu vľavo je predpokladaná spotreba, ak sa počíta so štyridsiatimi koňmi. Lenže ich je tridsaťšesť. Benedikt tam nezahrnul dva uhynuté kone z februára, ale aj tak to nesedelo, už keď som to prebrala. Neviem, kde sú zvyšné dva.“

Mattias prikývol. Už mu to dávalo zmysel. Ale viac než čísla vnímal to, ako rýchlo a isto jej to išlo pod rukami. Ako jasne hovorila, bez zaváhania.

„A tu?“ ukázal na spodok stránky.

„To som dopísala ja. Skutočný stav po kontrole v stajniach. Od toho sa bude odvíjať, koľko musíme nakúpiť.“

Mattias si papier nechal pri sebe, ale nepozrel naň. Namiesto toho sa pozrel na ňu.

„Viete, že ste práve opravili čísla, ktoré predtým už chlapi kontrolovali?“

„Vieme počítať rovnaké veci, len ja sa menej rozprávam.“

Mattias sa krátko, pobavene zasmial.

Adelin pozerala do papierov, Mattias na ňu.

„Položíš ruku na stôl, prosím?“ požiadal ticho.

Adelin zdvihla pohľad. V jej očiach nebol strach, len tiché prekvapenie. Ale potom bez zaváhania, poslušne položila predlaktie na drevenú dosku. Mattias pomalým gestom naznačil, nech ju posunie o kúsok bližšie k nemu. Potom ešte kúsok. A nakoniec otočil jej dlaň mierne bokom. Polohu upravoval tak, aby z dverí za jej chrbtom nebolo vidno, kde ju Adelin má. Bolo mu jasné, že ak sa v nich niekto z ničoho-nič zjaví, Adelin sa strhne a ruku stiahne tak prudko, že to komukoľvek príde podozrivé. A chcel, aby ani jej rýchly pohyb vchádzajúci nemohol vidieť a nič mu neprezradil. Až potom sa jej dotkol.

Jeho prsty ju pohladili po chrbte ruky. Jemne, raz, potom druhý raz, pomalým ťahom, ktorý nevyrušoval, len sa zľahka dotýkal. Zastavil sa v mieste, kde koža medzi palcom a ukazovákom mäkne, a pohladil ju ešte raz. Potom sa dlaňou presunul nad jej ruku a jednoducho ju prikryl. Nič viac. Nezovrel. Len tam bol.

Vzrušovalo ho to, ale od nej nechcel nič. Len aby si začala zvykať na to, že sa jej dotýka.

Pokúsil sa vrátiť k dokumentom. Natiahol si ich pred seba, pohľad uprel na stĺpce čísel. Mal pocit, že ruka ho páli a Adelin nereagovala vôbec nijako, ale snažil sa sústrediť. Nebol si istý, či je jeho dotyk Adelin nepríjemný, alebo vcelku ukradnutý, ale bolo mu to jedno. Len nech si pomaly zvyká. Začítal sa pozornejšie, krížovo porovnával riadky. Vydržal len pár ďalších minút.

„Ja nedokážem rozmýšľať!“ vydýchol. „Všetku krv z mozgu mám v nohaviciach.“

Adelin prekvapene nadvihla obočie, pôsobila pobavene. Usmial sa na ňu:

„Vidím číslo o výnose pšenice. Rok predtým bolo to číslo nepochopiteľne vyššie a ten následný síce tiež vyššie, ale úplne inak. A tak to vidím so všetkým. Mám pocit, že stále dookola čítam nesprávne riadky, alebo čo.“

„Neviem, kde máte krv, ale tie čísla vidíte správne,“ usmiala sa Adelin. „Plodiny sa každý rok pestujú na iných poliach, ktoré majú rôzne výmery. Prirodzene tak musia byť rôzne aj výnosy.“

„Sadíte každý rok na každom poli niečo iné?“ tváril sa nechápavo.

„Áno.“

„Prečo?“

„To vlastne neviem,“ odpovedala Adelin akosi zvláštne. Na okamih odvrátila pohľad, prsty pritom prešli po hrane papiera, akoby si potrebovala kúpiť čas. Mattias zachytil ten drobný posun v jej hlase – priveľmi pevný na to, aby bol úprimný. A došlo mu, že Adelin klame. Alebo minimálne niečo tají. Trochu prižmúril oči a premýšľal. Hľadal otázku, ktorou by sa najviac dostal k pravde a na ktorú by ona najmenej mohla zaklamať.

„Kto o tom rozhodol?“ opýtal sa nakoniec.

Túto otázku zjavne nečakala, lebo zmeravela. Ale po chvíli zdvihla bradu a odpovedala:

„Ja.“

To zaskočilo zase jeho. Nebol si istý, či ho viac prekvapila odpoveď samotná, alebo to, že mu ju dala. Chvíľu na ňu len pozeral, akoby si ju musel nanovo zaradiť do svojej predstavy. Až potom položil ďalšiu otázku:

„Prečo?“

„Ak sa sadia plodiny opakovane na to isté miesto, klesá im výnos.“

„Prečo?“ zopakoval, hoci iným tónom.

„To neviem,“ povedala zase, ale tentokrát nevnímal očividné klamstvo.

„Ja som sa pýtal, prečo si to o klesaní výnosnosti myslíte. Odkiaľ takú informáciu máte?“

Zase váhala, tentokrát dlhšie.

„Z knihy. Teda bol to skôr zošit. Zápisky niekoho z juhu, hospodára, možno učenca. Bol tam opis rôznych plodín a čo robia so zemou. A ako sa to mení, keď sa sadia za sebou. On to tam rátal, aj kreslil.“

Pustil jej ruku a oprel sa do kresla.

„A takto nasilu to z vás musím ťahať, lebo?“ Vyznelo to prísnejšie, než chcel.

Pozrela sa na neho pohľadom, ktorý odpovedal bez slov.

„Aha,“ došlo mu. „Bojíte sa, že keď zistím, že ste vďaka knihám vzdelanejšia ako ja, vezmem vám ich.“

Adelin ani nedýchala. Mattias trochu pokrútil hlavou, naklonil sa naspäť k nej a vrátil aj dlaň na jej ruku:

„To urobiť nechcem a ani nemôžem, kým dodržiavate svoju časť dohody. A to robíte,“ naklonil hlavu smerom k ich spojeným rukám a palcom jej dlaň pohladil. Adelin nezareagovala hneď. Potom len ticho vydýchla nosom, pohľad upretý kamsi do stola. Jemne prikývla.

„No dobre,“ zmenil Mattias trochu hlas. Všimol si pohyb na chodbe a zdvihol ruku z Adelininej.

„A sú teda výnosy vyššie?“ dokončil otázku.

Kým však Adelin odpovedala, vo dverách sa objavila Verena.

„Ako dlho vám to bude trvať?“ opýtala sa nepríjemným tónom a vošla dnu.

Mattias sa na ňu pozrel s hraným prekvapením:

„Za niekoľko týždňov by sme to mali zvládnuť. Čo tu robíš?“

„Zbláznil si sa?!“ okríkla ho. „To chcete toľko času tráviť spolu?“

Nenechal sa vyviesť z miery:

„Matka, ja viem, že nerozumieš tomu, čo robíme. Ale práve preto je do mužskej pracovne ženám vstup zakázaný. Takže ak nám nechceš nejako pomôcť so správou majetku, odíď, prosím.“

„Nemôžete tu byť toľko sami,“ nedala sa Verena. „Bude lepšie, ak budete pracovať v salóne.“

Mattias zaváhal len na chvíľu:

„Zvážim to.“

Verena váhala oveľa dlhšie, ale nakoniec sa otočila a odišla.

Mattias sa pozrel na Adelin. Jej ruka stále spočívala na stole, ako predtým prikázal. Napriek Verene, nezareagovala. Ruka ostala tam, kde ju nechala, ani sa nepohla.

Zostal ticho, sledujúc ju. V takejto situácii očakával, že Adelin by mohla ruku stiahnuť, možno urobiť nejaký inštinktívny pohyb. Ale ona nič. Ruka tam bola, nevyhýbala sa, nezachvela sa, proste tam zostala.

Mattias si uvedomil, že jej reakcia nie je len pasívna – ona ju úplne ovládala. Bola presne taká, ako u neho v spálni. Aj vtedy si zachovala rovnaký pokoj a kontrolu nad sebou, aj keď bola v rovnako napätej situácii. V tejto chvíli bola ticho, ale zároveň úplne pevná.

„Vy sa ma nebojíte,“ skonštatoval v náhlom poznaní. Až teraz sa na neho pozrela:

„Chceli by ste, aby som sa vás bála?“

„Práve naopak! Len ste zvláštne zareagovali, keď som vám otvoril bez košele,“ stíšil hlas.

Predstavila si jeho nahú hruď a chvíľu premýšľala, kým odpovedala:

„Ste silný. Len som si predstavila… do čoho idem.“

Počul nervozitu? Natiahol ruku a nežne pohladil tú jej:

„Moja sila je úplne zanedbateľná proti vášmu rozhodnutiu,“ šepkal. „Neurobím vám nič, čo nebudete chcieť.“

„Už sme sa dohodli, že ja chcem všetko,“ oponovala.

Nemal rád tieto jej reakcie. Vytrvalo odmietala pochopiť, že k nej chce pristupovať pozorne.

„Dobre,“ oprel sa. „Môžete stiahnuť ruku. Na dnes už skončíme, musíte byť unavená.“

„Môžeme pokojne pokračovať,“ namietla.

„Nemôžete byť zvyknutá sedieť tak dlho nad papiermi, nebudem vás trápiť,“ trval na svojom.

„Nie ste povinný sa o mňa starať,“ povedala, ale aj tak vstala. Zachytil jej pohľad a potom pomaly, vážne a nekompromisne povedal:

„Som.“

Aj ako pán usadlosti, ale najmä ako chlap, ktorý môže do tvojej postele.