Lady Adelin – 10. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Otočil sa chrbtom k oknu a konečne sa postavil k stolu. Začal rozväzovať šnúrku podkladov, keď na chodbe začul tiché kroky.

Vedel, že príde, čakal ju. Aj tak sa na chvíľu musel nadýchnuť. Pretože hoci včera pochopil, prečo bolo pre ňu také jednoduché ponúknuť mu svoje telo, aj tak ju chcel. Tá túžba nezmizla. Len sa zmenila. Neprestal chcieť, aby bola jeho. Len sa k tomu pridal iný druh túžby. Taký, ktorý sa neuspokojí telom, ale pohľadom. Dôverou. Predstavoval si, že by raz mohla chcieť sama.

Dvere sa potichu otvorili.

Adelin vošla s miernym, takmer úradným úsmevom. Vlasy mala ako vždy upravené, ruky zložené pred sebou a pozdravila.

Mattias odstúpil od stola a usmial sa.

„Poďte,“ povedal a ukázal smerom k stoličke.

Adelin vykročila, pár krokov. Ale keď sa mierne otočila, aby si sadla, on sa pohol tiež. Cielene, bez zaváhania. Zastal rovno pred ňou.

Tak blízko, že medzi nimi nezostalo viac než dych. Pozeral sa na ňu zhora, nehýbal sa. A ona tiež nie. Zdvihla k nemu zrak, ticho, s jemným otáznikom v očiach. Nevyzývavo. Len pozorne.

Mattias cítil, ako mu stuhlo celé telo. Nie od napätia, ale od túžby, ktorú už nebolo treba pomenúvať. Mohol by natiahnuť ruku a dotknúť sa jej líca. Mohol by… ale neurobil to.

„Začneme tým najdôležitejším,“ povedal ticho. Cítil, ako ustrnula, ale nemal pocit, že by sa ho bála.

„Chceš svoju ponuku odvolať? Zrušiť dohodu?“

Adelin sa na chvíľu nepohla. Potom mierne naklonila hlavu a zašepkala:

„Myslela som, že ty ju už nechceš.“

V jej hlase nebola výčitka, ani výzva. Len jemné prekvapenie. Ako keď niekto objaví otvorené dvere tam, kde ich nečakal.

„Samozrejme, že ju chcem,“ povedal. „Len si mi včera nedala šancu čokoľvek povedať.“

Adelin sa nadýchla, až jej vystúpili kľúčne kosti. V očiach sa jej mihol tichý záblesk, jej výraz sa zjemnil.

„V tom prípade ponuka stále platí,“ usmiala sa.

„Sme dohodnutí. Ty dostaneš neobmedzený prístup ku knihám a ja k tebe,“ vzrušenie mu trochu roztriaslo hlas. „Len ešte upresním,“ dodal pevnejšie a videl, že Adelin to znervóznilo.

„Vždy urobíš, čo od teba budem chcieť. Ak poviem, aby si sa nehýbala, nepohneš sa. Ak poviem, že máš stáť, tak budeš. Ale či a kedy ťa ja budem šukať, je len a len moja vec.“

A ja viem, že tak skoro to nebude, doplnil sám sebe už len v duchu.

Bez váhania prikývla:

„Samozrejme.“

Spokojne prikývol.

„Tak hneď na úvod ťa žiadam,“ hlas mu opäť znežnel a usmial sa. „Neodchádzaj z miestnosti, keď ťa o to prosím.“

Trošku previnilo sklopila zrak.

„Dobre.“

Odstúpil od nej o dva kroky:

„Poď,“ vyzval ju. Netušila kam, ale nasledovala ho.

Vyšli z pracovne na chodbu. Prešli nejakú časť, keď Mattias zastal.

„Naučím ťa chcieť ma,“ zašepkal.

Nadýchla sa a trochu nesúhlasne pohla hlavou.

„A raz ťa budem šukať tak, že ma budeš prosiť, aby som neprestával,“ dodal ešte tichšie. Uhla pohľadom, ale nevadilo mu to. Siahol na kľučku dvojkrídlových dverí, pred ktorými stáli a otvoril ich.

Adelin sa nadýchla.

Pred nimi sa rozprestierala obrovská knižnica. Vysoké steny boli obložené tmavým drevom od podlahy až po vyrezávaný strop, ktorý sa strácal v tieni. Regály dosahovali do výšky dvoch poschodí a medzi nimi viedlo točité kovové schodisko. Každý priestor zapĺňali knihy – staré, viazané v koži, s ošúchanými hranami, aj nové, precízne zarovnané do radov. Niektoré stáli, iné ležali otvorené, akoby ich niekto práve čítal.

Uprostred miestnosti stál dlhý stôl s množstvom pergamenov, zakladačov, lúp a váh. Vedľa neho stálo niekoľko kresiel s vysokými operadlami a lampy so žltým sklom vrhali na všetko mäkké, medové svetlo. V rohoch sa dvíhali glóbusy a staré mapy, miestami zarámované, miestami len tak prichytené špendlíkmi.

Vzduch voňal po prachu, dreve a niečom jemne korenistom. Bolo to miesto, kde sa plynutie času zastavilo. Miesto, kam sa nechodilo náhodou. Knižnica, akú by mohol mať len niekto, kto knihy nielen vlastní, ale ich aj miluje.

Adelin stála vo dverách a nehýbala sa. Oči sa jej pomaly rozšírili a pery pootvorili v tichom úžase. Jemne sa jej zdvihla hruď v ďalšom nádychu. Vyzerala, akoby sa ocitla v chráme. Nie jeho. Svojom.

Mattias ju chvíľu mlčky pozoroval. Potom sa k nej naklonil a ticho povedal:

„Je tvoja.“

Adelin urobila krok. Potom ďalší. Vstúpila dnu s takou tichou bázňou, ako keby prekračovala posvätný prah. Prešla pomedzi prvé regály a konečne sa nadýchla z plných pľúc. Oči jej blúdili po chrbtoch kníh, po názvoch, ktoré boli vyrazené zlatom, aj po tých, ktoré už čas takmer zotrel.

Jej pohyb sa zrýchlil. Dotkla sa jedného záznamu, potom ďalšieho. Oboma rukami prechádzala po chrbtoch viazaní, akoby sa chcela uistiť, že sú skutočné.

Mattias len mlčky sledoval, ako sa jej rozžiarili oči. Nebol to len úžas. Bola to čistá, nefalšovaná radosť. Taká, akú už dlho u nikoho nevidel. A určite nie u nej.

Napadlo mu, že keby vedel, ako veľmi ju toto šťastie zasiahne, doprial by jej ho aj bez dohody. Len kvôli tomu výrazu, ktorý mu teraz vyrážal dych. Ale zároveň si uvedomoval, že odmeny, ktorú za to dostane, by sa nikdy nedokázal vzdať.

„Urobím čokoľvek len budeš chcieť,“ povedala Adelin fascinovane, ale ani na neho nepozrela. „Všetko!“

A začala sa okolo kníh pohybovať ešte rýchlejšie.

Nepochyboval, že tomu verí a že sa bude snažiť. Ale na rozdiel od nej vedel, že nebude stačiť, aby sa dokonale naučila každý jeden vzor v jeho izbe. Bude sa mu musieť oddať. Celá a naozaj. Zase precítil vzrušenie, ktoré sa mu zmocnilo tela.

Adelin sa vybrala po schodoch hore.

„Tam je väčšina kníh v latinčine,“ pokúsil sa ju zastaviť. Zbytočne. Nepočula ho? Sledoval, ako si prehliada knihy a otvoril ústa. Až po chvíli zo seba dostal:

„Nehovoríš aj po latinsky, však nie?“

„S hovorením to nie je žiadna sláva, ale čítať viem,“ odpovedala bez akéhokoľvek záujmu.

Mattias na ňu chvíľu hľadel. Úplne vážne? Latinčina? V tej chvíli mu ani nenapadlo sa pýtať, kde sa to naučila. Len tam stál a sledoval ju, ako si bez ostychu vyberá ďalšiu knihu. Prekvapilo ho to viac, než by si pripustil. A zároveň v ňom niečo povolilo. Ten úžas, s akým sa pohybovala medzi regálmi, to sústredenie, s akým vnímala každé slovo pod prstami… Bolo mu ľúto, že jej to musí prerušiť.

„Adelin? Poď ku mne.“

Pozrela na neho a akoby si okamžite vybavila jeho úpravu dohody. Bleskovo zasunula knihu, ktorú práve vyťahovala a zbehla k nemu.

„Mrzí ma to, ale všetci vedia, že teraz máme byť v pracovni. A som si istý, že nás tam matka príde skontrolovať,“ v podstate sa ospravedlňoval.

„Samozrejme,“ prikývla. Nevyzerala sklamane. Len vďačne.