Lady Adelin – 1. kapitola

Salón bol vyhriaty ako skleník. Vysoké okná boli zatarasené hrubými závesmi a priestor ťažkou vôňou sušených kvetov. Mattias stál chrbtom k dverám, ruky zopnuté za telom, a nepozeral na lady Verenu ani na hodiny. Nepohol sa už niekoľko minút. Lord Mattias vel Darian z Rosengartu bol zosobnením aristokratickej dôstojnosti. Vysoký, so silnou mužnou postavou, pôsobil vždy hrdo a neochvejne. Hnedé vlasy mu padali do čela a na spánky v nedbanlivých pramienkoch, ako keby si ich len prehrabol rukou. Tvár mal pravidelnú, s pevnými črtami a pokojom, ktorý pôsobil neprístupne. Každý jeho pohyb pôsobil premyslene, takmer ceremoniálne. Jeho držanie tela naznačovalo disciplínu, ktorú v ňom roky pestovali, a očiam nechýbala bystrosť muža zvyknutého pozorovať viac, než povie. Uhladený v tmavom oblečení so zdobeným lemom, stelesňoval chladnú eleganciu človeka, ktorý bol naučený prikazovať bez toho, aby musel zvýšiť hlas.

Verena mlčala. Tentoraz sa rozhodla ho nenapomenúť. Sedela v kresle uprostred miestnosti, vystretá, s rukami zovretými na opierkach. Sivé vlasy mala sčesané dozadu do hladkého uzla, črty tváre ostré a pevne zovreté pery prezrádzali napätie, ktoré sa jej tentoraz vymklo spod kontroly. Bola zvyknutá mať prehľad o všetkom, najmä o majetkoch, a keď ich niekto ohrozoval, hoci len symbolicky, znervózňovalo ju to.

Žena, ktorá mala prísť, bola vdova po Benediktovi, jeho vzdialenom strýcovi. Bol to starý muž a jeho smrť nikoho neprekvapila. Mattias a Benediktova manželka sa nikdy nestretli. Marilo sa mu, že ich svadba bola pred dvoma, možno troma rokmi. Nebol na nej. Mal vtedy nejaké obchody a nevadilo mu to, Benedikta nemal rád. Bol to protivný chlap, Mattias by sa veľmi neošíval nazvať ho zákerným. V duchu sa uškrnul, keď mu napadlo, že zrejme preto vychádzal s jeho matkou. Netušil, aké boli medzi nimi dohody, a tak ani nezisťoval, prečo by vdova po ňom nemohla ostať dožiť na ich panstve, Lindorii. Jeho matka chcela, aby vdova prišla na ich usadlosť, a on súhlasil.

O lady Adelin Mattias nevedel vôbec nič a bolo mu to jedno. Registroval len to, že do Rosengartu ju premiestnia dnes. Uvíta ju a pôjde si po svojom. Všetko, čo by potrebovala, si vie pohodlne zaistiť zo štedrej renty po Benediktovi a aj tak jej v tom všetkom bude pomáhať jeho matka. On by tú pomoc označil skôr za komandovanie, ale ani do tohto nemal v pláne sa starať. Nech si to ženské vybavia medzi sebou. Jeho úlohou bude prebrať Lindoriu a spoznať ju, aby to panstvo dokázal spravovať. Beztak časom prejde do jeho trvalého majetku, keďže nemá priameho dediča. Teoreticky by sa síce ešte nejaký mohol narodiť, ale to bolo za daných okolností nemožné.  

Ozvalo sa zaklopanie. On sa konečne otočil.

„Lady Adelin vel Darian z Lindorie,“ oznámila komorná spoza dverí.

Dvere sa otvorili a Mattias ostal stáť bez pohnutia.

Nečakal dievča. Nečakal niečo také.

Adelin vstúpila tichým krokom, ladným pohybom, ktorý nepatril na zaprášené panstvá, ale do galérie. Bola drobná, útla, ale niesla sa tak, že každé jej gesto pôsobilo, akoby malo vlastnú váhu. Vlasy mala dlhé, jemne zvlnené, čokoládovohnedé, s teplým leskom, ktorý sa nedal celkom zachytiť očami. Padali jej voľne na plecia, akoby ich nikto nikdy nesplietol.

Jej šaty boli čierne, ale nebolo na nich nič obyčajné. Látka matne žiarila, strih odhaľoval z krku práve toľko, aby zneistel, či je to ešte vdovský úbor. Príliš moderné. Príliš sebavedomé. Príliš krásne. Tak ako ona.

Mattias si všimol tvár. Neobyčajne jemná, s akýmsi neuchopiteľným nádychom inakosti. Možno v očiach, možno v líniách pier, možno v tom, ako držala hlavu. Akoby sa jej pôvod ani nesnažil podobať na tunajší. A predsa, nič na nej nepôsobilo cudzo. Len nezvyčajne čisto.

A potom oči. Jasné, inteligentné, a pritom hlboké. Skoro ho zaboleli, keď sa do nich pozrel. Nečakal tú krásu. Nečakal tú silu. Ani ten kľud.

Zastal mu dych. Doslova. Nemohol sa nadýchnuť. Bol ako pod vodou. Rýchlo, prudko, zrazu. Všetko na nej pôsobilo ako z iného sveta a on, pripravený na starú pani, sa teraz nevedel pohnúť. Adelin pristúpila pred neho a zastala. Úplne pokojne. Sklonila hlavu. Jemne. Nie poddajne.

„Pane,“ povedala ticho. Jej hlas bol ako pohyb hodvábu. Mäkký, čistý, a predsa nezameniteľne pevný.

Mattias si uvedomil, že sa nehýbe. Že sa díva. Že jeho ústa ostali pootvorené, ramená mierne stuhli. Trvalo mu niekoľko sekúnd, kým si spomenul, kde je.

„Lady Adelin,“ vyslovil pomaly, akoby si potreboval overiť, že to meno skutočne patrí osobe, ktorá stojí pred ním. „Vitajte na Rosengarte.“

Adelin zodvihla zrak. V jej očiach sa nezachvela ani neistota, ani pokora. Len tichý súhlas. Jemne prikývla a podala mu ruku.

„Ďakujem, pane.“

Mattias sa mierne naklonil a prijal jej dlaň. Sklonil hlavu a jemne sa dotkol jej prstov perami. Presne ako to etiketa vyžadovala. Možno o sekundu dlhšie, než bolo nutné.

„Moja matka, lady Verena vel Darian z Rosengartu,“ povedal, opäť formálne, ale tichšie než predtým.

Adelin sa na dámu obrátila a jemne uklonila.

„Teší ma, lady Verena. Ďakujem za vaše prijatie.“

Verena si ju chvíľu prezerala pohľadom, ktorý bol všetko, len nie vľúdny.

„To sú… zvláštne šaty,“ povedala napokon. Hlas mala pokojný, ale príliš presný na to, aby neznel ako výčitka. „Na vdovu trochu odvážne, nemyslíte?“

Adelinin pohľad spočinul na Verene, chvíľu mlčala.

„Oblečenie, madam, netvorí to, čo človek nosí v sebe. Ale rozumiem, že nie všade je to rovnako pochopené.“

Ticho v salóne zhustlo. Verena sa ani nepohla, len zľahka privrela pery. Mattias, ktorý ešte pred chvíľou nevnímal nič okrem tváre pred sebou, si teraz všimol aj hlas. Aj slová. Aj to, ako neochvejne ich Adelin vyslovila. Ani náznak zraniteľnosti. Mattias sklonil hlavu skôr, než by si niekto všimol náznak úsmevu. Jeho matku odrovnala s takou samozrejmosťou, že ho to takmer pobavilo. Nie bezočivo, nie urážlivo, len presne. A s pokojom, ktorý pôsobil úplne prirodzene. Nevedel, čo ho prekvapilo viac. Jej vzhľad, alebo schopnosť stáť rovno v miestnosti, kde sa všetci pozerali skrz prsty.

„Vaša izba je pripravená v južnom krídle,“ povedala Verena Adelin chladne. „Komorná sa vás ujme pri dverách.“

Adelin opäť len prikývla. Neprotestovala. Neďakovala. V očiach mala ticho, ktoré nebolo ani vzdorom, ani vďačnosťou. Mattias urobil krok späť, akoby tým potvrdil, že scéna skončila. Znova sa zadíval na Adelin, keď prechádzala okolo neho.

Dvere sa zatvorili a Verena si nahlas vydýchla.

„Aspoň vie, kedy má byť ticho,“ poznamenala.

Mattias mlčal. Ale v hlave mu to znelo celkom inak. Verena sa naňho pozrela s očividnou nevôľou. „Ani na to nemysli,“ povedala ostro, bez obalu. „Je to žena z druhej ruky, Mattias. A bez majetku. Nie je tu preto, aby očarila teba. Je tu preto, aby Lindoria ostala, komu patrí. Nám. Lady Adelin vydáme a tým pádom nám panstvo pripadne hneď, nie až po jej smrti. Niekoho jej nájdeme. Ty si hľaď svoje.“

Mattias sa konečne pozrel na matku. Kútikom oka. Potom sa pomaly narovnal a otočil sa k nej úplne.

„Aha, takže preto si mi zabudla povedať, že je o dve generácie mladšia, než by človek čakal?“ opýtal sa príkro, ale neprekvapene. „Každopádne, z lady Adelin nemám práve pocit, že by so sebou nechala manipulovať. Aby ťa ešte neprekvapila!“